Homília kardinála Jozefa Tomka v Bazilike sv. Petra
Vážený pán prezident Slovenskej republiky drahí bratia v biskupskej a kňazskej
službe vážení členovia diplomatického zboru milí seminaristi a rehoľné sestry drahí
veriaci!
Prišli ste z celého Slovenska v tomto jubilejnom Roku sv. Cyrila
a Metoda, keď slávime 1150 rokov od ich príchodu k našim otcom. Toto výročie šťastlivo
zapadá do Roka viery, ktorý vyhlásil pre celú Katolícku Cirkev náš Svätý Otec
Benedikt XVI., lebo Cyril a Metod sú „apoštoli Slovanov“ práve pre vieru, ktorú hlásali
a upevnili aj u našich predkov. Ich liturgický sviatok slávi Katolícka Cirkev po svete
dňa 14. februára, len v našich krajoch ho svätíme začiatkom júla. V tomto cyrilo-metodskom
roku viery aj vy, drahí bratia a sestry, ste prišli do Ríma po stopách našich vierozvestov.
Prišli ste posilniť si vieru pri hrobe apoštola Petra –Skaly, na ktorej Ježiš Kristus
postavil svoju Cirkev.
Prichádzate za zvláštnej situácie, keď jeden nástupca
sv. Petra odchádza zo svojho úradu a čakáme na voľbu budúceho. Jednému ďakujeme a
za druhého sa modlíme. Teraz je vrcholný čas, aby sme s veľkou vrúcnosťou prosili
o zvláštnu Božiu pomoc a svetlo Svätého Ducha pri jeho voľbe. Robíme to s vierou,
v ktorej našich predkov utvrdili sv. Cyril a Metod a ktorú považujeme za vzácne „dedičstvo
otcov“. Navštívili ste baziliku sv. Klimenta, štvrtého pápeža, ktorého telesné
pozostatky priniesli naši apoštoli z predošlej misie na Kryme, polostrove v Čiernom
mori. V tej bazilike ste sa pomodlili pri pozostatkoch sv. Cyrila, ktoré roku 1963
pápež Pavol VI. uložil do oltára v kaplnke zasvätenej solúnskym bratom.
Čo
je „dedičstvo otcov“? Misia sv. Cyrila a Metoda medzi slovanskými národmi
bola pomerne krátka. Začala sa roku 863 ich príchodom na Veľkú Moravu a skončila sa
smrťou sv. Metoda roku 885 a vyhnaním Gorazda a Metodových učeníkov. Udiala sa v zložitej
kultúrno-politickej a náboženskej situácii, ktorá si vyžadovala nielen pevnú vieru,
ale aj jasné rozlišovanie. Medzi Východom a Západom už panovalo napätie. Obrátenie
Slovanov na kresťanskú vieru nebolo ľahké už aj preto, lebo si vyžadovalo znalosť
reči. Preto môže byť ešte stále aktuálne položiť si otázku, v čom pozostáva „dedičstvo
otcov“, ktoré nám zanechali sv. Cyril a Metod a akého rázu bola podstatne tak zvaná
„byzantská misia“: kultúrno-politická alebo náboženská. Z historických prameňov
jasne vysvitá, že išlo o náboženskú záležitosť, o šírenie viery. Podľa „Metodovho
žitia“ na Veľkej Morave už pred príchodom našich apoštolov pôsobili „učitelia viery
z Vlách i z Grécka a z Nemecka“, teda prví misionári. Ich misionárske pokusy sa však
stretli s malým úspechom pre neznalosť reči ľudu. Chýbala im teda vlastnosť, ktorá
sa dnes považuje za veľmi dôležitú pre misijnú činnosť, a to je vtelenie sa evanjelia
do kultúry ľudu, to značí do jeho zvykov, reči, literatúry a kultúry vôbec. Je to
metóda, ako pretvoriť pohanské mravy na kresťanské, ktorú dnes voláme inkulturáciou.
Túto cestu však vedeli už pred jedenástimi storočiami výborne použiť Cyril a Metod.
Kľúčom k ich misijnému úspechu bola znalosť reči našich predkov, ale obsahom
ich hlásania bola viera. Byzantský cisár Michal III. teda presne vyhovel žiadosti,
ktorú mu predostrel knieža Rastislav, keď od neho prosil doslova „učiteľa, ktorý by
bol schopný vysvetliť nám vieru v našej reči“, teda nie nejakého politického vyslanca,
ani diplomata, ani vojaka, ani obchodníka, ale učiteľa viery. Solúnski bratia mali
už misionársku skúsenosť a pripravili sa na svoje poslanie prekladom z Biblie a hlavných
bohoslužobných kníh. Teda „dedičstvo otcov“ a „odkaz“, ktorý nám
oni zanechali je predovšetkým pevná viera, dar viery.
Čo vlastne viera
je? Prečo považujeme vieru za taký cenný poklad, za vzácne dedičstvo? Viacerí
z vás sa ešte pamätajú na reči o viere ako o tmárstve a povere, ktorú veda a vzdelanosť
pomaly vytlačia zo spoločnosti. Prinajlepšom je to vraj akýsi cit, ktorý sa protiví
rozumu, vede a pokroku. Ale viera je o pravde a o veciach, ktoré si osobne nemôžeme
overiť zmyslami, očami, hmatom, prístrojmi. Veriť znamená prijať za pravdu niečo,
čo mi tvrdí niekto, kto to môže vedieť a poznať. Jestvuje prirodzená viera, s ktorou
pracujeme každý deň: veríme učiteľom, knihám, médiám a prijímame ako pravdivé ich
tvrdenia, lebo ich osobne overil niekto, komu dôverujeme.
Náboženská viera
je o Bohu a o Božích veciach. My veríme Bohu, ktorý k nám prehovoril. Ako čítame
v Liste k Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze
prorokov. V týchto posledných dňoch (to je: v našej dobe) prehovoril k nám v Synovi,
ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1-2):
v Ježišovi Kristovi. Ježiš z Nazaretu nám poodkryl tvár neviditeľného Boha, ukázal
nám ho ako Otca, ako Lásku, zomrel za všetkých a na tretí deň vstal z mŕtvych, ako
to iní aj on sám predpovedal. Jemu teda a ním vybraným svedkom jeho vzkriesenia my
veríme. Prijímame za pravdu to, čo on tvrdí o Bohu a o veciach, ktoré ani veda nemôže
dokázať alebo vážne vedecky poprieť. Viera nás učí, odkiaľ pochádzame, kam ideme,
čo nás čaká po smrti. Viera teda rozširuje hranice nášho rozumového poznania. Kto
odmieta vieru zbavuje sa možnosti rozšíriť svoje rozumové horizonty aj poza hranice
vedy, ktorá nás napríklad nemôže poučiť o posmrtnom živote. Preto prijať vieru je
veľmi rozumné. Ona dáva zmysel životu, ona nám dáva pevnú nádej na večný život.
Viera
nám dáva svetlo, ale aj silu. Viera je teda aj o človeku a pre človeka. Rozširuje
a prehlbuje pohľad na život a na základné ľudské problémy. Je osožná najmä keď sa
treba vyrovnať s utrpením, nešťastím a krížom. Koľko sily môže dodať pohľad na trpiaceho
Krista! A koľko vnútornej istoty a ozajstného pokoja srdca dodáva vzkriesený Kristus!
Takú vieru sme zakúsili u našich otcov a matiek a takú radosť z viery šíri okolo seba
veriaca mládež. Táto viera pretvára a zošľachťuje mravy, pomáha človeku k vyššej dôstojnosti
a tak dvíha jednotlivcov i národ. My sme tú vieru dostali ako vzácny dar, ako
„dedičstvo“, ktoré sv. Cyril a Metod zanechali našim otcom aj nám a ako „odkaz“ aj
nám. Za toto duchovné bohatstvo chceme dnes spoločne ďakovať všemohúcemu Bohu.
Mravná
kultúra ako cyrilo-metodské dedičstvo Kresťanská viera je svojim obsahom a
účinkami kultúrou a civilizáciou ducha. Ona prenikne každú kultúru a povznesie ju.
Aj keď je podstatne Božím slovom, ktorým nás Najvyšší oslovuje, musí ona sa vteliť,
vrásť do života. Vrásť do konkrétneho života jednotlivcov, rodín a samého národa.
Musí sa stať dušou ľudí a ich kultúry, vteliť sa do životného štýlu človeka, do jeho
každodenných rozhodnutí, do jeho spôsobu myslenia. Viera nie je len sviatočný oblek,
ktorý si v nedeľu oblečieme do kostola alebo inokedy na mimoriadnu slávnosť. Vieru
nám treba používať a žiť každý deň a v každej chvíli. Nemožno veriť občas v Boha,
a v iných, všedných, každodenných ťažkostiach a momentoch zabudnúť na Boha. Nemožno
strčiť ho do sakristie a v oblasti práce, rodiny, lásky, manželstva, ekonomiky, politiky,
mass médií, verejného života chovať sa „tamquam si Deus non esset“ – „ako keby Boha
nebolo“. Naši apoštoli učili našich praotcov takej činorodej viere, ktorá
pretvára mravy a zvyky, inšpiruje zákony, vlieva životný optimizmus a vnáša pokojné
spolunažívanie medzi ľudí a národy. Kresťanstvo je naozaj súhrn vzácnych ľudských
hodnôt, ktoré dvíhajú človeka a sú potrebné aj pre spoločnosť. Kresťanstvo včera i
dnes prináša jednotlivcom i spoločnosti spoľahlivú oporu v mravnosti a etike založenej
na Desatore a na príkaze lásky. Najvyššou oporou našej cyrilometodskej viery je Ježiš
Kristus, ktorý za nás zomrel, ale na tretí deň vstal z mŕtvych a viac neumiera – vzkriesený
Ježiš Kristus. Naša budúcnosť je v tom, že si budeme hájiť tútomravnú,
etickú kultúru ako cyrilo-metodské dedičstvo, ako kresťanský humanizmus. Hájiť
si ho a do hĺbky žiť aj v európskom spoločenstve národov. Sv. Cyril a Metod nám ukázali
smer, ktorým máme bezpečne kráčať, a to v súkromnom aj verejnom živote. Ako oni, aj
vy ste prišli do Ríma, aby ste sa stretli s nástupcom Sv. Petra a s bratmi vo viere,
ktorí sem tiež prišli z rôznych strán sveta. Prežívate v Ríme historickú chvíľu, keď
je výmena na stolci sv. Petra. Pred našimi očami Cirkev pokračuje a neustále sa omladzuje.
Nech je to aj pre nás všetkých povzbudenie, aby sme sa obnovili vo viere a s novou
odvahou a elánom sa vrátili do každodenného života a prejavovali svoju vieru ako naše
cyrilo-metodské dedičstvo. Za toto duchovné dedičstvo, ako hovorí Písmo, „chváliť
nám treba slávnych mužov,...o ich múdrosti rozprávajú národy“ (Sir 44, 1.15). Nech
teda v živote našich rodín a nášho národa a uskutoční a ešte mohutnejšie zaznie cyrilo-metodská
hymnická pieseň: „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane“. Amen