14. zamyslenie P. Dariusza Kowalczyka nad Katechizmom Katolíckej cirkvi: Verím v Boha

„Verím v Boha“ – toto je prvé vyznanie viery. Boh je počiatkom a zavŕšením všetkého: „prvý a posledný“ (porov. Iz 44,6). Katechizmus zdôrazňuje, že celý Symbol viery „hovorí o Bohu, a aj keď hovorí o človeku a o svete, robí to vo vzťahu k Bohu“ (KKC 199). Všetky ostatné články Kréda závisia od prvého a vysvetľujú ho.
Tu sa objavuje problém týkajúci sa slova „Boh“. Keď vyslovíme napríklad slovo „strom“, vieme, o čom hovoríme. Ak však povieme „Boh“, o čom, o kom hovoríme? Filozof Buber si všimol, že „Boh“ je slovo, ktoré v ľudskom slovníku prekypuje. Žiadne iné slovo nie je toľko znevažované a tupené. Preto veľakrát, ak niekto povie „neverím v Boha“, má pravdu, pretože Boh, akého má vo svojej predstave, v skutočnosti nejestvuje.
Katechizmus sa odvoláva na dve Božie mená zjavené vo Sv. písme. Prvé pochádza zo Starého zákona: „Ja som, ktorý som“ (Ex 3,14) – hovorí Boh Mojžišovi. Toto meno môže byť interpretované existenciálnym i filozofickým spôsobom. „Ja som“ znamená vernosť Boha, „ktorý je vždy tu, prítomný pri svojom ľude, aby ho zachránil“ (KKC 207). „Ja som“ zároveň znamená, že Boh jestvuje sám do seba, od vekov a naveky (porov. KKC 212).
V Novom zákone nachádzame ďalšie meno Boha: „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8.16). Neznamená to iba skutočnosť, že Boh nás miluje, ale i to – ako čítame v Katechizme –, že „samotné Božie bytie je Láska“ (KKC 221).
Boh však, v celom zjavení, „ostáva nevýslovným Tajomstvom“ (KKC 230). Sv. Augustín správne tvrdí: „Keby si ho pochopil, nebol by Bohom“. Teda, ak sa pri pohľade na všetko čo jestvuje dotýkame tajomstva reality, v podstate zažívame skutočnosť, ktorú nazývame Bohom. – aj –