Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Piatu nedeľu v cezročnom období

Zamyslenia P. Milana Bubáka SVD na Piatu nedeľu v cezročnom období s názvom Základom je pokora

Milí priatelia, zo všetkých troch čítaní nasledujúcej nedele nám priam do očí bije jedna silná myšlienka: a to myšlienka pokory. V prvom čítaní Izaiáš charakterizuje seba samého takto: „Som muž s nečistými perami.“ V druhom sa apoštol Pavol zasa popisuje takto: „Som najmenší zo všetkých apoštolov. Ba ani nie som hoden volať sa apoštolom.“ A Peter v evanjeliu hovorí Ježišovi o sebe: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!“
Žiaden z týchto ľudí by dnes s najväčšou pravdepodobnosťou neprešiel ani len cez prvé kolo výberu o pracovné miesto, ak by takto charakterizovali seba samých vo svojej žiadosti o prijatie do práce. Dnes totiž majú dvere otvorené len tí, ktorí sa vedia dobre predať. A dobre sa predať bude znamenať, že budem na sebe poukazovať len na moje schopnosti, silné stránky a úspechy. A tie horšie, ak ich vôbec mám, sa budem snažiť čo najlepšie zakryť.

Písmo sväté však tento štandard neuznáva. Pokoru považuje na mnohých svojich miestach za podstatnú vlastnosť človeka, ktorý mieni vo svojom živote čosi dokázať alebo človeka, ktorý by mohol byť vôbec považovaný za súceho pre výber do pozície „nástroja do služieb Božích“. Podľa sv. Augustína, „pokora je prvou, druhou a treťou najdôležitejšou vecou v náboženstve“. Podľa neho je pokora „základom všetkých ostatných čností. A preto v duši, v ktorej by chýbala, nemôže byť žiadna iná čnosť. Môže tam byť iba zdanie čnosti.“ Pokora je matkou ostatných čností preto, lebo z nej sa rodí poznanie, chápanie, realizmus, čestnosť, úprimnosť, sila, sloboda a oddanosť.
Ak to tak ale je, majú slová Písma čo povedať i človeku dneška? Mali by sme pri hľadaní si práce namiesto poukazu na svoje dary, úspechy a schopnosti sypať na hlavu popol a tvrdiť, že nie sme nič?

Problém spočíva v tom, že si pletieme pokoru s komplexom menejcennosti. Komplex menejcennosti nie je pokora. Žiaden z tých troch mužov, spomínaných v dnešnom Písme – Izaiáš, Pavol a Peter – netrpel na komplex menejcennosti, ale boli to muži pokory. Ani nikde inde v Písme nenájdeme ponúkaných nám za vzor ľudí, ktorí by trpeli na komplex menejcennosti, ale iba ľudí pokorných.
Aký je v tom rozdiel? Komplex menejcennosti by sme voľne mohli charakterizovať ako dlhodobo pretrvávajúci pocit človeka, že je absolútne neschopný a nemožným, čo ho potom vedie k skryto alebo otvorene agresívnemu správaniu sa voči iným, viditeľnému hlavne na jeho sklonoch k preháňaniu v reči, keď hovorí o sebe a o svojich výsledkoch, a k urážlivosti, keď si ho niekto nevšimne alebo ho neuzná. V zakomplexovanom človeku je jasne viditeľný konflikt medzi túžbou, aby si ho ľudia všímali a strachom, že ho niekto poníži. Zakomplexovaný človek sa neustále porovnáva s inými, žiarli, závidí, je často urazený a zatrpknutý, vnútorne je nešťastný. Svoje šťastie vidí len v iných: aby ho uznali, velebili, chválili. To je pre neho znakom, že má hodnotu. Nakoľko vedomie vlastnej hodnoty nikdy nemôže pochádzať zvonka ale iba zvnútra, toto bude pre neho nedosiahnuteľný cieľ a zakomplexovaný človek nikdy nebude spokojný. Na svete skrátka nebude jestvovať človek, vec či postavenie, ktoré by ho naplnilo.

Pokora je však úplne o inom. Pokorný človek je realista. Pozrie sa na seba a naplno si uvedomí a prizná, kto je. A toto svoje poznanie prenáša potom do života. Pokorný človek sa nepokladá ani za menšieho ani za väčšieho, než akým v skutočnosti je. Pokladá sa za takého, aký je! Ide mu o pravdu. Toto mu umožní vyhnúť sa i zúfalstvu, i pýche. Pokorný človek má SLOBODU byť tým, čím naozaj je. Neznepokojujú ho veci, ako je povesť, vlastné záujmy alebo neúspech. Keď vykoná nejaké dobré dielo, raduje sa z neho. Nesnaží sa za každú cenu pripomínať, že to bol on, kto toto dielo vykonal. Čo sa týka ilúzií, ktoré človeka, ak si na nich zakladá budú stáť množstvo času a energie, pokorný človek nemusí nič chrániť a brániť. Necíti sa totiž povinný brániť si nejaký svoj falošný obraz, ktorý si o ňom ľudia, ktorí ho v skutočnosti nepoznajú vytvorili, pretože mu na žiadnom krásnom obraze nezáleží. Hlavné pre neho je, aby obraz, ktorý maľuje bol pravdivý.

No človek, ktorý je pokorný, nebude nielen od seba, ale ani od iných očakávať, že budú niečím iným, než čím v skutočnosti sú. Ľudia sú pre neho darom. Toto spôsobí, že bude pre vzťahy nielen veľmi otvorený, ale život s ním bude i veľmi príjemný. Veď či si vieme predstaviť lepšieho spoločníka, ako človeka, ktorý sa na nič nehrá, na nič netvári, nič neočakáva, ale zo všetkého sa teší, voči všetkému, čo je šľachetné je otvorený, a nestále sa snaží robiť to, čo má robiť, bez ohľadu na to, ako to dopadne? Pokorný človek sa preto nikdy nebude nachádzať v nebezpečenstve, že sa stane obeťou sebaľútosti. Nebude upadať do smútku, že sa mu nedarí stať sa tým, čím nemôže a nie je schopný byť. Známy mystik a trapistický mních Thomas Merton raz povedal: „Začiatok pokory je zároveň začiatkom požehnania a dovŕšením pokory je dokonalosť každej radosti.“ Toto povedal preto, lebo si bol vedomý neoceniteľnej slobody, ktorú pokora do života človeka prináša. A snáď práve SLOBODA je tým najväčším darom pokory.
Pokora je však aj kľúčovou podmienkou, aby v nás mohol pracovať Boh. Ak nie sme pokorní, sme plní samých seba, a pre Boha už niet miesta. Ak sme pokorní, sme vlastne pripravení pre to, aby Boh mohol pôsobiť cez nás, na to, aby sme sa stali nástrojmi v jeho rukách.

Kanadský umelec Michael O’Brien zasvätil jeden celý rok práci na tvorbe ilustrácií k 15 tajomstvám ruženca. Keď mal ilustrovať štvrté tajomstvo slávnostného ruženca „Nanebovzatie Panny Márie“, cítil vo svojom vnútri prázdno. Nevedel si nič predstaviť, ako konkrétne by mal toto tajomstvo ilustrovať. Bol tak zúfalý, že mu napadla myšlienka, že toto tajomstvo zo svojej série úplne vynechá, čo by bolo samozrejme nezmyslom.
Práve v tom čase čítal čosi od sv. Tomáša Akvinského. Ten písal, ako Boh zoslal svojho anjela, aby pomáhal ľuďom konať skutky, ktoré by slúžili na oslavu Boha. O’Brien sa cítil týmto textom inšpirovaný. Začal sa k Bohu modliť, aby mu poslal anjela, ktorý by mu pomohol vytvoril jeho ilustráciu. A vtom sa to stalo. Náhle, bez akejkoľvek doprovodnej emócie, spoznal presne aké farby, tvary, postavy a dizajn použije na vytvorenie svojho diela. Neskôr sa vyslovil takto: „Čo mi pripadalo najťažšou kresbou, sa mi zrazu podarilo s nevýslovnou ľahkosťou. Bola to najľahšia maľba, akú som kedy vo svojom živote vytvoril.“ Táto jeho maľba je v skutočnosti z celej série najsilnejšia a najviac uchopí pozornosť. Nachádza sa dokonca na obálke knihy, v ktorej sa maľby ružencových tajomstiev nachádzajú. V pokore, v uvedomení si prázdna a neschopnosti, sa človek otvára pre inšpirácie a pre Božie pôsobenia. Boh zapĺňa prázdnotu, kde je prázdnota priznaná.

Takto to je vo všetkých oblastiach, kde chceme byť nástrojmi v Božích rukách alebo apoštolmi jeho lásky a pokoja. Často sa trápime, čo robiť, ako ísť na vec!? A pritom stačí tak málo: otvoriť sa v pokore pre Božie pôsobenie s pocitom vlastnej neschopnosti tak ako Peter v evanjeliu.