Vysielanie pre gréckokatolíkov: Ikona Salus populi romani a sv. Cyril a Metod
Autorom príspevku je
Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:
1150. výročie
začiatku misie sv. Cyrila a Metoda medzi našimi predkami si v Ríme pripomínajú pútnici
aj návštevou miest spojených s pobytom solúnskych bratov. Už v predchádzajúcich dňoch
slávili skupiny slovenských pútnikov vedených bratislavským vladykom Petrom Rusnákom
liturgiu aj v bazilike S. Maria Maggiore, na mieste schválenia našich liturgických
kníh, podobne bude sláviť liturgiu na začiatok rímskeho cyrilometodského kongresu
náš slovenský gréckokatolícky metropolita vladyka Ján Babjak 25. februára a tu sa
zakončí aj slovenská národná púť ku cti našich vierozvestov 28. februára. Návšteva
tejto baziliky je spojená vždy aj s modlitbou pred jednou z najuctievanejších mariánskych
ikon, ktorá sa tu uchováva – pred týmto obrazom sa zaiste pri svojom pobyte v Ríme
modlievali aj sv. Cyril a Metod a ich žiaci. Touto vzácnou relikviou, mimoriadne uctievanou
prostými Rimanmi je ikona Bohorodičky, záchrankyne rímskeho ľudu - Salus Populi
Romani, ktorú niektorí historici datujú už do 7. alebo 8. storočia. Rozhodne
sa už nachádzala v bazilike počas pobytu sv. Konštantína-Cyrila a Metoda.
Zastavme
sa na chvíľu pred touto ikonou – jednou z najuctievanejších v Ríme. Pôvodne v čase
návštevy solúnskych bratov bola táto ikona pri dverách chrámového baptistéria, neskôr
sa nachádzala vystavená pri hlavnom oltári. Dnes je umiestnená v osobitnej kaplnke
naľavo od hlavného oltára, v tzv. kaplnke rodiny Borghese, ktorá sa niekedy nazýva
ja kaplnka Paolina. Podobne ako niektoré iné starobylé mariánske obrazy – aj tento
je prisudzovaný sv. Lukášovi evanjelistovi, aj keď jeho autorstvo patrí skôr k hagiografickej
legende. Po ikonografickej stránke patrí táto ikona medzi tzv. Hodegetrie –
teda ikony Bohorodičky, “ktorá ukazuje cestu”. Niektorí autori však považujú tento
ikonografický model za osobitný, autonómny typ mariánskej ikony. Táto rozmermi nie
veľká ikona (117 x 79 cm) je maľovaná na cédrovom dreve, a nesie znaky reštaurovania
z 12. storočia. Stojaca postava Panny Márie je zahalená do tmavého plášťa so zlatým
lemom. Vrchný plášť (maforium) bol oblečením sýrskych žien. Tento druh plášťa
pokrývajúc hlavu, zahaľoval i celú postavu ženy. Maforium sa prevliekal cez hlavu,
keď boli vlasy spletené do čepca. Čepiec nám symbolizuje Máriine úplné odovzdanie
sa Kristovi.
Zvyčajne na tomto type ikony zdobia čelo a ramená Bohorodičky
tri hviezdy, symboly jej trojitého panenstva - pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode.
Je zaujímavé, že na rímskej ikone je na čele Bohorodičky namiesto hviezdy kríž. Na
rozdiel od iných podobných ikon typu Hodigitiria pravá ruka Panny Márie neukazuje
na Božské dieťa Ježiša, ale smeruje nadol, k osobe stojacej pred ikonou v podobnom
žehnajúcom geste. Kým Ježiš žehná dvoma vystretými prstami, spájajúc palec s prstenníkom,
pričom ukazovák a mierne zohnutý prostredník sú vzpriamené – tak ako to dodnes robí
žehnajúci kňaz alebo biskup pri byzantskej liturgii, Bohorodička vystiera palec, ukazovák
a prostredník – symbolizujúc tak Trojičné tajomstvo, pričom malíček a prstenník sú
zohnuté a spojené, symbolizujúc spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti v osobe Krista.
Na prostredníku pravej ruky má Bohorodička namaľovaný prsteň, ktorý bol v rímskom
dobovom vnímaní chápaný ako znak dôstojnosti a hodnosti Podobne v ľavej ruke drží
tzv. Mappulum. Tento ozdobný kúsok látky, je nazývaný aj fano, sudarium,
mantile, manuale, sestace. Približne od 11. storočia sa stal v latinskom obrade
súčasťou liturgického odevu pre vyšších klerikov a až do liturgickej reformy II.
vatikánskeho koncilu sa nosil previazaný na ľavom predlaktí pod názvom manipulum.
Pôvodne takúto šatku nosili v ľavej ruke vznešení Rimania ako súčasť ceremoniálneho
odevu, a slúžila jednak na utieranie potu – čo bolo jej pôvodnou funkciou - ale súčasne
bola aj odznakom dôstojnosti, napríklad pre rímskych konzulov, a pre jej formu, materiál
a ozdoby platili isté písané i nepísané pravidlá. Oba tieto starorímske znaky vysokého
postavenia – mappulum i prsteň zdôrazňujú vysokú hodnosť Bohorodičky – Kráľovnej
zeme i nebies. Túto kráľovskú dôstojnosť nám to dokladá aj učenie Dionýza Aeropagitu,
ktorý vo svojom spise o nebeskej hierarchii hovorí: „Duchovné bytosti, dokonalé stvorenia
sú podriadené jedinému ľudskému stvoreniu, Márii, ktorá je ich kráľovnou.“
Dnes
je obraz Bohorodičky Salus Populi Romani rozšírený po celom svete. Veľkú zásluhu
na šírení mariánskej úcty spojenej s týmto obrazom má Spoločnosť Ježišova, rehoľný
rád, ktorý založil Sv. Ignác z Loyoly v 16. storočí. Práve sv. Ignác slúžil v tejto
bazilike svoju prvú svätú omšu na Vianoce roku 1538 a bol to jeho tretí nástupca,
sv. František Borgia, ktorý v roku 1569 dosiahol od kapituly kanonikov výnimočné dovolenie
zhotoviť kópiu tohto obrazu. Toto dovolenie bolo veľmi komplikovanou záležitosťou,
pretože existovali pápežské predpisy, ktoré zakazovali kopírovanie osobitne uctievaných
obrazov. Borgiovu žiadosť u kapituly osobne podporil pápež sv. Pius V. a milánsky
kardinál sv. Karol Boromejský. Úctu tohto obrazu potom jezuiti rozšírili na miestach
svojho misijného pôsobenia – ako napríklad v Brazílii ale i v Strednej Európe. Vďaka
nim sa obraz z chrámu S. Mária Maggiore stal súčasťou miestnej pravoslávnej ikonografie
napríklad aj v Etiópii.
Ekumenický rozmer cyrilo-metodského dedičstva je dnes
nespochybniteľnou súčasťou života Cirkvi a aj tu je spojený s históriou mariánskej
ikony z rímskej baziliky. Po miléniových cyrilo-metodských oslavách v roku 1863 a
1885 (smrť sv. Metoda) sa u slovanských národov živšie začala pociťovať potreba pracovať
v cyrilo-metodskom duchu na obnovení jednoty kresťanov. Počnúc rokom 1907 sa na moravskom
Velehrade rozvinulo hnutie za obnovu jednoty Cirkvi, predovšetkým vo vzťahu k pravoslávnym
cirkvám. Známe únijné kongresy a dielo velehradskej akadémie boli predzvesťou duchu
ekumenizmu, ktorý sa naplno prijal v Katolíckej Cirkvi na II. vatikánskom koncile.
Zásluhou otcov jezuitov, zvlášť P. Jaroša, bol vo velehradskej bazilike umiestnený
obraz inšpirovaný práve rímskou ikonou Salus Populi Romani, ktorý v roku 1919
namaľoval prof. Emanuel Dítě a ktorý sa stal centrom modlitieb za jednotu kresťanov
– táto ikona sa tu uctieva pod názvom Matka jednoty. Pred touto ikonou sa počas
historickej návštevy Velehradu v roku 1990 modlil za jednotu kresťanov aj Svätý Otec
bl. Ján Pavol II.
Sv. Konštantín-Cyril začal svoj preklad evanjelií textom
sv. Jána: „na počiatku bolo Slovo ... A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami
...“ – a v tejto bazilike mohol meditovať o Vtelení tohto Božieho Slova o jeho príchode
na tento svet pred jeho jasličkami, ktoré sú viditeľnou, hmatateľnou pripomienkou
jeho poníženia a pred obrazom Božej matky, ktorá pri zachovaní svojho panenstva prináša
svetu Božieho syna. V Živote Konštantína je toto oficiálne schválenie slovanského
prekladu Písma a liturgie opísané kratšie, ale s presným udaním miesta v ktorom sa
táto tento akt uskutočnil: Keď pápež prijal slovanské knihy, posvätil ich a položil
v chráme Svätej Márie, ktorá sa volá Fatné (Pri jasličkách) a spievali nad nimi liturgiu.
(ŽK XVII)
Táto udalosť sa odohrala niekedy medzi Vianocami r. 867 a marcom
r. 868. Liturgiu v pápežovej prítomnosti slúžil vtedy pravdepodobne sv. Konštantín-Cyril,
ktorý bol jediný kňaz v skupine veľkomoravských pútnikov.
Pre každého Slovana
sa návšteva rímskej baziliky S. Maria Maggiore môže stať príležitosťou k vďačnej spomienke
na to, že vďaka Cyrilovi a Metodovi, ako aj vďaka jasnozrivosti pápeža Hadriána sa
práve tu symbolicky otvorili pre slovanské národy brány Cirkvi a možnosť chváliť pravého
Boha vlastným jazykom.
Pre slovenských gréckokatolíkov je táto bazilika aj
priamou výzvou k tomu, aby si vážili a chránili svoju byzantskú liturgiu, ktorá dostala
pápežské schválenie na oltári tejto mariánskej svätyne.
Predstavme si s akou
úctou a s akým dojatím museli po dlhej púti zastať naši slovanskí apoštoli a ich učeníci
v tomto najväčšom mariánskom chráme - pred pohľadom tej Matky, ktorú si rímsky ľud
uctieval ako svoju záchrankyňu, a ktorej istotne aj oni zverili svoje apoštolské dielo.
Byzantský mariánsky liturgický hymnus Άξιον Εστί - Dôstojné je ... už vtedy
zaznel radostne v tejto bazilike v plnej jeho teologickej a poetickej hĺbke.
Dôstojné
je velebiť teba, Bohorodička, vždy blažená a nepoškvrnená Matka nášho Boha. Čestnejšia
si ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni, bez porušenia si porodila
Boha Slovo, opravdivá Bohorodička, velebíme ťa.