Svätý Otec na Veľkonočnú vigíliu: „Nebojme sa prekvapení, ktoré pre nás pripravil
Boh“
Včera večer o 20.30 hod. slávil pápež František obrady Veľkonočnej vigílie v Bazilike
sv. Petra. Pri tej príležitosti Svätý Otec pokrstil štyroch dospelých mužov: jedného
Albánca a jedného Rusa vo veku tridsať rokov, dvadsaťtriročného Taliana a sedemnásť
ročného Američana vietnamského pôvodu.
Drahí bratia a sestry, v evanjeliu
dnešnej žiarivej noci Veľkonočnej vigílie stretávame ako prvé ženy, ktoré sa poberajú
k Ježišovmu hrobu s voňavými olejmi, aby nimi pomazali jeho telo (porov. Lk 24,1-3).
Idú prejaviť gesto súcitu, oddanosti, lásky, tradičné gesto voči zosnulej milovanej
osobe, ako to robíme aj my. Nasledovali Ježiša, načúvali mu, cítili sa byť prijaté
v ich dôstojnosti a sprevádzali ho až dokonca, až na Kalváriu a do chvíle, keď ho
sňali z kríža. Vieme si predstaviť, čo prežívali, keď sa blížili k hrobu: istý druh
smútku, bolesť z toho, že ich Ježiš opustil, bol mŕtvy, jeho životný príbeh sa skončil.
Teraz nastal čas vrátiť sa k predchádzajúcemu životu. Avšak v ženách stále pretrvávala
láska k Ježišovi, a tá ich pohýnala pobrať sa k hrobu. Zrazu sa však udeje niečo absolútne
nepredvídané, niečo nové, čo rozruší ich srdcia, rozvráti ich plány a otrasie ich
životom. Uvidia odvalený kameň od hrobu, priblížia sa a nenájdu Pánovo telo. Je to
niečo, čo ich zmätie, zneistí a zanechá ich plné otázok. „Čo sa deje?“, „Čo toto všetko
má znamenať?“ (porov. Lk 24,4). Nestáva sa nám to isté vždy, keď sa nám v každodennom
slede udalostí prihodí niečo nové? Zastavíme sa, nechápeme a nevieme čo s tým. Nové
skutočnosti nám veľakrát naháňajú strach, i tie, ktoré nám prináša Boh a ktoré od
nás žiada. Sme ako apoštoli v evanjeliu. Často uprednostňujeme svoje istoty, pristaviť
sa pri hrobe, pri myšlienke na mŕtveho, ktorý nakoniec žije iba v spomienkach na minulosť,
podobne ako veľké postavy dejín. Bojíme sa Božích prekvapení. Drahí bratia a sestry
v našom živote sa bojíme Božích prekvapení! On nás vždy prekvapí! Pán je takýto! Bratia
a sestry, neuzatvárajme sa pred novosťami, ktoré Boh chce vniesť do nášho života!
Sme často unavení, sklamaní, smutní, cítime ťarchu svojich hriechov, a myslíme si,
že to nedokážeme? Neuzatvárajme sa do seba samých, nestrácajme nádej, nikdy sa nevzdávajme.
Nejestvujú situácie, ktoré by Boh nemohol zmeniť, neexistuje hriech, ktorý by nemohol
odpustiť, ak sa mu otvoríme.
Vráťme sa však k evanjeliu, k ženám, a pozrime
sa ďalej. Nachádzajú prázdny hrob, Ježišovo telo tam nie je, stalo sa niečo nové,
ale nič z toho ešte nie je jasné. Táto skutočnosť vzbudzuje otázniky, rozpaky a nedáva
odpovede na otázky. A hľa, dvaja mužovia v žiarivom odeve, čo hovoria: „Prečo hľadáte
živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (Lk 24,5-6). To, čo bolo na začiatku
jednoduchým gestom, skutočnosťou vykonanou z lásky – teda návšteva hrobu – teraz sa
stáva udalosťou, príhodou, ktorá skutočne mení život. Už nič neostane také ako predtým,
nielen v živote týchto žien, ale aj v našom živote, v celých dejinách ľudstva. Ježiš
nie je mŕtvy, je vzkriesený, je živý! Nevrátil sa jednoducho do života, ale on je
sám život, pretože je Boží Syn, ktorý je Živý (porov. Num 14,21-28; Dt 5,26; Joz 3,10).
Ježiš už viac nie je v minulosti, ale žije v prítomnosti a smeruje do budúcnosti.
Ježiš je Božím večným „dnes“. Takto sa Božia novinka zjavuje pred očami žien, učeníkov
a všetkých nás: víťazstvo nad hriechom, zlom, smrťou, nad všetkým tým, čo potláča
život a ničí tvár človeka. Toto je posolstvo, ktoré je pre mňa, pre teba, drahá sestra
a drahý brat. Koľkokrát potrebujeme, aby nám Láska povedala: prečo hľadáte živého
medzi mŕtvymi? Problémy a starosti všetkých dní nás chcú prinútiť, aby sme sa uzavreli
do seba samých, do smútku a horkosti... a tam je smrť. Nehľadajme tam toho, ktorý
je živý! Dovoľ teda, aby vzkriesený Ježiš vstúpil do tvojho života, prijmi ho
ako priateľa s dôverou: On je život! Ak si bol doteraz od neho vzdialený, urob maličký
krok. Prijme ťa s otvoreným náručím. Ak si indiferentný, zariskuj: nebudeš sklamaný.
Ak sa ti zdá náročné ho nasledovať, neboj sa, zver sa mu, buď si istý, že ti je nablízku,
je s tebou a daruje ti pokoj, ktorý hľadáš a silu, aby si žil podľa toho, ako chce
on.
Chcel by som podčiarknuť ešte jeden, posledný prvok z evanjelia dnešnej
žiarivej Veľkonočnej vigílie. Ženy sa stretávajú s Božou novinkou: Ježiš vstal z mŕtvych,
je živý! Avšak ich prvou reakciou pred prázdnym hrobom a pred dvoma mužmi v žiarivom
odeve je strach: „sklonili tvár k zemi“ – zaznamenal Lukáš – nemali odvahu sa ani
dívať. Keď však počujú správu o zmŕtvychvstaní, prijímajú ju s vierou. Dvaja mužovia
v oslnivom odeve začínajú základnými slovami: „Spomeňte si, ako vám povedal, keď bol
ešte v Galilei... Tu sa rozpamätali na jeho slová“ (Lk 24,6.8). Je to pozvanie spomenúť
si na stretnutie s Ježišom, na jeho slová, gestá, na jeho život. Práve toto spomínanie
s láskou na skúsenosť s učiteľom vedie ženy k tomu, aby prekonali každý strach a zaniesli
zvesť o zmŕtvychvstaní apoštolom a všetkým ostatným (porov. Lk 24,9). Pripomínať si
to, čo Boh urobil pre mňa, pre nás, spomenúť si na cestu, ktorú sme prešli. Toto otvára
srdce pre nádej do budúcnosti. Naučme sa pripomínať si, čo Boh urobil v našom živote!
V tejto noci svetla, zvolávajúc príhovor Panny Márie, ktorá uchovávala všetky
udalosti vo svojom srdci (porov. Lk 2,19.51), prosme o to, aby nás Pán urobil účastnými
na svojom zmŕtvychvstaní, aby nás otvoril pre svoju novinku, ktorá premieňa a voči
svojím, Božím, prekvapeniam. Nech z nás urobí mužov a ženy schopných pamätať na to,
čo on koná v našich osobných dejinách a v dejinách sveta. Nech nás urobí schopnými
vnímať ho ako toho, ktorý žije, prebýva a koná uprostred nás. Nech nás denne učí tomu,
aby sme nehľadali živého medzi mŕtvymi. Amen. Preklad: Jozef Šofranko SJ