Spiritualita súčasného človeka: Zasvätený život každého kresťana
Rubriku Spiritualita
súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ:
Včera, na sviatok Obetovania
Pána, sme si pripomenuli Deň zasväteného života, ktorý sa v Cirkvi slávi od roku
1997. Nevzťahuje sa však len na osoby žijúce v kláštoroch a rehoľných domoch, ale
každý kresťan je „zasvätený“, práve vďaka svojmu kresťanskému povolaniu. Spiritualita
súčasného človeka sa môže vo viacerých aspektoch inšpirovať spiritualitou zasväteného
života. Skúsme si preto všimnúť niektoré z nich.
Prvým z týchto aspektov jezmysel pre modlitbu. Potrebu obracať sa k Bohu v ťažkých situáciách života cíti
každý, ale človek s rozvinutým kresťanským povolaním túto potrebu cíti častejšie a
intenzívnejšie. A nielen to. Kresťanská spiritualita nás učí pamätať na druhých ľudí
nielen prostredníctvom skutkov milosrdenstva, ale i v modlitbe. Táto vychádza zo Svätého
písma a má stabilné miesto vo východnej liturgii, kde sa neraz opakuje prosba “za
všetkých a za všetko“. Kto iný ako zasvätené osoby sú pozvané k tomu, aby rozšírili
spektrum modlitieb i na ostatných? Pamätať nezištne na potreby iných sa vždy považovalo
za prejav vyššieho stupňa duchovného života. Bola to duchovná - anjelská úloha práve
zasvätených osôb. Panovalo presvedčenie, že oni majú lepšie možnosti než ktokoľvek
iný vyprosiť potrebné milosti pre jednotlivcov i pre celý svet. Zasväteným osobám
nechýbala predovšetkým citlivosť na dobrá duchovné, a preto prosili hlavne o ne. V
tom im bola jasným usmernením veta z Matúšovho evanjelia: „Hľadajte teda najprv
Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“
(Mt 6, 33). Preto Klement Alexandrijský i Origenes povzbudzovali: „Keď sa modlíš,
pros za väčšie veci.“ Origenes bol dokonca natoľko presvedčený o potrebe žiadať vyššie
veci, že i prosbu v modlitbe Otče náš – „chlieb náš každodenný daj nám dnes“ - chápal
ako prosbu o poznanie, duchovný chlieb. Zasvätené osoby boli i učiteľmi modlitby.
Predovšetkým svojím postojom k nej učili, že tu platí iná logika ako vo svete. Línia
– mám nejaký nedostatok, poprosím, som vypočutý a poďakujem - tu často nevychádza.
Duchovné osoby boli presvedčené o tom, že jediným dôvodom je tu Božia pedagogika.
Často sa opierali o text sv. Matúša: „Všetko, za čo budete s vierou prosiť,
dostanete.“ (Mt 21, 22). Zdôrazňovali, že samotné slovíčko „viera“ je
dôležitejšie ako samotná vec, za ktorú prosíme. Vnútorný stav človeka je podľa duchovných
autorov dôležitejší než vonkajší. Upozorňovali i na to, ako sa naša myseľ i naše túžby
menia, ak sme neustále v kontakte s Bohom prostredníctvom modlitby. Sv. Pavol to vyjadril
takto: “Duch Svätý prichádza na pomoc nám slabým, pretože my nevieme ani
to, za čo sa máme modliť.“ (Rim 8, 28). Čo môže byť viac, ako modlitbou
privolať pomoc Ducha Svätého a rozhodovať sa i konať v jeho prítomnosti? Tento
aspekt zasväteného života môže teda naše kresťanské povolanie obohatiť o schopnosť
pamätať v modlitbách nielen na našich najbližších, prosiť predovšetkým za duchovné,
vyššie veci a byť vnímavý na vnútorné prehĺbenie viery, ktoré vytrvalá modlitba so
sebou prináša.
Druhý aspekt spirituality zasväteného života, ktorý možno aplikovať
i na spiritualitu dnešného človeka, je čítanie Biblie a textov duchovných otcov. V
duchovnom povolaní najdôležitejšie momenty života sprevádzalo silencium – ticho. Bolo
prítomné počas duchovného čítania, meditácie a počas rôznych modlitieb. Na vyjadrenie
dôležitosti čítania Biblie alebo iných duchovných textov exegéti používali úryvok
z knihy Genezis o Jakubových studniach. Tieto studne, ktoré vykopal Jakub (Gen
26, 15), boli zasypané Filištíncami. Bolo ich treba opäť prekopať a vyčistiť, aby
sa v nich objavila čistá voda. Pre sv. Bazila a Origena bola duša človeka ako studňa
živej vody, z ktorej hovorí Duch Svätý. Človek ho však nepočuje, pokiaľ je zasypaná
hriechom, podobne ako Jakubove studne hlinou a špinou. Duchovné čítanie
je podľa sv. Bazila liek, ktorý túto zranenú, zasypanú dušu lieči a očisťuje. Keď
je duša vyliečená (studne sú vyčistené), človek opäť počuje Boží hlas vo vlastnom
svedomí. V krajinách ovplyvnených gréckou kultúrou dobrá zvesť predstavovala
víťazstvo nad pohanskou kultúrou a nechcela mať s ňou nič spoločné. Niektorí egyptskí
mnísi boli napríklad hrdí na to, že nevedeli písať a čítať, pretože kultúra bola úzko
spojená s pohanstvom. Avšak v slovanských krajinách bol príchod kresťanstva spojený
s prinesením kultúry. Svet kultúry, ktorý kresťanstvo predstavovalo, bol rýchlo
prijatý do rôznych národných jazykov. Knihy u Slovanov mali nesmiernu autoritu a úcta
k nim je dodnes zjavná v mnohých dokumentoch. Pre Nila Sorského (1433-1508) napríklad
duchovný život znamenal žiť podľa Svätého písma a nasledovať duchovných otcov. Staré
trestné kánony na Východe dokonca odsudzovali tých, ktorí nečítali knihy, ktoré nám
boli dané pre spásu našich duší. Tento aspekt zasväteného života nás môže povzbudiť
k úsiliu o čisté srdce, ktoré v nás obnovuje rezonanciu Božieho slova. Nemali by sme
byť ľahostajní voči tejto rezonancii. Človek sa totiž mení na spôsob slova, ktorému
nechá zaznieť vo svojom srdci.
Tretím z aspektov spirituality zasväteného
života, ktorý možno aplikovať na spiritualitu dnešného človeka, je zmysel pre obetu
a askézu. Podľa sv. Efréma Sýrskeho odpočinok v Bohu – anapausis – nie je v
protiklade s každodennou námahou - kopos. Odpočinok sa v starej asketickej
tradícii považoval za niečo, čo k životu zasvätených osôb patrí len obmedzene. Zdôrazňovala
sa najmä námaha, ktorú tieto osoby dobrovoľne prijímali na seba. Jej prostredníctvom
nastúpili na cestu, ktorá paradoxne viedla k odpočinku, k spočinutiu v Bohu, na rozdiel
od dnešného človeka, ktorý v prílišnej práci pred Bohom uteká. Dominovalo totiž presvedčenie,
že to, čo nás oberá o pokoj a odpočinok, sú cudzie prvky v nás samotných, ale nie
fyzická činnosť, ktorú neraz predstavovala i namáhavá práca. Popri namáhavej práci
bola predmetom askézy i amerimnia, čo znamená sloboda, nenaviazanosť na veci.
Zasvätený život, tak ako ho praktizovali mnísi, charakterizovalo slovo monos –
sám, čo zachytáva skutočnosť človeka, ktorý žije iba s Bohom. Táto samota s Bohom
je pre zasvätenú osobu najdôležitejšou vecou a všetko ostatné je druhoradé. Avšak
nie vždy bolo jednoduché ustrážiť si túto jednotu s Bohom, ba dokonca v niektorých
prípadoch sa bez istej disciplíny a askézy nedala dosiahnuť. Bolo potrebné zbaviť
sa prílišnej závislosti a nezdravej naviazanosti na materiálne veci, ktoré dotyčného
vyrušovali pri napĺňaní obsahu zasväteného života. Na túto slobodu a neviazanosť od
materiálnych dobier nadväzoval náročnejší stupeň askézy, a to bola sloboda od vzťahov.
Naviazanosť na predošlé vzťahy alebo prílišné spomienky na ne prinášali obyčajne so
sebou smútok. Smútok, ktorý vyplýval z opustenia materiálnych dobier alebo predošlých
vzťahov, sa v gréčtine nazýval lype a patril medzi osem zlých myšlienok, ktoré
pochádzajú od zlého ducha. Keď sa človek žijúci v kláštore nechal týmto smútkom viesť,
bolo len otázkou času, kedy ho opustil. Preto duchovní autori navrhovali pestovať
tichú radosť z povolania a vytvárania nových, duchovných vzťahov. Smútok bol prípustný
len ako pentos, čo je smútok nad vlastnou hriešnosťou, ktorý bol čnosťou.
Tretí aspekt zasväteného života môže teda naše kresťanské povolanie viesť k ostražitosti
voči všetkému, čo by nás chcelo obrať o vzťah k Bohu, čo by ho chcelo posunúť na vedľajšie
miesto. Nikdy človek neoľutuje, ak vo svojom živote postaví Boha na prvé miesto a
z tohto prvenstva odvodzuje všetky iné vzťahy. Milí priatelia, skúsme si i my
obnoviť naše kresťanské povolanie modlitbou, čítaním Sv. písma a textov duchovných
otcov, ako i občasnou obetou a askézou. Tieto aspekty zasväteného života by totiž
mali byť bohatstvom i každého kresťanského povolania.