24. časť rubriky o
Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravil Jaroslav Mudroň, s názvom Moderný kňaz: „Na
prvom mieste sa naša myseľ obracia na kňazov žijúcich po celom svete, ktorí sú nám
tak veľmi milí a vážime si ich. Považujeme ich za skutočných a účinných pomocníkov
pre biskupský úrad.“ (imprimis cogitatio convertitur Nostra
ad Sacerdotes) Tento pozdrav pápeža Pavla VI. si vypočuli kňazi
pri otvorení tretej fázy koncilu 14. septembra 1964. Riadnymi účastníkmi Druhého vatikánskeho
koncilu boli biskupi a cirkevní preláti. Preto prítomnosť bežných kňazov, nie teológov
ani sekretárov či generálnych predstavených, ale kňazov farárov, bola považovaná za
mimoriadnu. V 64. roku dostali pozvánku prísť na koncil ako poslucháči štyridsiati
farári, prevažne z krajín západnej Európy a Ameriky. Prví z nich sa objavili na koncilovom
zasadaní 13. októbra, v deň, keď sa po prvýkrát predstavila predloha s názvom O
kňazskom živote a účinkovaní. Tomuto pripravovanému dokumentu sa spočiatku
pripisovala len malá váha. Pred začatím diskusie arcibiskup François Marty v mene
prípravnej komisie upozornil biskupov, že kvôli urýchleniu koncilových prác boli nútení
skrátiť text a obmedziť sa na najvážnejšie otázky: pokles kňazských povolaní, požiadavka
svätosti, zdôraznenie celibátu, revízia spôsobov financovania a vrúcnejšie vzťahy
s laikmi. Za rozhodnutím skrátiť dokument stál mníchovský kardinál Döpfner, ktorý
vypracoval plán, ako zefektívniť priebeh koncilových zasadaní, pretože koncil trval
už tretí rok a ešte len polovica schém bola dokončená. O návrhoch pre dokument O
kňazskom živote a účinkovaní sa preto najprv nemalo ani len diskutovať, ale priamo
hlasovať. Takýto krok schvaľoval aj rakúsky biskup Koestner: „Mnoho sa hovorilo
o biskupoch, diakonoch a laikoch, lebo v súvise s nimi boli problémy; s kňazmi však
nie sú závažné problémy; preto si nevyžadujú osobitnú pozornosť.“ Väčšina
koncilových otcov však nesúhlasila s týmto názorom a počas trojdňovej diskusie zasypala
komisiu lavínou pripomienok. Ako prvý sa vyjadril kardinál Meyer zo Chicaga. Podľa
jeho názoru predloha nespĺňa svoj účel a nezodpovedá požiadavkám dnešnej doby. Hovorí
len o povinnostiach kňazov a nepodáva nič, čo by ich mohlo povzbudiť a potešiť pri
ich práci. Rovnako biskup Sanchez z Peru nabádal, aby pripravovaný dokument mal pred
očami charakteristické známky dnešnej doby, najmä múr rozdelenia medzi Cirkvou a občianskou
spoločnosťou, ktorý vylučuje prácu kňaza zo spoločenskej sféry. Sú to nové znamenia
doby, ktoré vyzývajú k obnove, k priblíženiu kňaza k veriacim, k poznaniu pastoračných
otázok a k odbornosti v rôznych formách kňazského apoštolátu. Výrazy ako „dnešná
doba“, „nové cesty“ či „súčasné potreby“ sa natoľko opakovali, že v mnohých vtedajších
článkoch a komentároch sa písalo o novej koncilovej definícii „moderného“ kňaza.
No slovo „moderný“ (modernus) cirkevná latinčina nerada používala a musel uplynúť
ešte jeden rok, aby sa vôbec po prvýkrát vyskytlo v jednom z dokumentov s podnázvom
O vzťahu Cirkvi k súčasnému svetu. Na druhej strane, hoci sa o „modernom kňazovi“
výslovne nehovorilo, viaceré návrhy biskupov dosvedčovali, že sa v Cirkvi formuje
nový model katolíckeho kňaza. Indický arcibiskup Evangelisti a maronitský arcibiskup
Ayub zo Sýrie napríklad žiadali, aby sa s kňazmi postupovalo podobne ako s biskupmi.
To znamená, že ako biskupi tvoria biskupský zbor na čele s pápežom, tak kňazi tej
ktorej diecézy majú vytvárať zbor kňazov na čele s biskupom, ktorí spoločne spravujú
miestnu cirkev. V budúcnosti sa preto má posilniť nejaká forma spoločného života kňazov
a užšia komunikácia, aby tak mali povedomie spoločnej zodpovednosti. Ďalšou nebývalou,
novou známkou „moderného“ kňaza mala byť jeho „pohyblivosť“, t.j. pohotovosť byť preložený
z miesta pôsobenia na iné miesto, do inej farnosti či diecézy. Áno, aj diecézy, pretože
biskupi na koncile sa domáhali spravodlivého rozdelenia kňazov. Ako poznamenal biskup
Čekada z Juhoslávie: „Kňaz nemá pracovať tam, kde sa narodil, ale tam, kde je to
potrebné.“ Konciloví otcovia si boli vedomí, aký nepomer panuje v počtoch
kňazských povolaní medzi ich diecézami. Krajiny ako Taliansko a Francúzsko zaznamenali
náhly pokles seminaristov v päťdesiatych rokoch. Naopak o Španielsku sa hovorilo ako
o oblasti „s nadprodukciou kňazov“. Španielsky biskup Gonzalez opisoval situáciu,
že ročne v Španielsku musia odmietnuť od tisíc až do dvetisíc mladíkov, ktorí chcú
vstúpiť do seminára. Jednoducho niet pre nich dostatok miesta a chýbajú peniaze na
stavbu nových seminárov. Nepovšimnutou neostala ani otázka financovania. Druhý
vatikánsky koncil mal urobiť definitívnu čiaru za systémom cirkevných benefícií, keď
bol kňaz vydržiavaný z výnosu z cirkevných pozemkových majetkov. Hľadali sa nové
spôsoby hmotného zabezpečenia kňazov... Mexický biskup Corripio napríklad žiadal,
aby kňazi v biskupstve mali spoločnú kasu, z ktorej by biskup všetkých rovnako platil,
čím by sa dosiahla finančná rovnosť. Bolo však jasné, že tieto otázky sú úzko späté
s miestnymi pomermi; preto sa konečné slovo ponechalo biskupským konferenciám. Od
miestnych pomerov záviseli aj názory na tému vzťahov a spolupráce medzi kňazmi a laikmi.
Predložená schéma vyzývala kňazov, aby „neboli len dušpastiermi a učiteľmi“,
ale aby sa v prvom rade cítili byť „bratmi vo vzťahu k ostatným bratom a sestrám“.
Tento postoj odpovedal duchu koncilu, ktorý sa chcel chrániť tzv. „klerikalizmu“ –
chladného odstupu kléru od veriacich. Biskupi z tradičných kresťanských krajín
sa skôr obávali „laicizácií“ kňazského stavu, t.j. situácií, keď sú rozdiely medzi
laikmi a kňazmi tak rozmazávané, že sa stráca ich osobitná úloha v Cirkvi. „V schéme
nie je nič o dôstojnosti, vznešenosti a cieli kňazstva!“ Ohradil sa voči
predlohe sicílsky kardinál Ruffini. Podobné námietky mali francúzski biskupi. Lurdský
biskup Theas si poťažkával, že dnešná doba vidí v kňazovi obyčajného človeka. Podľa
jeho slov preto treba vyzdvihnúť, že kňaz sa líši od ostatných, že je účastný Kristovho
kňazstva a predstavuje celú Cirkev. V mene sedemdesiatich francúzskych biskupov a
ako posledný rečník diskusie vystúpil neslávne známy biskup Lefevbre. Nepozdávalo
sa mu, že sa v Cirkvi dneška zdôrazňuje všeobecné kňazstvo laikov a laický apoštolát,
čo vnáša zmätok do chápania kňazskej činnosti: „Ak je činnosť laikov zameraná na
posväcovanie sveta, potom činnosť kňazov má byť zameraná na posväcovanie
človeka.“ Jediným možným východiskom z tak rôznorodej palety názorov
biskupov na svojich kňazov bolo vypracovanie nového dokumentu, ktorý by vychádzal
z týchto návrhov. Takéto riešenie požadovali už skôr stodvanásti biskupi prevažne
z Brazílie. V ich mene Mons. Gomes parafrázoval Ježišove slová, aby sa jednoduchým
kňazom nekládli bremená, o ktorých sa pri schéme o biskupoch ani len nehovorilo. Pri
konečnom hlasovaní sa 57 % otcov postavilo proti predlohe O kňazskom apoštoláte
a účinkovaní. Koncilová komisia tak mala prepracovať celý dokument odznova a dať
mu požadovaný punc „modernosti“ katolíckeho kňaza.