Benedikt XVI. rehoľníkom: V Kristovom svetle spolupracujete na živote a poslaní Cirkvi
vo svete
Dnes na sviatok Obetovania Pána,ktorý je u nás známy pod ľudovým názvom Hromnice,
si pripomíname tajomstvo zo života Krista viazané na predpis Zákona. Na jeho základe
museli rodičia 40 dní po narodení prvorodeného syna priniesť Pánovi obetu ako výkupné
a na znak rituálneho očistenia matky. Tento deň je zároveň Dňom zasväteného života.
Rehoľné sestry, rehoľníci, členovia inštitútov zasväteného života, spoločností apoštolského
života a všetci Bohu zasvätení ho v Ríme oslávili svätou omšou s pápežom Benediktom
XVI. v Bazilike sv. Petra v podvečer o 17.30 hod. Koncelebroval okrem iných aj prefekt
Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, kardinál
João Braz de Aviz či niektorí členovia kongregácie.
Slávnosť sa začala procesiou
päťdesiatich zasvätených, ako znak rôznorodosti služieb, ich vyjadrení a univerzality
zasväteného života. Zúčastnili sa na nej zástupcovia všetkých foriem zasväteného života
z rôznych kontinentov. Každý niesol zapálenú sviečku ako symbol Krista, svetla sveta
a na znak výzvy, aby bol zasvätený život svetlom pre svet. Deň venovaný zasvätenému
životu slávi Cirkev od roku 1997 na podnet blahoslaveného Jána Pavla II. Jeho cieľom
je reagovať na potreby vzdávať Bohu vďaky za tento stav života, ako aj cennou príležitosťou
pre všetkých zasvätených obnoviť svoj záväzok sebadarovania sa Pánovi.
Homília
Svätého Otca zo sviatku Obetovania Pána:
Drahí bratia a sestry, sv. Lukáš
vo svojom rozprávaní o Ježišovom detstve zdôrazňuje Máriinu a Jozefovu vernosť Pánovmu
zákonu. V hlbokej nábožnosti vykonávajú všetko, čo je predpísané po narodení prvorodeného
syna. Ide o dva veľmi starodávne predpisy. Jeden sa týka matky a druhý novonarodeného
dieťaťa. Pre ženu je predpísané, aby sa nezúčastňovala na liturgických obradoch počas
štyridsiatich dní, po ktorých prinesie dvojitú obetu: baránka na zápalnú obetu a hrdličku
alebo holuba za hriech. Ak je však žena chudobná, môže obetovať dve hrdličky alebo
dva holúbky (porov. Lv 12,1-8). Sv. Lukáš upresňuje, že Mária s Jozefom priniesli
obetu chudobných (porov. 2,24), aby pripomenul, že Ježiš pochádza z jednoduchej, pokornej,
ale veľmi veriacej rodiny. Táto rodina patrí k chudobným Izraela, ktorí tvoria skutočný
Boží ľud. Za prvorodeného syna, ktorý podľa Mojžišovho zákona prináleží Bohu, bolo
predpísané výkupné päť šeklov, ktoré bolo potrebné odovzdať akémukoľvek kňazovi. Bola
to neustála pripomienka východu z Egypta, keď Boh uchránil Hebrejských prvorodených
(porov. Ex 13,11-16).
Je dôležité všimnúť si, že kvôli týmto dvom úkonom –
očisteniu matky a výkupnému za syna – nebolo potrebné ísť do Chrámu. Avšak Mária s
Jozefom chcú všetko uskutočniť v Jeruzaleme a sv. Lukáš nám ukazuje, ako sa celá scéna
zameriava na Chrám. Zameriava sa na Ježiša, ktorý do neho vstupuje. Prostredníctvom
zákonných predpisov sa táto udalosť stane dôležitou kvôli niečomu inému - kvôli „obetovaniu“
Pána v Božom chráme, čo znamená obetovanie syna Najvyššieho Otcovi, ktorý ho poslal
(porov. Lk 1,32.35).
Toto rozprávanie evanjelistu Lukáša sa prepája so slovami
proroka Malachiáša, ktoré sme počuli na začiatku prvého čítania: „Hľa, ja pošlem
svojho anjela a pripraví predo mnou cestu. I zaraz príde do svojho chrámu Panovník,
ktorého vy hľadáte, a anjel zmluvy, ktorého si žiadate. Hľa, príde, hovorí Pán zástupov
(…) a vyčistí synov Léviho... takže budú prinášať Pánovi obety v spravodlivosti.“
(3,1.3). Evidentne sa tu nehovorí o dieťati, ale tieto slová sa predsa len napĺňajú
v Ježišovi, pretože vďaka viere svojich rodičov bol „hneď“ prinesený do Chrámu. V
čine jeho „obetovania“ Bohu Otcovi sa jasne prejavuje téma obety a kňazstva ako v
úryvku z proroka. Chlapček Ježiš, ktorý je hneď obetovaný v Chráme je ten istý, ktorý
raz, keď dospeje, vyčistí Chrám (porov. Jn 2,13-22; Mk 11,15,19) a predovšetkým sa
sám stane obetou a veľkňazom Nového zákona.
Toto je rovnaká perspektíva Listu
Hebrejom, ktorého úryvok sme počuli v Druhom čítaní, ale v ňom je téma nového kňazstva
ešte zvýraznená. Kňazstvo – to, ktoré zaviedol Ježiš – je bytostné: „A pretože
sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní“ (Hebr
2,18). Dostávame sa tak i k téme utrpenia, veľmi zdôraznenej v evanjeliovom úryvku,
keď Simeon vyslovuje svoje proroctvo o Dieťati a jeho Matke: „On je ustanovený
na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať,
- a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“
(Lk 2,34-35). „Spása“, ktorú Ježiš prináša svojmu ľudu, a ktorú vteľuje v sebe samom,
prechádza skrze kríž, skrze násilnú smrť, ktorú on premôže a premení obetovaním svojho
života z lásky. Túto obetu naznačuje už obetovanie v Chráme. Uvedené gesto vychádza
zo starozákonnej tradície, vnútorne je však sprevádzané plnosťou viery a lásky, ktorá
sa uskutočnila v plnosti časov v prítomnosti Boha a jeho Svätého Ducha v Ježišovi.
V skutočnosti je Duch prítomný v celej scéne Ježišovho obetovania v Chráme, osobitne
v Simeonovej postave, ale aj postave Anny. Je to Duch „Paraklitus“, ktorý prináša
„potešenie“ Izraelu a vedie kroky a srdcia tých, ktorí ho očakávajú. Tento Duch vnuká
slová Simeonovi a Anne, slová požehnania, oslavy Boha a viery v jeho Pomazaného, ako
i poďakovania, pretože konečne môžu naše oči vidieť a naše ruky sa môžu dotýkať „jeho
spásy“ (porov. 2,30).
„Svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela,
tvojho ľudu.“ (2,32): Takto Simeon označuje Pánovho Mesiáša v závere svojho hymnu
požehnania. Téma svetla, ktorú odráža prvá a druhá pieseň o Pánovom Služobníkovi v
Deuterozaiášovi (porov. Iz 42,6; 49,6) je mocným spôsobom prítomná v tejto liturgii.
Začala sa pôsobivou procesiou, na ktorej sa zúčastnili tu prítomní generálni predstavení
a predstavené inštitútov zasväteného života, pri ktorej niesli zapálené sviece. Tento
znak, osobitný v tradícii dnešnej liturgickej slávnosti, je veľmi výrazný. Prezentuje
krásu a hodnotu zasväteného života ako odrazu Kristovho svetla. Je znakom pripomínajúcim
Máriin vstup do Chrámu. Panna Mária, zasvätená v najplnšom zmysle slova, niesla v
rukách samotné Svetlo, Vtelené slovo, ktoré prišlo, aby ožiarilo temnoty sveta Božou
láskou.
Drahí zasvätení bratia a sestry, všetci ste boli symbolicky prítomní
na tejto púti, ktorá v Roku viery ešte viac zdôrazňuje vašu prítomnosť v Cirkvi, aby
ste boli upevnení vo viere a obnovili svoje sebadarovanie Bohu. Srdečne pozdravujem
každého z vás i vaše inštitúty a ďakujem vám, že ste prišli. V Kristovom svetle spolupracujete
- mnohými charizmami kontemplatívneho a apoštolského života - na živote a poslaní
Cirkvi vo svete. V tomto duchu vďačnosti a spoločenstva sa chcem na vás obrátiť s
troma pozvaniami, aby ste tak mohli naplno vstúpiť do „brány viery“, ktorá je pre
nás vždy otvorená (porov. Apošt. list Porta fidei, 1).
V prvom rade vás pozývam,
aby ste živili vieru do takej miery, že bude osvecovať vaše povolanie. Pozývam vás,
aby ste si pripomínali – ako na vnútornej púti – „prvotnú lásku“, s ktorou Pán Ježiš
Kristus zahrial vaše srdce, nie však s nostalgiou, ale aby ste tento plameň rozdúchavali.
Preto je dôležité ostávať s ním v tichu a adorácii a takto nanovo vzbudiť vôľu a radosť
zdieľať svoj život, rozhodnutia, poslušnosť viery, blahoslavenstvo chudobných a radikálnosť
lásky. Vždy, vychádzajúc z tohto stretnutia lásky, zanecháte všetko, aby ste ostali
s ním a, ako on, dávali sa do služby Bohu a bratom (porov. Apošt. ex. Vita consecrata,
1).
Na druhom mieste vás pozývam k takej viere, ktorá dokáže rozpoznať múdrosť
slabosti. V radostiach a starostiach našich čias, ktoré nám dávajú pocítiť tvrdosť
a ťažkosť kríža, nepochybujte o tom, že Kristovo kenosis je už Veľkonočným
víťazstvom. Práve v ľudských ohraničeniach a slabostiach sme povolaní žiť pripodobnenie
sa Kristovi, takým úplným úsilím, ktoré anticipuje – v miere dosiahnuteľnej v čase
– eschatologickú dokonalosť (ibid., 16). V kultúrach charakterizovaných úspechom a
výkonom, sa váš život poznačený „menšinou“ a slabosťou malých, empatiou s tými, čo
nemajú hlas, stáva evanjeliovým znakom protirečenia.
Nakoniec vás pozývam
obnoviť si vieru, ktorá vás urobí pútnikmi do budúcnosti. Zasvätený život je vo svojej
povahe putovaním ducha pri hľadaní Tváre, ktorá sa raz ukazuje a inokedy sa zahaľuje:
„Faciem tuam, Domine, requiram“ – Pane, ja hľadám tvoju tvár (Ž 27,8).
Toto nech je ustavičnou túžbou vášho srdca, základným kritériom, ktoré vedie vaše
putovanie či už v malých každodenných udalostiach alebo dôležitých rozhodnutiach.
Nepridávajte sa k tým, ktorí prorokujú skazu alebo nezmysel zasväteného života v Cirkvi
našich dní. Skôr sa oblečte do Krista a pripášte si zbrane svetla – ako vyzýva sv.
Pavol (porov. Rim 13, 11-14) – a buďte bdelí a pozorní. Sv. Chromácius z Aquilei píše:
„Vzdiaľ od nás Pane toto nebezpečenstvo, aby sme sa nikdy nenechali zmoriť snom
nevernosti; ale daruj nám svoju milosť a milosrdenstvo, aby sme boli vždy bdelí
vo vernosti Jemu. Naša vernosť totiž môže bdieť v Kristovi“
(Sermone 32,4).
Drahí bratia a sestry, radosť zo zasväteného života nevyhnutne
prechádza skrze účasť na Kristovom kríži. Tak tomu bolo aj u Panny Márie. Trpela v
srdci, ktoré je celkom zjednotené so srdcom Božieho syna, prebodnutým z lásky. Z tejto
rany vychádza Božie svetlo. Rovnako z utrpení, obetí, z darovania seba samých, ktoré
zasvätení žijú z lásky k Bohu a blížnym, vychádza to isté svetlo, ktoré evanjelizuje
národy. V dnešný sviatok želám osobitne vám, zasvätení, aby váš život mal vždy príchuť
evanjeliovej parúzie (Druhého Ježišovho príchodu), aby ste žili, svedčili,
ohlasovali a vyžarovali Dobrú zvesť ako Slovo pravdy (porov. Porta fidei, 6).