Benedikt XVI. pred modlitbou Anjel Pána o predsudkoch, ktoré bránia hľadať pravdu
Aj v dnešnú nedeľu sa za príjemného slnečného počasia zišli pútnici z celého sveta
na Námestí sv. Petra vo Vatikáne, aby sa spolu s Benediktom XVI. pomodlili poludňajšiu
modlitbu Anjel Pána. Ešte pred samotnou modlitbou Svätý Otec vo svojom krátkom príhovore
hovoril o predsudkoch, ktoré človekovi bránia hľadať skutočnú pravdu:
Drahí
bratia a sestry, dnešné evanjelium – úryvok zo štvrtej kapitoly sv. Lukáša – je pokračovaním
toho, ktoré sme počuli minulú nedeľu. Stále sa nachádzame v nazaretskej synagóge,
v mestečku, kde Ježiš vyrástol a kde všetci poznajú jeho i celú jeho rodinu. Ježiš
sa po určitom čase, ako odišiel vrátil späť, ale zmenený. Počas sobotnej liturgie
číta Izaiášovo proroctvo o Mesiášovi a hovorí, že sa naplnilo, zdôrazňujúc, že sa
toto slovo vzťahuje na neho. Jeho počínanie vyvádza Nazaretčanov z miery. Na jednej
strane „všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z
jeho úst“ (Lk 4,22) a sv. Marek dodáva, že mnohí hovorili: „Skade to má tento?
Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?!“
(6,2). Na strane druhej ho jeho spolurodáci poznajú príliš dobre: „Je jedným z nás
– hovoria –, jeho tvrdenia nie sú ničím iným ako namyslenosťou“ (L´infanzia di Gesù,
11). „Vari to nie je Jozefov syn?“ (Lk 4,22), inými slovami: čo chce dokázať
akýsi tesár z Nazareta?
Práve preto, že Ježiš vníma tento odmietavý postoj,
ako to vyjadruje i príslovie „žiaden prorok nie je vítaný vo svojejvlasti“, obracia
sa na ľudí v synagóge slovami, ktoré znejú ako provokácia. Hovorí o dvoch zázrakoch,
ktoré urobili dvaja veľkí proroci Eliáš a Elizeus v prospech nežidov, aby ukázal,
že veľakrát je viac viery mimo Izraela. Všetci zrazu reagujú rovnako: postavia sa
a vyženú ho von, aby ho zhodili zo skaly. Ale on s úplným pokojom prejde pomedzi rozvášnený
zástup a odchádza. Akosi spontánne sa vynára otázka: Prečo chcel Ježiš vyprovokovať
toto rozdelenie? Spočiatku ním boli ľudia očarení a možno by dosiahol nejaký konsenzus...
Odpoveď je však v tomto: Ježiš neprišiel, aby hľadal nejaký konsenzus s ľuďmi, ale
– ako povie Pilátovi na konci –, aby „vydal svedectvo pravde“ (Jn 18,37). Skutočný
prorok poslúcha iba Boha a nikoho iného a dáva sa do služby pravde, pripravený zaplatiť
osobne. Je pravda, že Ježiš je prorokom lásky, ale aj láska má svoju pravdu. Dokonca
láska a pravda sú dva názvy tej istej skutočnosti, sú to dve mená jedného Boha. V
dnešnej liturgii zaznievajú aj slová sv. Pavla: „Láska... nezávidí, nevypína
sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé,
neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy“ (1 Kor 13,4-6). Veriť v
Boha znamená odmietnuť vlastné predsudky a prijať konkrétnu podobu, v akej sa on zjavil:
človek Ježiš z Nazareta. Tento spôsob nás privedie k tomu, že ho spoznáme a budeme
mu slúžiť v iných. V tomto je očarujúci Máriin postoj. Kto by mohol byť bližší
Ježišovmu človečenstvu? Ona sa nad ním nikdy nepohoršovala, tak, ako spolurodáci z
Nazareta. Zachovávala tajomstvo v srdci a vedela ho vždy viac nanovo prijímať na ceste
viery až do chvíle noci kríža a plného svetla vzkriesenia. Nech nám Panna Mária pomôže
kráčať s vernosťou a radosťou po tejto ceste. – js –