Pätnásta reflexia P. Dariusza Kowalczyka SJ nad Katechizmom Katolíckej cirkvi: Trojica

„Verím v jedného Boha“ – toto je úvod Kréda, ktoré vyznávame počas nedeľnej sv. omše. Kresťania veria v Jediného Boha. Tak čítame v Knihe Deuteronómium: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný” (6,4). Tak nás v Božom mene učí i prorok Izaiáš: „Obráťte sa ku mne a budete spasení, […] pretože niet už Boha okrem mňa: Boha pravého a spásneho“ (45,21).
Kresťanstvo je monoteistické náboženstvo, podobne ako židovstvo a islam. Monoteizmus kresťanov však nie je totožný s monoteizmom Hebrejov či mohamedánov. Kresťanský monoteizmus je trojičný. Katechizmus učí, že jedna podstata Boha je v troch Osobách. Kresťanmi sa stávame krstom v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, ktorí sú od seba navzájom odlišní, nie sú však troma Bohmi, ale jedným jediným (porov. KKC 249-256).
Vynára sa však otázka: prečo Trojičný Boh? Nestačila by jedna Osoba, aby sme nemali ťažkosť pochopiť čo znamená, že Traja sú Jedným?
Pri odpovedi na túto otázku sa musíme zastaviť pri tvrdení evanjelistu Jána: „Boh je láska“, večná láska sama v sebe. Mohol by byť Boh láskou, ak by bol jednou osobou, Absolútnym Osamoteným? Aby sme mohli hovoriť o dokonalej láske, potrebujeme mať tri Osoby: milujúceho, milovaného a spolu-milovaného. A v Bohu je to práve tak: tri Božské Osoby vytvárajú spoločenstvo lásky. Preto Katechizmus zdôrazňuje: „Boh je jediný, ale nie osamotený“ (KKC 254). Kresťan sa modlí nie k akémusi abstraktnému Bohu, ale obracia sa na Otca, Syna a Ducha, na všetkých troch súčasne i osobitne na každú z Božských osôb. Robí tak s nádejou, že vstúpi do večného spoločenstva plného lásky a radosti s Trojjediným Bohom. – aj –