Homília Benedikta XVI. počas omše na Popolcovú stredu

Svätá omša z Popolcovej stredy, ktorej predsedal pápež Benedikt XVI. sa po prvýkrát slávila v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne. V minulých rokoch sa konala vždy v Bazilike sv. Sabíny na Aventínskom pahorku, v titulárnej bazilike slovenského kardinála Jozefa Tomka. V podvečerných hodinách sa na nej zišli tisíce veriacich, ktorí neskrývali dojatie zo stretnutia s pápežom. Išlo o jeho poslednú verejnú eucharistickú slávnosť v úrade nástupcu sv. Petra. Vo svojej homílii povedal:

Ctihodní bratia, drahí bratia a sestry!
Dnes na Popolcovú stredu znovu začíname cestu pôstu, cestu, ktorá sa vinie počas štyridsiatich dní a vedie k Pánovmu umučeniu, k víťazstvu života nad smrťou. Podľa starodávnej rímskej tradície pôstnych štácií, sme sa dnes zišli na slávení eucharistie. Podľa tejto tradície je miestom prvej štácie Bazilika sv. Sabíny na Aventínskom pahorku. Okolnosti nás však zhromaždili vo Vatikánskej bazilike. Dnes večer sme sa okolo hrobu sv. Petra zišli mnohí. Aj preto, aby sme žiadali o jeho príhovor za Cirkev v tejto osobitnej chvíli jej putovania, a aby sme obnovili našu vieru v Najvyššieho pastiera, Krista, Pána. Pre mňa je to vhodná chvíľa poďakovať všetkým, zvlášť veriacim Rímskej diecézy, keďže sa chystám zavŕšiť svoju službu Petrovho nástupcu, a poprosiť o osobitnú modlitbu za mňa.

Čítania, ktoré zazneli, nám ponúkajú myšlienky, ktoré sme pozvaní s Božou milosťou v tomto Pôstnom období premieňať na konkrétne postoje a skutky. Cirkev nám predovšetkým ponúka veľkú výzvu, ktorou sa prorok Joel obracia na Izraelský ľud: „Teraz však - hovorí Pán - obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom i plačom a nárekom“ (2,12). Zdôrazňuje sa výraz „celým svojím srdcom“, čo znamená, z hĺbky našich myšlienok a citov, z prameňa našich rozhodnutí, volieb a skutkov, spôsobom úplnej a radikálnej slobody. Je však možný takýto obrat k Bohu? Áno, pretože jestvuje sila, čo nesídli v našom srdci, ale vychádza priamo z Božieho srdca. Je to sila jeho milosrdenstva. Prorok pokračuje: „obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie“ (v. 13). Návrat k Pánovi je možný ako „milosť“, pretože naše prebývame v jeho milosrdenstve je Božím dielom a ovocím viery. Avšak tento návrat k Bohu sa stane konkrétnou realitou nášho života iba vtedy, keď Pánova milosť prenikne do nášho vnútra a vzbudí v ňom silu „roztrhnúť si srdce“. Prorok ešte dáva zaznieť týmto Božím slovám: „roztrhnite si srdcia a nie rúcho“ (v. 13). V skutočnosti aj v našich časoch sú mnohí pripravení „roztrhnúť si rúcha“ pred škandálmi a nespravodlivosťou – samozrejme spáchanými inými, - ale iba niekoľkí sa zdajú byť pripravenými urobiť to nad svojím „srdcom“, nad svojím svedomím a svojimi úmyslami, dovoliac, aby ich Pán premenil, obnovil a obrátil.

Toto „obráťte sa ku mne celým svojím srdcom“, je tiež pozvaním, ktoré sa netýka iba jednotlivca, ale i spoločenstva. V prvom čítaní sme rovnako počuli: „Zvučte trúbou na Sione, zasväcujte pôst, zvolajte zhromaždenie, zvolajte ľud, zasväťte zástup, zjednoťte starcov, zhromaždite maličkých aj tých, čo sajú prsia; ženích nech vyjde zo svojej izby a nevesta zo svojej chyže“ (vv. 15-16). Komunitná dimenzia je základným prvkom viery a kresťanského života. Kristus prišiel, „aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (porov. Jn 11,52). To „My“ Cirkev je spoločenstvom, v ktorom nás Kristus zjednocuje (porov. Jn 12,32): viera je nevyhnutne ekleziálna. V tomto pôstnom čase je dôležité si to pripomínať a prežívať. Nech si je každý vedomý, že na tejto pôstnej púti nekráča sám, ale spoločne s mnohými bratmi a sestrami v Cirkvi.

Nakoniec sa prorok zastavuje pri modlitbe kňazov, ktorí sa so slzami v očiach obracajú k Bohu, hovoriac: „nevydávaj svoje dedičstvo na hanbu, aby nad nimi panovali národy;" prečo by mali vravieť medzi národmi: «Kdeže je ich Boh?» (v. 17). Táto modlitba nás privádza k uvažovaniu nad dôležitosťou svedectva viery a kresťanského života každého z nás ako i našich spoločenstiev, aby sme tak zjavovali tvár Cirkvi takú ako je, i ako býva častokrát znetvorená. Osobitne mám na mysli previnenia proti jednote Cirkvi, rozdelenie jej tela. Prežívať Pôstne obdobie v intenzívnejšom a evidentnejšom cirkevnom spoločenstve, prekonávajúc individualizmus a rivalitu, je pokorným a vzácnym znamením pre tých, ktorí sú vzdialení od viery či ľahostajní.

„Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6,2). Slová apoštola Pavla kresťanom do Korintu znejú i nám ako naliehanie, ktoré nepripustí našu neprítomnosť alebo nečinnosť. Vyjadrenie „teraz“, viackrát zopakované, nám pripomína, že si túto chvíľu nesmieme nechať ujsť. Ponúka sa nám ako jedinečná a neopakovateľná príležitosť. Apoštolov pohľad sa koncentruje na zdieľanie, ktorým chcel Kristus charakterizovať svoju pozemskú existenciu, keď prijal všetko čo je ľudské a nakoniec vzal na seba ťarchu ľudského hriechu. Vyjadrenie sv. Pavla je veľmi silné: Boh „ho za nás urobil hriechom“. Ježiš, nevinný, Svätý, Ten, „ktorý nepoznal hriech“ (2 Kor 5,21), sa obťažil bremenom hriechu, zdieľajúc s ľudstvom jeho ortieľ smrti, a to smrti na kríži. Zmierenie, ktoré sa nám ponúka, má vysokú cenu, cenu kríža vyzdvihnutého na Golgote, na ktorom visel Boží Syn, čo sa stal človekom. Z tohto ponorenia sa Boha do ľudského utrpenia a do priepasti zla vyrastá koreň nášho ospravodlivenia. „Návrat k Bohu celým srdcom“ na našej ceste prechádza cez Kríž, prostredníctvom nasledovania Krista po ceste vedúcej na Kalváriu a úplným sebadarovaním. Na tejto púti sa denne učíme opúšťať naše sebectvo a našu uzavretosť, aby sme dali priestor Bohu, ktorý otvára a premieňa srdce. A sv. Pavol pripomína, ako v nás rezonuje ohlasovanie Kríža vďaka ohlasovaniu Slova, ktorého je on sám vyslancom. Je to výzva i pre nás, aby naša pôstna cesta bola charakterizovaná hlbším a vytrvalejším počúvaním Božieho slova, čo osvecuje naše kroky.

Na stránkach Matúšovho evanjelia, ktoré patria k takzvanej Reči na hore, sa Ježiš odvoláva na tri základné praktiky uvedené v Mojžišovom zákone: almužna, modlitba a pôst. Sú to tri tradičné usmernenia pre pôstnu cestu pri odpovedaní na výzvu „vrátiť sa k
Bohu celým srdcom“. Ježiš však zdôrazňuje, v čom spočíva kvalita a pravdivosť vo vzťahu s Bohom, ktoré kvalifikujú autentickosť každého náboženského prejavu. Preto hovorí o náboženskom pokrytectve, o spôsobe správania, ktoré chce prejaviť postoje túžiace po potlesku a uznaní. Pravý učeník však neslúži sebe samému alebo „verejnosti“, ale svojmu Pánovi, v jednoduchosti a veľkodušnosti: „A tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, ťa odmení“ (porov. Mt 6,4.6.18). Naše svedectvo bude o to presvedčivejšie, ak nebudeme hľadať vlastnú slávu a keď si budeme vedomí, že odmenou spravodlivého je sám Boh, zjednotenie s Ním, tu na zemi na ceste viery, a na konci života v pokoji a vo svetle stretnutia s Ním tvárou v tvár naveky (porov. 1 Kor 13,12).

Drahí bratia a sestry, začnime plní dôvery a radosti túto pôstnu púť. Nech v nás mocne zaznieva pozvanie k obráteniu, k „návratu k Bohu celým srdcom“, prijmúc jeho milosť, čo z nás urobí nových ľudí v tej prekvapujúcej novosti, ktorá je účasťou na Ježišovom živote. Nik z nás nech nie je hluchým voči tomuto pozvaniu, ktoré nám bude adresované i prostredníctvom prísneho, jednoduchého a zároveň tak pôsobivého, obradu udelenia popola, ktorý o chvíľu vykonáme. Nech nás v tomto čase sprevádza Panna Mária, Matka Cirkvi a vzor každého autentického Pánovho učeníka. Amen. – js, aj –