Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Druhú nedeľu v pôstnom období

Tradičné zamyslenie k nedeľným čítaniam pripravil P. Milan Bubák SVD a má názov Tvár.

Tvár je veľmi dôležitým komponentom človeka. Pamätať si niekoho znamená pamätať si jeho tvár. To je dôvod, prečo na fotky zachytávame tváre a nie iné časti tela. Je zvláštne, čo všetko je možné z ľudskej tváre vyčítať. To je dôvod, prečo sa istí ľudia tak radi venujú štúdiu tvárí. Myslím si, že hlavne herci by mali byť schopní zvládnuť schopnosť vyjadriť v tvári rozličné emócie. Podľa toho povieme, či herec je alebo nie je dobrým hercom. Naša tvár ľuďom okolo dokáže presne vyjadriť, kto sme a aké stopy život na nás zanechal. Máme ľudí, ktorí sú neustále zamračení, a zasa naopak máme ľudí, ktorých tvár sa usmieva, aj keď sa v skutočnosti neusmievajú. Niektoré výrazy našej tváre sú jednoducho danosťami, s ktorými sa rodíme, lenže aj človek s najusmievavejšou tvárou, ak nedokáže zrelo spracovať svoje negatívne zážitky, ba naopak dovolí im, aby ho nahlodávali, sa časom zmení. Alebo človek, ktorý zmení svoj životný štýl: časom sa z rozžiarenej, čistej tváre stane tvár hulvátska, zničená, zlomyseľná, zákerná. Spomeňme si na známu legendu o Leonardovi da Vincim, ktorý maľoval poslednú večeru v Miláne a hľadal tváre pre postavy na nej. A ako podľa jedného a toho istého človeka namaľoval tvár aj Krista a po rokoch aj Judáša. Život človeka sa medzi tým tak veľmi zmenil, že jeho tvár už bola úplne iná. A dokonale vyjadrovala jeho vnútorný stav.

Toto nám vysvetlí dôvod, prečo tak často používame slovo „tvár“, keď hovoríme o ľuďoch. Povieme napríklad: „Mal si vidieť jej tvár, keď mi to hovorila!“ Inými slovami, na tvári ľudí môžeme vidieť, čo cítia vo svojom vnútri, aký v skutočnosti sú – či sú smutní alebo šťastní, šokovaní alebo ľahostajní. Keď zomrel slávny manažér futbalového klubu Manchester United FC Matt Busby, jedného z hráčov sa pýtali, aká je jeho najvýraznejšia spomienka na neho. On odpovedal: „Mojou najvýraznejšou spomienkou na neho, na ktorú nikdy nezabudnem bola jeho tvár v ten večer, keď sme vyhrali Európsky pohár.“

Často používame termíny „stratiť tvár“ a „zachovať si tvár“. To, čo je pri týchto vyjadreniach v hre, je povesť človeka. Niekto v nejakej situácii obstojí podľa svojej povesti, nespreneverí sa svojim zásadám, teda zachová si tvár. Iný zasa urobí niečo, čo je v protive k tomu, ako ho ľudia poznali. A ľudia sú v rozpakoch, lebo pre nich tento človek stratil tvár.
O niektorých ľuďoch – možno sú to často práve tí, ktorí čím ďalej tým viac strácajú tvár – povieme, že majú „dve tváre“. Ak toto o niekom povieme, musí to byť s ním veľmi vážne. Znamená to, že podvádza. Alebo môžeme o niekom povedať, že je „bez tváre“. To je človek, ktorý nie je presne a jasne definovaný alebo zaradený. Nie je výrazný ničím. Alebo to môže znamenať, že takýto človek sa schováva za iných alebo za systém a je príliš zbabelý, aby vystúpil z tieňa a prevzal zodpovednosť za to, čo robí.
Každý z nás máme veľa tvárí. Postupne, podľa toho, v čom a kde sa nachádzame, si obliekame tvár šťastia alebo smútku, odvahy alebo strachu, pokoja alebo nepokoja, šťastia alebo zúfalstva, únavy alebo oddychu, radosti alebo bolesti, priateľstva alebo nevraživosti... Nie je na tom nič zvláštne ani zlé. Je to súčasť toho, že sme ľudia.

Jediná tvár, za ktorú by sme sa mali hanbiť, by mala byť „falošná tvár“. Všetky naše ostatné tváre sú skutočné. Každá z nich hovorí o pravde, ktorú v sebe nosíme. Samozrejme, tým sa nechce povedať, že by sme sa mali s nimi uspokojiť. Nakoľko, ako sme si povedali, tvár presne vyjadruje to, ako sa cítime buď momentálne alebo dlhodobo, prípadne cez čo prechádzame alebo čo sa v nás práve deje, ak náš vnútorný stav nie je dobrý, treba na tomto stave popracovať. To, že som momentálne napríklad smutný a že moja tvár to vyjadruje, nie je nič zlé. Vyjadruje to skutočnosť, v ktorej sa nachádzam a druhí aspoň vedia, ako som na tom a môžu mi pomôcť tento smútok niesť, prípadne sa mi vyhnúť, ak si ich účasť neželám. Lenže niekedy je ten vnútorný stav deštruktívny a moja tvár to iste aj vyjadrí. Potom by som mal počúvať, čo si iní o mne a o výraze mojej tváre hovoria a mal by som v tom vidieť výzvu s tým čosi robiť. Falošná tvár však nie je vyjadrením toho, čo cítim. Je klamstvom. A je veľa tých, ktorí takto klamú.
Môžeme sa pýtať: prečo tak veľa ľudí nosí falošnú tvár, vlastne masku? O čo im ide. Dôvodom môže byť to, že chcú oklamať ľudí a získať si ich dôveru a vo vhodnom čase ich využiť. Mnohí sme takto dopadli. No dôvodom môže byť aj to, že mnohí z nás máme strach ukázať sa vo svojej slabosti. Preto, aj keď budeme prežívať smútok alebo doslova bolesť, budeme sa usmievať. Samozrejme, toto môže byť aj dobrý znak. Veď nemusím vždy chodiť ako pohrebný voz. No predsa v istých prostrediach alebo pred istými ľuďmi nebudem cítiť potrebu tváriť sa inak, než ako sa cítim. Kvôli sebe, aj kvôli nim.

Evanjelista Lukáš nám v nedeľnom evanjeliu hovorí, že vzhľad Ježišovej tváre sa zmenil a iní evanjelisti dopĺňajú, že mu žiarila, ako slnko. Mohli by sme sa pýtať: čo to bola za tvár, ktorú Ježiš pred svojimi apoštolmi v tejto chvíli ukázal? Bola to tá najzákladnejšia Ježišova tvár, koreňom, z ktorého všetky jeho ostatné tváre vychádzali. Ježiš mal veľa tvárí, ako máme my, samozrejme, okrem tej falošnej. Boli chvíle, keď na jeho tvári bolo vidno únavu, sklamanie, hnev, láskavosť, súcit, smútok, strach, úzkosť, bolesť a bol bledý a zmrazený, keď stál tvárou tvár smrti. Všetky tieto tváre Ježišove boli jeho skutočnými tvárami. Za všetkými týmito tvárami sa nachádzala skutočná osoba Ježiša, človeka ako je každý jeden z nás. Lenže Ježiš bol aj Boh a to, čo apoštoli mali možnosť vidieť v nedeľnom úryvku z evanjelia, boli záblesky jeho Božskej tváre. Ježiš sa v tej chvíli, pri svojom premenení na vrchu, dostal do kontaktu so svojou najpodstatnejšou tvárou, s tvárou Božskou, ktorá sa nachádzala v jeho jadre. Ježiš v tej chvíli svojim apoštolom ukázal, kým vlastne je.
A toto je dôležité vedieť i pre každého z nás, lebo i my máme podobnú schopnosť a podobné poslanie, ako Ježiš. Aj keď tvár nazývame oknom do duše, predsa je pravdou, že každá jedna naša tvár viacej skrýva ako odkrýva. To, čo je na človeku najpodstatnejšie zostáva neviditeľné. Každý jeden človek zostáva tajomstvom. No aj v nás sa nachádza Božská identita. Boli sme predsa stvorení na Boží obraz. A sme i deťmi Božími a bratmi a sestrami Ježišovými. Boli sme totiž pokrstení. To je dôvod, prečo v nás prebýva Boh. Naša identita, naše jadro, to je Boh v nás. A našou úlohou je dostávať sa do kontaktu s týmto Bohom v nás, v našom jadre. Tak, ako to vyjadril Pavol, keď povedal, že „nežije už on, ale že v ňom žije Kristus“ (por. Gal 2, 20). Ak by sme toto robili, táto naša podstata by začala žiariť na našej tvári. A všetky naše tváre by boli prekryté touto našou najpodstatnejšou tvárou – tvárou Božou.

Toto je naša úloha, toto je cieľ našej spirituality, o tomto, milí priatelia, je celá naša duchovná cesta.