Cirkev pred svetom

25. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň. Dnes má názov Cirkev pred svetom.
„Napokon je našou vôľou, aby posvätné učenie Cirkvi osvietilo svojim radostným leskom aj profánny svet, v ktorom Cirkev žije a v medziach ktorého je zahrnutá. Je totiž potrebné, aby sa ona ukázala medzi národmi ako zdvihnutý znak, a tak všetci boli vedení s istotou na ceste k dosiahnutiu viery a lásky... Cirkev bola založená pre ľudské pokolenie. Cirkev si nenárokuje žiadnu inú pozemskú autoritu, ak nie tú, ktorá jej umožňuje slúžiť ľuďom a milovať ich.“
Slová, ktorými pápež Pavol VI. opísal postoj Cirkvi voči svetu, mali byť krátkym zhrnutím snahy predstaviť nový koncilový dokument s pracovným názvom O Cirkvi v dnešnom svete (De ecclesia in mundo huius temporis). Dva týždne na prelome októbra a novembra v roku 1964 sa konciloví otcovia venovali tomuto dokumentu, ktorý nemal v dejinách Cirkvi obdobu. Cirkev sa ako celok mala vyjadriť k otázkam „svetského“ charakteru. Inak povedané, chcela ponúknuť všetkým ľuďom svoj postoj k otázkam, ktoré boli vnímané ako najproblematickejšie. K ním patrili témy ako: pokrok ľudskej spoločnosti, hospodárske systémy, sociálna spravodlivosť či podpora mieru.

Nie všetkým biskupom sa pozdával takýto krok Druhého vatikánskeho koncilu. Na začiatku diskusie vyslovil svoje pochybnosti krakovský arcibiskup Karol Wojtyła, podľa ktorého cirkevný koncil má právo prehovoriť len ku katolíkom. Kardinál Suenens mu odpovedal argumentom, že Cirkev, aj keď „nie je zo sveta”, predsa žije „vo svete” a má povinnosť reagovať na svetové problémy bez toho, aby jej reč stratila svoj náboženský ráz. Všetkým zúčasneným bolo jasné, že dokument musí nájsť správnu rovnováhu medzi evanjeliovým posolstvom a konkrétnou panujúcou situáciou. Už prvotná schéma podávala opis Cirkvi, ktorá „sa s láskou díva na svet, nesie jeho starosti, stavia sa pozitívne k jeho úspechom, no nestotožňuje sa pritom so svetom, pretože ho chce povzniesť k Bohu”.

Návrh dokumentu otvoril mnohé dôležité témy, avšak odpovede, s akými prišiel, sa videli už od začiatku ako veľmi nepostačujúce. „Schéma je nedôstojná koncilu,“ ohradil sa Mons. Heenan, westminsterský arcibiskup a ako dodal: „bola by sklamaním pre katolíkov, nekatolíkov a pre neveriacich. Veď o praktických témach, akými sú hlad vo svete, atómová vojna, rodinný život, sa nesmie hovoriť s improvizáciou a ľahkomyseľne, ako to robí predkladaný návrh.“ Jedným z riešení bolo podľa arcibiskupa prediskutovať jednotlivo všetky dôležité témy na zasadnutiach koncilu.

Ďalším veľkým problémom bolo, aký prístup si má Cirkev zvoliť v opise jej vzťahu so svetom. Teológia poznala dva hlavné spôsoby nazerania na tento svet. Obrazne povedané, na svet možno hľadieť cez betlehemské jasle alebo cez golgotský kríž. Cez „betlehemské jasle“ znamená vidieť svet ako priestor, do ktorého chce vstúpiť Boh cez tajomstvo vtelenia a narodia Božieho Syna. Tento, akoby „vianočný“ pohľad na svet, bol veľmi obľúbený gréckymi otcami prvotnej Cirkvi a od 19. storočia si ho osvojila aj francúzska teologická škola.
Druhým spôsobom nazerania na svet bola perspektíva Ježišovho kríža. Svet sa pri tom javí viac ako miesto, kde panuje zloba a hriech, pre ktoré Boží Syn svojou smrťou spláca Otcovi dlžobný úpis neverného ľudstva. Veľkonočné udalosti Veľkého piatku a nedeľného zmŕtvychvstania sa tu stávajú odrazovým bodom pre vnímanie ľudského života. Takýto spôsob myslenia bol vlastný už sv. apoštolovi Pavlovi, sv. Augustínovi a postupne si ho osvojili nemeckí teológovia, vrátane Martina Luthera a protestantských mysliteľov.

Tieto dva odlišné prístupy sa prejavili pri debatách o schéme dokumentu O Cirkvi v súčasnom svete. Nemecký kardinál Frings vyčítal autorom schémy, že pri jej zostavovaní kládli príliš veľký dôraz na tajomstvo Božieho vtelenia a nezahrnuli v nej dôležitosť kríža. Tajomstvo kríža je podľa kardinála výstrahou pre svet a pobáda nás nasledovať Krista v obetovaní a v zriekaní sa pozemských dobier. Podobne sa vyjadril ďalší nemecký hierarcha, arcibiskup Volk v mene sedemdesiatich prevažne nemeckých biskupov. Napokon aj luteránski pozorovatelia na koncile taktne komentovali schému a nepáčilo sa im, že sa prehliada skutočnosť hriechu, ktorý panuje vo svete.

Dokument chcel totiž ponúknuť pozitívne ladené posolstvo plné nádeje pre dnešný svet, a preto spočiatku uprednostnil „tajomstvo Vianoc“ pred „tajomstvom Veľkej noci“. Kardinál Frings navrhol nazerať na svet v plnosti Božieho plánu: „Stvorenie sveta nás učí milovať všetky veci ako Božie diela; vtelenie nás pobáda, aby sme zasvätili Bohu všetky terajšie situácie; a konečne kríž a vzkriesenie nás pozývajú, aby sme nasledovali Krista v obeti a v zriekaní.“
Týmto Fringsovym riešením bola položená teoretická základňa pre budúci text dokumentu Gaudium et spes. Najväčšia časť debaty bola potom venovaná konkrétnym aktuálnym spoločenským otázkam. Viac ráz zaznela požiadavka biskupov, aby sa do schémy začlenilo rázne odsúdenie komunizmu. Kardinál Wyszyński vysvetlil koncilovému zhromaždeniu, že komunizmus nie je jediný nemorálny a chybný hospodársky systém. Podľa poľského kardinála každý ekonomický systém, ktorý neberie ohľad na slobodu osobného svedomia, robí z ľudskej osoby otroka produkcie.

Nestačí odsúdiť hospodárske a kultúrne smery, akými sú marxizmus, existencializmus či agnosticizmus. Podľa slov portugalského biskupa Ferreiru, sa musí Cirkev pýtať, aká je príčina, že tieto systémy popierajú Boha. Kresťan nemôže prijať tieto smery, ale mal by rozpoznať čiastočku pravdy, z ktorej čerpajú svoju silu a presvedčivosť.
Podobne Mons. Elchinger zo Štrasburgu navrhol, aby Cirkev prehodnotila svoj postoj k svetskej kultúre: „Pred očami musíme mať skutočnosť, že vedúce kultúrne osobnosti majú voči Cirkvi veľké výhrady. Viacerí katolícki intelektuáli sa domnievajú, že Cirkev ich nepodporuje dostatočne. Veď sa stačí pozrieť na boj Cirkvi proti tzv. modernizmu.“ Podľa štrasburského arcibiskupa je preto potrebné opraviť akýsi cirkevný dogmatický imperializmus, ktorý vedie predstaviteľov Cirkvi k domnienke, že majú právo posudzovať všetko. Naše dedičstvo minulosti nemôže brániť Cirkvi hľadieť do budúcnosti. Symbolom priepasti medzi Cirkvou a kultúrou je nešťastný prípad odsúdenia Galileiho.
Vzťah Cirkvi k svetu kultúry, vedy a spoločenských systémov mal byť nanovo formovaný. Požiadavka, aby sa Cirkev obnovovala a očisťovala, platila aj v tejto oblasti. A ako si Cirkev postupne uvedomila, že nezávisí od žiadnej uzavretej formy myslenia, filozofického či teologického systému, tak na Druhom vatikánskom koncile si mala priznať svoju nezávislosť od akejkoľvek kultúrnej a spoločenskej formy. Veď ona patrí jedine svojmu ženíchovi Kristovi. Iba na ňom jedinom je závislá a iba v jeho odraze je definovateľná.