Čo Benedikt XVI. vždy verejne hovoril

Keďže je Petrov stolec prázdny, už druhú nedeľu nezaznel pápežov poludňajší príhovor pred modlitbou Anjel Pána. Cirkev v týchto dňoch žije v očakávaní voľby nového pastiera, ktorý zasadne na pápežský stolec a povedie Cirkev.

Kto je Peter? Túto otázku si istotne kládol teraz už emeritný pápež Benedikt XVI. Už ako chlapec, seminarista, kňaz, biskup, a neskôr ako pápež, sa vyznačoval osobitnou schopnosťou vnímavosti a pochopenia Božej pravdy. Dokážeme si predstaviť ako usilovne, pokorne a vytrvalo hľadal odpoveď na stránkach Písma, v Starom a Novom zákone, spôsobom, akým sa kresťan a neskôr pastier Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. usiloval zušľachťovať svoje najhlbšie vnútro a poznanie. Pri jednej príležitosti, hovoriac o Petrovom poslaní, povedal:
„V Petrovej službe sa na jednej strane ukazuje slabosť vlastná človeku, ale i Božia sila: práve v ľudskej slabosti Pán zjavuje svoju moc. Ukazuje, že On je ten, ktorý prostredníctvom slabých ľudí, tvorí svoju Cirkev“ (Slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 2006).
Joseph Ratzinger - Benedikt XVI. to vždy verejne hovoril.

Svet sa mnohokrát pokúša ukázať ako múdry, používajúc vyslovene rozumové kategórie, ktoré má k dispozícii. Jeho ohraničenosť sa však prejavuje v nespravodlivej politike, ozbrojených konfliktoch, v nedostatku zdravotnej starostlivosti, v uprednostňovaní jedných pred druhými. Naviac je jeho nedokonalosť zaobalená do zavádzajúcich informácií, ktoré budia zdanie hľadania objektívnej pravdy.
Na druhej strane stoja kresťania, ktorí si denne vštepujú do srdca vedomie, že akékoľvek vynikajúce analýzy nestačia, a že je potrebné brať do úvahy nie iba schopnosť rozumu, ktorá je tak či tak ohraničená, ale i nepreniknuteľné hlbiny Ducha. V tomto svetle je možné prijať a vysvetliť si zrieknutie sa Petrovho úradu zo strany pápeža. Je to možné vo svetle viery. Táto viera Benedikta XVI., ktorú ustavične nosil v srdci, mu dovolila opakovane tvrdiť, že Cirkev nie je Petrova, ale Kristova. Bez Krista by bol kormidelník Petrovej loďky iba strateným námorníkom uprostred búrok dejín. Stačí, ak sa pozrieme do evanjelia, tam je všetko opísané: rozbúrené more, bezradný Peter a Kristus, ktorý utišuje vietor:
„Prostredníctvom Petrovho zakolísania – a v ňom každého jeho nástupcu – je potrebné si zapamätať, že vlastné sily nestačia na budovanie a vedenie Pánovej Cirkvi. Nikto to nedokáže sám od seba. I keby sa Peter zdal byť akokoľvek schopný a nadaný – už v prvom momente skúšky padá“ (Slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 2006).
Joseph Ratzinger - Benedikt XVI. to vždy verejne hovoril.

Peter je skala, pretože Kristus ho robí pevným. Táto pevnosť nie je ľudskou vlastnosťou získanou zvolením za Najvyššieho veľkňaza, ale vždy ostáva Božím darom. Zrieknutím sa úradu pápež akoby odstránil dvetisícročný nános z ľudskej ohraničenosti, ktorá bola počas storočí prikrývaná závojmi prestíže, ktorej dôsledkom bola akási spoločná predstava, že Peter je hlavou sám od seba - mocným sám od seba - a nie tým, kým vždy bol: človekom, povolaným nasledovať jediného vodcu, Ježiša, v čistej, jednoduchej a predovšetkým pokornej viere:
„Všetko v Cirkvi sa zakladá na viere: sviatosti, liturgia, evanjelizácia, dobročinná láska. Dokonca i právo a autorita v Cirkvi stoja na viere. Cirkev sa neusmerňuje sama, nedáva si sama od seba svoj poriadok, ale prijíma ho z Božieho slova, ktoré počúva vo viere, snaží sa ho pochopiť a žiť“ (Sv. omša pre nových kardinálov 19. februára 2012).

Nič tak nerozšírilo a neprelomilo horizont pápežstva v súvislosti s vykonávaním moci - ako ju už od Adamových čias chápe človek na svete - ako zrieknutie sa úradu Benedikta XVI. To, čo najviac prekvapuje a oslovuje nie je ani obdivuhodnosť tohto gesta, ako skôr schopnosť ustúpiť a vytvoriť priestor pre nové sily, ako to sám viackrát zdôraznil vo svojich posledných príhovoroch. Peter nepredsedá Cirkvi používaním politiky, peňazí či mediálneho vplyvu. Peter predsedá Cirkvi vtedy, keď používa mincu platnú v kráľovstve jeho Boha, a tou je láska:
„Preto 'predsedať v láske' znamená priťahovať ľudí eucharistickým objatím, Kristovým objatím, ktoré prekonáva všetky bariéry a rozdiely a vytvára spoločenstvo s mnohorakými odlišnosťami. Petrova služba je primátom lásky v eucharistickom význame, je starostlivosťou o univerzálne spoločenstvo Cirkvi v Kristovi (Sv. omša pre nových kardinálov 19. februára 2012).

Petrovo ministérium je primátom lásky.
Túto veľkú pravdu vyslovil tento „pokorný robotník v Pánovej vinici“. On, jeden z najvýznamnejších teológov posledných päťdesiatich rokov, vďaka svojej inteligencii kresťanského života, udržiavanej modlitbou a poznaním Sv. písma, vždy pripomínal – i v najťažších chvíľach – že Cirkev je ovčinec, ktorý počnúc Petrom, kráča za Kristom. Kristus je jediný, ktorý ju vždy ochráni silou väčšou ako akákoľvek iná moc: „Sila dobra, pravdy a lásky, je mocnejšia ako smrť. Jeho prisľúbenie je isté: mocnosti smrti, brány pekla, nepremôžu Cirkev, ktorú On sám postavil na Petrovi (porov. Mt 16,18), a ktorú On sám neprestajne buduje“ (Slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 2006). – js, aj –