Príhovor kardinála Jozefa Tomka: Od Benedikta k Františkovi
Žijem v Ríme už od konca
Druhej svetovej vojny, keď ma môj košický biskup Čársky poslal pokračovať v štúdiách
a kde som potom ostal vykonávať svoju službu. Zažil som tu veľkých pápežov, počnúc
Piom XII., po ktorom nastúpil takzvaný „dobrý pápež“ Ján XXIII., po ňom jemný Pavol
VI., nato nakrátko Ján Pavol I. a na dlhé roky dnes už blahoslavený Ján Pavol II.,
po ňom osem rokov pôsobil Benedikt XVI., kardinál Joseph Ratzinger. Teda spolu šesť
pápežov, ktorí už vošli do dejín Katolíckej cirkvi, ba aj ľudstva. V posledných storočiach
Boh obdaril svet i kresťanov vynikajúcimi osobnosťami na Petrovom stolci. Nie vždy
v histórii to bolo tak, preto musíme byť vďační Bohu za nich.
Dňa 11.februára
mali kardináli schôdzku čiže „konzistórium“ s pápežom Benediktom XVI. Hlasovali sme
o budúcej kanonizácii niektorých kandidátov na oltár. Čakali sme, že Svätý Otec už
zakončí zasadanie, ale on nám zrazu oznámil, že sa mieni na konci februára vzdať svojej
služby na čele Katolíckej cirkvi. Naše prekvapenie bolo veľké, lebo –ako to povedal
dekan kardinálskeho zboru Angelo Sodano- správa prišla ako hrom z jasného neba. Nikto
ju nečakal, hoci sme všetci videli, že v poslednej dobe Benedikt XVI. zoslabol a nevyzeral
dobre. Rozišli sme sa so smútkom a s otázkou, ktorú sme počuli pri každej zmene na
Petrovom stolci: Kto nahradí takého pápeža?
Zvesť o zrieknutí z pápežského
úradu bola naozaj nepredvídaná. Znalci cirkevných dejín išli hľadať podobný prípad
hlboko do minulosti. Našli ho až v prípade Celestína V., ktorý sa po niekoľkých mesiacoch
roku 1294 vzdal a utiahol sa do kláštora pri Sulmone, ktorý som pred niekoľkými rokmi
navštívil. Pred ním sa spomína v rokoch 231-235 rímsky biskup Ponzián, ktorý sa v
treťom mesiaci vzdal svojho úradu, keď ho cisár odsúdil na doživotnú nútenú prácu
do baní v Sardínii, aby jeho ovečky neostali bez pastiera. V trinástom storočí cirkevní
právnici učili, že pápež má právo vzdať sa a uvádzali šesť rôznych príčin, medzi ktorými
spomínali telesnú a duchovnú neschopnosť. Ako je známe, katolícki biskupi sa aj dnes
môžu vzdať svojho úradu. Podľa kánonu 402, diecézny biskup má predložiť zrieknutie
sa svojho úradu pápežovi, keď dovŕši sedemdesiatpäť rokov a kánon ho dôrazne vyzýva
predložiť také zrieknutie sa, keď sa stane pre chorobu alebo pre inú vážnu príčinu
„menej schopným“ vykonávať svoj úrad. Benedikt XVI. ako rímsky biskup a hlava Katolíckej
cirkvi sledoval toto pravidlo, keď sa na konzistóriu kardinálov vzdal. Pokračoval
však vo svojej službe až do posledného termínu a ešte v tých dňoch prijal trojčlennú
komisiu kardinálov, ktorej som bol aj ja členom, na pracovnej audiencii.
Ústredná
správa Cirkvi však pokračovala aj po odchode pápeža z úradu do letného sídla v Castegandolfe.
Začali sa prípravy na voľbu nového pápeža, ktorú – ako je známe - v konkláve vykonávajú
kardináli z celého sveta, ktorí nedovŕšili osemdesiat rokov. Medzi tým sa všetci kardináli,
voliči aj nevoliči, schádzajú na tak zvané „kongregácie“. Sú to porady o stave Cirkvi
vo svete a o vlastnostiach, ktoré sú potrebné u nového Petrovho nástupcu, hlavy Cirkvi.
Tieto schôdze trvali od 5. do 11.marca a boli veľmi bohaté a zaujímavé pre všetkých
prítomných. Medzitým došli už aj poslední kardináli voliči. Po spoločnej omši v bazilike
sv. Petra sa zišli v slávnej Sixtínskej kaplnke, aby v „konkláve“ splnili svoju dôležitú
úlohu. Celá Cirkev sa modlila, aby zvolili dobrého pastiera. Hlavný pápežský ceremonár
Mons. Guido Marini zavrel dvere Sixtínskej kaplnky, kde pod pohľadom Ježiša Krista
a jeho Matky na obraze Posledného súdu ostali otcovia kardináli. Ich diskusia a hlasovanie
sú prísne dôverné, čo im zaručuje aj slobodu rozhodovania.
Prvé zasadanie
v konkláve prinieslo, ako sa čakalo, čierny dym ako znak neúspešnej voľby. Je len
prirodzené, že tam sa prednesú ešte len prvé návrhy. Na druhý deň dym dopoludnia bol
ešte čierny. Ale už v podvečer sa objavil jasne viditeľný biely dym a na hlavnom okne
baziliky protodiakon kardinál Tauran oznámil zástupu ľudí, ktorý napriek mrholeniu
naplnil námestie a ulicu až takmer k anjelskému hradu: ,Habemus Papam!“ aj s menom
argentínskeho kardinála Jorge Bergoglio, ktorý si ako pápež zvolil meno František.
Museli sme ešte hodinu čakať, kým sa zvolený hlavný pastier Cirkvi obliekol, prešiel
zo Sixtínskej kaplnky do hlavného okna v sále Požehnania na priečelí baziliky sv.
Petra, aby pozdravil a požehnal jasajúci zástup na námestí a vo svete.
Takého
sme ho videli všetci na obrazovkách: jednoduchého, priameho, srdečného biskupa, citlivého
na ľudské priateľstvo a na chudobných ľudí. V ten večer si už získal všetkých prítomných
na námestí, na širokej ulici via della Conciliazione i pri obrazovkách. V sobotu
23.marca letel vrtuľníkom do Castelgandolfa pozdraviť svojho predchodcu Benedikta
XVI. Ich zvítanie bolo obrazom úprimnej bratskej lásky a vzájomného priateľstva, ktoré
viaže pápeža Františka a emeritného pápeža Benedikta XVI. Bolo to prvé stretnutie
dvoch žijúcich pápežov v dejinách zachytené na fotografii a na obrazovkách, ale prekvapilo
a dojalo aj svojou srdečnosťou. Na Kvetnú nedeľu slávil pápež František Eucharistiu
spojenú s procesiou s palmami a ratolesťami na nabitom svätopeterskom námestí. Na
konci sa previezol autom pomedzi obrovský zástup veriacich, najmä mladých, ba vyšiel
aj z auta, aby pozdravil svojich argentínskych známych. Zároveň prisľúbil účasť na
svetových dňoch mládeže v Rio de Janeiro a pozval ta mladých.
Nový pápež má
ľudový štýl aj v kázňach. Z doterajších homílii si tunajší novinári už všimli slová
a skutočnosti, ktoré ohlasuje. Opiera sa o liturgické čítania a zhrnie ich do troch
bodov, má teda svoj „slovník“. Tak napríklad na Kvetnú nedeľu to boli tri ako by heslá:
radosť- kríž- mladí, inokedy to boli: nádej – cesta – dobrota – nezištnosť - vzájomný
rešpekt a milý prístup k ľuďom - večnosť, ale predovšetkým Ježiš Kristus ako cesta,
pravda a život. Tieto ideály stelesňuje svojou postavou, vierou a rečou. To ľudí priťahuje.
Rimania ho ihneď prijali srdcom ako svojho biskupa a otca. Po blahoslavenom Jánovi
Pavlovi II., pápežovi so slovanským srdcom, a po Benediktovi XVI. s bavorským srdcom
máme teda Františka, pápeža s juhoamerickým srdcom. Náš národ mal k pápežom vždy
úctivý a srdečný postoj. Ten si chceme zachovať aj k Svätému Otcovi, ktorý dnes nesie
meno František.