Trinásta reflexia P. Dariusza Kowalczyka nad Katechizmom Katolíckej cirkvi

Trinásta reflexia P. Dariusza Kowalczyka SJ nad Katechizmom Katolíckej cirkvi: Viera ako spoločenský úkon

Viera, keďže je slobodnou odpoveďou človeka Bohu, je osobným úkonom. Preto nik nemôže byť prinútený, aby veril. Je to tak! V dejinách nechýbajú prípady, keď bolo náboženstvo nariadené ako jednotlivcom tak i národom. Nariadené náboženstvo však neznamená vieru. Na druhej strane je potrebné si všimnúť, že kresťanská viera nie je subjektívnou a izolovanou skutočnosťou. V Katechizme čítame: „Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže sám žiť. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik sám nedal život“ (KKC 166). Vieru dostávame od iných a iným ju odovzdávame. Väčšia časť kresťanov prijala krst niekoľko týždňov či mesiacov po narodení. Následne sa o naše náboženské vzdelanie postaralo cirkevné spoločenstvo. Preto, ak niekto hovorí „verím“, znamená to i „my veríme“.

V dnešných časoch sa môžeme stretnúť s vyjadrením: „Kristus – áno, Cirkev – nie“, teda „Verím v Ježiša Krista, ale učenie Cirkvi ma až tak veľmi nezaujíma“. Tento spôsob zmýšľania je však málo racionálny. Iba vďaka spoločenstvu prvých kresťanov, teda, Cirkvi prvého storočia, poznáme Ježiša z Nazareta a môžeme vziať do rúk Nový zákon. Ak zavrhneme Cirkev, ktorá dvadsať storočí rozpráva o Ježišových dejinách, ako môžeme očakávať, že budeme schopní veriť v Ježiša?
Katechizmus nám pripomína, že podľa „Rímskeho rituálu“, sa vysluhovateľ krstu pýta katechumena: „Či si žiadaš od Božej Cirkvi?“. Odpoveď znie: „Vieru“. Vieru, ktorá prináša dar večného života. Preto, i keď spása prichádza iba od Boha, vyznávame Cirkev ako Matku nášho znovuzrodenia (porov. KKC 169). Od tejto Matky dostávame veľa vecí: Slovo, sviatosti, tradície a zvyky, mnoho priateľov a na koniec, večný život. – aj –