Vysielanie pre gréckokatolíkov: Ikona Salus populi romani a sv. Cyril a Metod

Autorom príspevku je Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:

1150. výročie začiatku misie sv. Cyrila a Metoda medzi našimi predkami si v Ríme pripomínajú pútnici aj návštevou miest spojených s pobytom solúnskych bratov. Už v predchádzajúcich dňoch slávili skupiny slovenských pútnikov vedených bratislavským vladykom Petrom Rusnákom liturgiu aj v bazilike S. Maria Maggiore, na mieste schválenia našich liturgických kníh, podobne bude sláviť liturgiu na začiatok rímskeho cyrilometodského kongresu náš slovenský gréckokatolícky metropolita vladyka Ján Babjak 25. februára a tu sa zakončí aj slovenská národná púť ku cti našich vierozvestov 28. februára. Návšteva tejto baziliky je spojená vždy aj s modlitbou pred jednou z najuctievanejších mariánskych ikon, ktorá sa tu uchováva – pred týmto obrazom sa zaiste pri svojom pobyte v Ríme modlievali aj sv. Cyril a Metod a ich žiaci. Touto vzácnou relikviou, mimoriadne uctievanou prostými Rimanmi je ikona Bohorodičky, záchrankyne rímskeho ľudu - Salus Populi Romani, ktorú niektorí historici datujú už do 7. alebo 8. storočia. Rozhodne sa už nachádzala v bazilike počas pobytu sv. Konštantína-Cyrila a Metoda.

Zastavme sa na chvíľu pred touto ikonou – jednou z najuctievanejších v Ríme. Pôvodne v čase návštevy solúnskych bratov bola táto ikona pri dverách chrámového baptistéria, neskôr sa nachádzala vystavená pri hlavnom oltári. Dnes je umiestnená v osobitnej kaplnke naľavo od hlavného oltára, v tzv. kaplnke rodiny Borghese, ktorá sa niekedy nazýva ja kaplnka Paolina. Podobne ako niektoré iné starobylé mariánske obrazy – aj tento je prisudzovaný sv. Lukášovi evanjelistovi, aj keď jeho autorstvo patrí skôr k hagiografickej legende. Po ikonografickej stránke patrí táto ikona medzi tzv. Hodegetrie – teda ikony Bohorodičky, “ktorá ukazuje cestu”. Niektorí autori však považujú tento ikonografický model za osobitný, autonómny typ mariánskej ikony. Táto rozmermi nie veľká ikona (117 x 79 cm) je maľovaná na cédrovom dreve, a nesie znaky reštaurovania z 12. storočia. Stojaca postava Panny Márie je zahalená do tmavého plášťa so zlatým lemom. Vrchný plášť (maforium) bol oblečením sýrskych žien. Tento druh plášťa pokrývajúc hlavu, zahaľoval i celú postavu ženy. Maforium sa prevliekal cez hlavu, keď boli vlasy spletené do čepca. Čepiec nám symbolizuje Máriine úplné odovzdanie sa Kristovi.

Zvyčajne na tomto type ikony zdobia čelo a ramená Bohorodičky tri hviezdy, symboly jej trojitého panenstva - pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode. Je zaujímavé, že na rímskej ikone je na čele Bohorodičky namiesto hviezdy kríž. Na rozdiel od iných podobných ikon typu Hodigitiria pravá ruka Panny Márie neukazuje na Božské dieťa Ježiša, ale smeruje nadol, k osobe stojacej pred ikonou v podobnom žehnajúcom geste. Kým Ježiš žehná dvoma vystretými prstami, spájajúc palec s prstenníkom, pričom ukazovák a mierne zohnutý prostredník sú vzpriamené – tak ako to dodnes robí žehnajúci kňaz alebo biskup pri byzantskej liturgii, Bohorodička vystiera palec, ukazovák a prostredník – symbolizujúc tak Trojičné tajomstvo, pričom malíček a prstenník sú zohnuté a spojené, symbolizujúc spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti v osobe Krista. Na prostredníku pravej ruky má Bohorodička namaľovaný prsteň, ktorý bol v rímskom dobovom vnímaní chápaný ako znak dôstojnosti a hodnosti Podobne v ľavej ruke drží tzv. Mappulum. Tento ozdobný kúsok látky, je nazývaný aj fano, sudarium, mantile, manuale, sestace. Približne od 11. storočia sa stal v latinskom obrade súčasťou liturgického odevu pre vyšších klerikov a až do liturgickej reformy II. vatikánskeho koncilu sa nosil previazaný na ľavom predlaktí pod názvom manipulum. Pôvodne takúto šatku nosili v ľavej ruke vznešení Rimania ako súčasť ceremoniálneho odevu, a slúžila jednak na utieranie potu – čo bolo jej pôvodnou funkciou - ale súčasne bola aj odznakom dôstojnosti, napríklad pre rímskych konzulov, a pre jej formu, materiál a ozdoby platili isté písané i nepísané pravidlá. Oba tieto starorímske znaky vysokého postavenia – mappulum i prsteň zdôrazňujú vysokú hodnosť Bohorodičky – Kráľovnej zeme i nebies. Túto kráľovskú dôstojnosť nám to dokladá aj učenie Dionýza Aeropagitu, ktorý vo svojom spise o nebeskej hierarchii hovorí: „Duchovné bytosti, dokonalé stvorenia sú podriadené jedinému ľudskému stvoreniu, Márii, ktorá je ich kráľovnou.“

Dnes je obraz Bohorodičky Salus Populi Romani rozšírený po celom svete. Veľkú zásluhu na šírení mariánskej úcty spojenej s týmto obrazom má Spoločnosť Ježišova, rehoľný rád, ktorý založil Sv. Ignác z Loyoly v 16. storočí. Práve sv. Ignác slúžil v tejto bazilike svoju prvú svätú omšu na Vianoce roku 1538 a bol to jeho tretí nástupca, sv. František Borgia, ktorý v roku 1569 dosiahol od kapituly kanonikov výnimočné dovolenie zhotoviť kópiu tohto obrazu. Toto dovolenie bolo veľmi komplikovanou záležitosťou, pretože existovali pápežské predpisy, ktoré zakazovali kopírovanie osobitne uctievaných obrazov. Borgiovu žiadosť u kapituly osobne podporil pápež sv. Pius V. a milánsky kardinál sv. Karol Boromejský. Úctu tohto obrazu potom jezuiti rozšírili na miestach svojho misijného pôsobenia – ako napríklad v Brazílii ale i v Strednej Európe. Vďaka nim sa obraz z chrámu S. Mária Maggiore stal súčasťou miestnej pravoslávnej ikonografie napríklad aj v Etiópii.

Ekumenický rozmer cyrilo-metodského dedičstva je dnes nespochybniteľnou súčasťou života Cirkvi a aj tu je spojený s históriou mariánskej ikony z rímskej baziliky. Po miléniových cyrilo-metodských oslavách v roku 1863 a 1885 (smrť sv. Metoda) sa u slovanských národov živšie začala pociťovať potreba pracovať v cyrilo-metodskom duchu na obnovení jednoty kresťanov. Počnúc rokom 1907 sa na moravskom Velehrade rozvinulo hnutie za obnovu jednoty Cirkvi, predovšetkým vo vzťahu k pravoslávnym cirkvám. Známe únijné kongresy a dielo velehradskej akadémie boli predzvesťou duchu ekumenizmu, ktorý sa naplno prijal v Katolíckej Cirkvi na II. vatikánskom koncile. Zásluhou otcov jezuitov, zvlášť P. Jaroša, bol vo velehradskej bazilike umiestnený obraz inšpirovaný práve rímskou ikonou Salus Populi Romani, ktorý v roku 1919 namaľoval prof. Emanuel Dítě a ktorý sa stal centrom modlitieb za jednotu kresťanov – táto ikona sa tu uctieva pod názvom Matka jednoty. Pred touto ikonou sa počas historickej návštevy Velehradu v roku 1990 modlil za jednotu kresťanov aj Svätý Otec bl. Ján Pavol II.

Sv. Konštantín-Cyril začal svoj preklad evanjelií textom sv. Jána: „na počiatku bolo Slovo ... A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami ...“ – a v tejto bazilike mohol meditovať o Vtelení tohto Božieho Slova o jeho príchode na tento svet pred jeho jasličkami, ktoré sú viditeľnou, hmatateľnou pripomienkou jeho poníženia a pred obrazom Božej matky, ktorá pri zachovaní svojho panenstva prináša svetu Božieho syna.
V Živote Konštantína je toto oficiálne schválenie slovanského prekladu Písma a liturgie opísané kratšie, ale s presným udaním miesta v ktorom sa táto tento akt uskutočnil: Keď pápež prijal slovanské knihy, posvätil ich a položil v chráme Svätej Márie, ktorá sa volá Fatné (Pri jasličkách) a spievali nad nimi liturgiu. (ŽK XVII)

Táto udalosť sa odohrala niekedy medzi Vianocami r. 867 a marcom r. 868. Liturgiu v pápežovej prítomnosti slúžil vtedy pravdepodobne sv. Konštantín-Cyril, ktorý bol jediný kňaz v skupine veľkomoravských pútnikov.

Pre každého Slovana sa návšteva rímskej baziliky S. Maria Maggiore môže stať príležitosťou k vďačnej spomienke na to, že vďaka Cyrilovi a Metodovi, ako aj vďaka jasnozrivosti pápeža Hadriána sa práve tu symbolicky otvorili pre slovanské národy brány Cirkvi a možnosť chváliť pravého Boha vlastným jazykom.

Pre slovenských gréckokatolíkov je táto bazilika aj priamou výzvou k tomu, aby si vážili a chránili svoju byzantskú liturgiu, ktorá dostala pápežské schválenie na oltári tejto mariánskej svätyne.

Predstavme si s akou úctou a s akým dojatím museli po dlhej púti zastať naši slovanskí apoštoli a ich učeníci v tomto najväčšom mariánskom chráme - pred pohľadom tej Matky, ktorú si rímsky ľud uctieval ako svoju záchrankyňu, a ktorej istotne aj oni zverili svoje apoštolské dielo. Byzantský mariánsky liturgický hymnus Άξιον Εστί - Dôstojné je ... už vtedy zaznel radostne v tejto bazilike v plnej jeho teologickej a poetickej hĺbke.

Dôstojné je velebiť teba, Bohorodička, vždy blažená a nepoškvrnená Matka nášho Boha. Čestnejšia si ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni, bez porušenia si porodila Boha Slovo, opravdivá Bohorodička, velebíme ťa.