Komentár sr. Agnes Jenčíkovej CJ: Otužilci v ľadovej vode

Štvrtkový komentár s názvom Otužilci v ľadovej vode, ktorý pripravila sr. Agnes Jenčíková CJ

Milí poslucháči, prednedávnom som videla istú galériu fotografií s názvom „Hlava dolu“. Išlo o zábery ľudí s mobilom v rukách. Nevedeli, že sú fotografovaní. Netelefonovali. Kráčali po ulici, stáli uprostred regálov v nákupných centrách, na zastávkach a písali sms-ky alebo si prezerali e-maily. S hlavou dolu.
Nechcem hovoriť o závislosti na prostriedkoch komunikácie či iných vymoženostiach doby. Skôr ma zaujali dva svety, ktoré akoby v tom istom momente jestvovali v tej istej realite. Postoj hlavy dolu môže vyjadrovať rôzne skutočnosti. Negatívne, ako únik, nezáujem, sebestačnosť, egoizmus. Môže byť i gestom záujmu o niekoho, kto je na druhej strane, komu prejavujeme lásku, o koho sa staráme, či kto sa zaujíma o nás.
Autor fotografií to zaujímavo vystihol. Svet, ktorý je okolo človeka, čo takto komunikuje a svet, v ktorom je tento človek momentálne ponorený. Celý postoj „hlavy dolu“. Svet okolo človeka akoby utekal svojím tempom. Svet v človeku ide iným smerom a rieši niečo iné. Dve reality. Je to zaujímavé. Priznám sa, že si to teraz na ľuďoch i viac všímam.
Pamätám si na čas, keď sme o takomto spôsobe komunikácie ani nechyrovali. Pred pár desaťročiami sme mali doma pevnú linku a boli sme radi, že ju vôbec máme. Na veci sa čakalo. Čakalo sa na príchody ľudí, čas bol integrovanejší, spôsoby riešenia vecí jednoduchšie a pomalšie. Ľudia neboli takí uponáhľaní. Samozrejme, boli iné starosti. Spôsob života bol však menej hektický a viac blízky prirodzenosti človeka.
Pred pár dňami mi jeden známy s úžasom v hlase hovoril o stretnutí so sestrami Matky Terezy z Kalkaty. Po vymenovaní a vyrozprávaní toho, aké povzbudenie prostredníctvom nich získal, poznamenal, že keď si od nich na koniec pýtal e-mailovú adresu, odpovedali, že počítač nemajú. Keď pýtal číslo mobilu, odvetili, že ani mobily nevlastnia. „Neuveriteľné“, vravel, „ako je možné v našom čase takto žiť!“ Potom však dodal, že si nevie sestry Matky Terezy inak ani predstaviť, „veď ony sú vo svojej charizme práve týmto spôsobom identické“.
Výdobytky technického pokroku môžu neodškriepiteľne skvalitniť život človeka. Aj prepojením dvoch realít či vedomím zosúladením vnútorného sveta so svetom vonkajším. Isteže, vedomé prežívanie reality na vlastnej koži nie je veľakrát jednoduché. Naplno sa postaviť tvárou v tvár ťažkostiam, námahe, neúspechu či unavujúcej všednosti môže vyľakať a vyvolať odstup či túžbu uniknúť. Ešte náročnejšie to býva v prípade odporu či iného názoru okolia či dokonca spoločnosti a kultúry, ktorej sme súčasťou. Táto situácia však môže fungovať ako v prípade otužilcov, ktorí sa kúpu v ľadovej vode. Prvý kontakt s jej realitou je šokujúci, nepríjemný, po chvíli však hrejivo rozprúdi krv po celom tele a človek sa cíti ako znovuzrodený. Toto je príjemná odmena pre toho, kto neušiel od nepríjemnej reality, ale do nej vstúpil a zaujal postoj. Jasný so snahou o jeho dokázateľnosť pred sebou i pred ostatnými.
V tejto súvislosti mi prichádza na um, že sme v Roku viery. Už štyri mesiace. Všimli ste si? Benedikt XVI., ktorý ho Cirkvi venoval, vedome a jasne ponúka v tomto čase spôsoby prepojenia našej vnútornej reality kresťanov s vonkajšou realitou sveta a naopak, takým spôsobom, aby sme mohli byť nástrojmi premeny a ohlasovania.
Pri plnom uvedomovaní si rozdielov, ťažkostí, odporu, výziev prichádzajúcich z vonkajšej strany, povzbudzuje k odvahe a uisťuje o radostnej istote našej cesty. Spomína Abraháma ako vzor človeka, ktorý kráča vo viere, osamelý, ako cudzinec, bez majetku, ktorému akoby sa nič z ľudského hľadiska nedarilo, dlhý čas bez potomstva, stretávajúceho sa so skutočnosťami, ktoré by mu chceli ponúknuť ľahšie riešenia. Používa však vieru, kráča v nej, ale nevidí jej ovocie, jej akési ľudské vysvetlenie. Má však oči viery, ktoré, ako vraví Sv. Otec, „majú schopnosť vidieť neviditeľné a srdce veriaceho, ktoré môže dúfať proti všetkej nádeji. Vo viere vie rozpoznať Božie požehnanie, ktoré ide ponad každé zdanie, dôverujúc v Božiu prítomnosť i vtedy, keď sa jeho cesty javia tajomné.“
V tejto vízii môžu vnútorná realita kresťana a vonkajšia realita sveta nájsť prepojenie a dopracovať sa k tomu, aby tá prvá – ak je dosť silná a pevná - premieňala druhú. Alebo, aby sa tá druhá - náročná a vyzývavá - premenila na nástroj posilnenia tej prvej. Tak sa môžeme stať otužilcami v ľadovej vode, schopnými priniesť nový pohľad na realitu a do reality - premieňajúci z vnútra, z hĺbky, spôsobom možno nepochopiteľným, len zdanlivo slabým a neúspešným, ale celkom určite pôsobiacim a istým.