Zamyslenie P. Milana Bubáka na Tretiu nedeľu v pôstnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Tretiu nedeľu v pôstnom období s názvom Trpezlivosť a kreativita Božia:

Milí priatelia, po nedeli pokúšania a po nedeli premenenia prichádzame na svojej púti pôstom, ktorou nás v tomto liturgickom roku C sprevádza evanjelista Lukáš k nedeli, ktorú by sme si mohli nazvať nedeľou trpezlivosti a nových šancí. Evanjelium túto myšlienku rozvíja v podobenstve o neplodnom figovníku. Lukáš je jediný evanjelista, ktorý toto podobenstvo má. Pán vinice zasadil figovník, a počas troch rokov každý rok chodil zisťovať, či už má ovocie. Nemal. Po troch rokoch sa nakoniec rozhodol, že ho vytne, s tým, že načo mu bude zbytočne zaberať zem.

Biblisti sa zhodujú v tom, že toto podobenstvo je o židovskom národe. Ježiš medzi ním pôsobil a kázal mu kázal tri roky, avšak on sa neobrátil a zostal bez ovocia, ktoré Boh od neho očakával. Tento výklad je iste správny, hoci jeho aplikácia by mohla byť omnoho širšia, než je len židovský národ. Každý z nás sme na jeho mieste, a teda každý z nás bude raz volaný na zodpovednosť za prinášanie ovocia vo svojom živote. Náš život nie je len o spotrebe všetkých obrazne povedané živín z pôdy a zo vzduchu, ale je o prinášaní ovocia. Každý z nás bude raz volaný na zodpovednosť za to, čo po ňom zostalo.

Aj keď tento výklad podobenstva je správny a silný, predsa by som si dovolil trocha sa s podobenstvom pohrať a použiť iný možný výklad. Totiž to, čo tu akosi obrazne povedané pozitívne vyrušuje sú dve veci: tajomná postava vinohradníka a
otvorený koniec. Kto je ten dobrotivý vinohradník, ktorý Pána vinice presvedčil, aby strom ešte nevytínal, že on sa ešte oň postará, zmení trocha svoj prístup a snáď to zaúčinkuje a strom plody prinesie? A ako to nakoniec skončilo? Priniesol figovník plody alebo nie? Vyťali ho a hodili do ohňa, alebo nie? Logika nám hovorí, že ak ani teraz figovník ovocie nepriniesol, určite ho vyťali. Nechajme však našu logiku logikou a držme sa podobenstva: podobenstvo o tom nehovorí. Ono sa končí novou šancou pre figovník. A nielen tým: ako keby celú vinu za to, že figovník neprináša ovocie napriek dobrým podmienkam, vzal vinohradník na seba. Ako keby povedal: „Pane, nie figovník je vinný ale ja a vlastne aj ty sme vinní. Podľa nás sme mu vytvorili dobré podmienky, ale možno podľa neho nie. Skúsme ešte iný prístup.“

Toto nám hovorí o dobrote a kreativite Božej. Lukášovo evanjelium nie je jediným miestom, kde sú oni spomenuté. Snáď najsilnejším je veta, ktorá stojí na začiatku Listu Hebrejom: „Mnohoráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet.“ (1, 1-2) Boh podľa tohto textu počas celých dejín hľadal spôsob, ako sa nám prihovoriť a presvedčiť nás o svojej dobrote a tiež o tom, že sme tu, aby sme prinášali ovocie. Nechápali sme. Nechceli sme chápať, alebo sme neboli schopní chápať? Často sme nechceli, no Boh sa radšej priklonil k tej druhej možnosti: že asi sme neboli schopní chápať a vinu za naše nechápanie zobral na seba. A potom hľadal iný, zrozumiteľnejší spôsob, ako k nám prehovoriť. A my sme nechápali znova. Nevzdával sa a hľadal ďalej. Až nakoniec prišiel k metóde, od ktorej nejestvuje už nič lepšie: poslal nám svojho Syna a nechal ho medzi nami pôsobiť a konať. V nádeji, že snáď pochopíme a že to konečne zaberie.

Je možné, že vinohradník v podobenstve je práve osoba Ježiša Krista, ktorá diskutuje s Bohom Otcom. Namiesto oprávneného volania na zodpovednosť, prosba o milosrdenstvo a o novú šancu. Boh ju dáva. Bola posledná? Nevieme, ale asi sotva. Božia kreativita nemá skraty, ani sa len tak ľahko neunaví. A hoci vieme – a to tiež z Božieho Slova – že konečnému zúčtovaniu nikto z nás pred Bohom neujde, z tohto zúčtovania Boh vyjde ako čistý: on urobil maximum, viac nemohol.

Čo by toto posolstvo mohlo pre nás znamenať? V prvom rade, aby sme žasli nad milosrdenstvom a kreativitou Boha v našom živote. Keď sa previníme proti zákonom, ktoré sme si pripravili my ľudia, niet pre nás milosrdenstva. Ak sme odhalení, platíme tvrdo, často dokonca tvrdšie, než si zaslúžime. Koľko nových šancí sme však dostali a stále dostávame od Boha? Bohu nejde o to, aby nás usvedčil, ale aby nás presvedčil; nechce nás usvedčiť z viny, ale presvedčiť, že nášmu životu dáva hodnotu ovocie a my máme na jeho prinášanie z jeho strany vytvorené ideálne podmienky. Koľkokrát sme túto snahu Božiu prehliadli?

Ďalej posolstvo podobenstva nám hovorí, že ani sami by sme sa nemali unáhlene posudzovať a predčasne lámať nad sebou palicu. Koľkokrát sme sa už rozhodli začať s niečím novým a nevyšlo nám to. Chceli sme uviesť do svojho života viac modlitby, alebo viac veľkorysejšieho správania sa voči iným. Chceli sme viac sa hýbať a menej jesť. Menej sedieť pred televízorom alebo počítačom a viac sa venovať svojej rodine. Nevyšlo nám to. Máme chuť so sebou praštiť a tvrdo sa odsudzovať. Možno by pomohlo zmeniť metódu alebo miesto alebo čas a začať znova a nevzdávať sa. Ak sa naozaj snažíme, ovocie predsa musí prísť.

To isté platí i pre naše posudzovanie iných. Veď si len spomeňme ako sme reagovali, keď sme videli na ulici napríklad nejakého bezdomovca, alebo keď sme sa zamerali na istú skupinu ľudí: „Z toho nikdy nič nebude!“ Alebo: „Čo sa dá očakávať od človeka, ktorý vyšiel z takej rodiny?“ Alebo: „S tými je zbytočné to skúšať.“ Alebo sme to isté mohli povedať svojmu synovi alebo ako učitelia svojmu žiakovi. Pokop ho, pohnoj, buď kreatívny ako je Boh s tebou, maj o figovník záujem a určite jedného dňa ovocie prinesie. Spomeň si na toho tajomného záhradníka, ktorý videl v strome bez ovocia silný potenciál. Milí priatelia, všetci sme na ceste. A je dobre, že sprievodcom na ceste nám je Boh trpezlivosti, milosrdenstva a kreativity. Nech trpezlivosť, milosrdenstvo a kreativita Božia s nami je pre nás silnou výzvou stať sa užitočnými ľuďmi.