Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Štvrtú nedeľu v cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Štvrtú nedeľu v cezročnom období s názvom Slovo, ktoré konfrontuje:

Minulú nedeľu sme čítanie evanjelia od sv. Lukáša zakončili slovami Ježišovými: „Dnes sa splnili slová Písma, ktoré ste práve počuli.“ Evanjelium nasledujúcej nedele sa tými istými slovami začína. Ide totiž o jednu udalosť rozdelenú na dve nedele a preto tí, ktorí tvorili lekcionár asi rozhodli, že kvôli kontinuite bude asi dobre začať tam, kde sa minule skončilo. Osobne si však myslím, že tieto slová je dobre zopakovať dvakrát nielen kvôli kontinuite, ale aj kvôli čomusi inému: zdá sa totiž, že tieto slová sú srdcom a vysvetlením celého toho príbehu, ktorý sa v Nazarete udial. Lebo oni mŕtve Božie slovo urobili živým a toto živé slovo potom zarezalo jeho poslucháčom rovno do živého, čo oni nezniesli a príbeh sa skončil tak, ako sa skončil: drsným a násilným odmietnutím Ježiša i jeho slova. Stalo sa presne to, čo hovorí pisateľ listu Hebrejom: „Živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať.“ (4, 12-13).

Pozrime sa na tento príbeh z Nazareta ešte raz v celku a skúsme si na ňom všimnúť niektoré dôležité body. Ježiš teda vstúpil v
sobotu do synagógy vo svojom meste Nazarete. Tam sa rozhodol, na začiatku svojej verejnej činnosti, prehovoriť. Podali mu zvitok proroka Izaiáša. Z neho prečítal dávny úryvok. Bol to text, ktorý mnohí poznali a ktorý mali všetci v úcte, ako konečne celé Božie slovo, obsiahnuté vo zvitkoch. Ľudia k Božiemu Slovu napísanému na zvitkoch pristupovali s veľkým rešpektom, avšak pokladali ho iba za dávny odkaz, ktorý dostali priamo od Boha. Pre nich to boli posvätné texty z dávnych čias.

Ježiš však urobil čosi nezvyčajné. Toto dávne Slovo preniesol do dneška. Povedal: „Dnes sa splnili slová Písma, ktoré ste práve počuli.“ A pokračoval ďalej. Nevieme presne, čo všetko jeho kázeň obsahovala. No musela byť zaujímavá, pretože evanjelista hovorí, že „všetci sa divili milým slovám, ktoré vychádzali z jeho úst.“ Ježiš slová proroka Izaiáša vztiahol na seba a zrejme, ako sme si povedali minule, informoval svojich poslucháčov o tom, čo zamýšľa urobiť: ako chce Božie slovo naplno ohlasovať všetkým, a tak ich vyslobodzovať z ich otroctiev a prinavracať každému zrak, aby spoznal pravdu o sebe, o svete a o Bohu. A pravdepodobne za tých, ktorí toto všetko potrebujú označil i svojich poslucháčov v synagóge, svojich spoluobčanov z Nazareta, možno menujúc im rôzne, konkrétne formy ich otroctva a ich slepoty. Na takéto posolstvo pravdepodobne ale pripravení neboli. V prvom rade nebolo pre nich zvykom dávny text aplikovať na dnešok. Pre nich Božie slovo bolo archívnym materiálom, ktorý takým aj chceli naďalej mať. Pre niektorých pokus o zdnešnenie Božieho slova by bol rúhaním. Nemuseli to byť zlí alebo pomýlení ľudia, jednoducho ich výchova a mentalita bola proti čomusi takémuto.

No boli aj takí, ktorí toto výslovne nechceli, pretože sa báli konfrontácie, ktorá by ich neminula, keby k Božiemu slovu pristupovali ako k Slovu živému, ktoré má čo povedať im, ľuďom dneška. Pre nich bolo lepšie a bezpečnejšie držať Božie slovo v archíve a radšej sa pred ním pokloniť, ako mu dovoliť, aby ich konfrontovalo.
Lenže Božie slovo sa so svojim miestom v archíve neuspokojí. Je ako energia, ktorá vám roztrhne fľašu, ak by ste ju do nej zatvorili. Niektorí túto energiu vítajú, niektorí nie. Ak sú poslucháči otvorení voči pravde, ktorej ich Božie slovo vystaví a
ak majú pokoru ju prijať, pre nich sa Božie slovo stane prameňom uzdravenia, oslobodenia, svetla a novej budúcnosti. Pre tých, ktorí túto otvorenosť na pravdu nemajú, je lepšie, keď Božie slovo znova založia do archívu a proroka, ktorý by sa im ho pokúšal zdnešniť a aplikovať im ho na ich život, radšej vyhnať zo synagógy, z mesta a vlastne zo svojho života úplne a tak sa ho nadobro zbaviť.

Mohli by sme sa pýtať: „Na čo ale toto všetko potrebujeme? Prečo Ježiš svojich poslucháčov nenechal na pokoji? Prečo misionári a kazatelia nenechávajú ľudí na pokoji? Prečo ľudia nemôžu ostať takí, akí sú, keď sú so svojim životom spokojní?“ Tieto otázky sú vážne a treba na ne odpovedať, pretože ľudia nám ich naozaj kladú. Prečo teda ľudí nenecháme na pokoji? Nebudem sa tu zaoberať individuálnou dimenziou života človeka, aj keď aj táto má nesporne svoju veľkú hodnotu a pre kresťana i ona je dôležitá. Táto dimenzia znamená, že ak je niekto alkoholik, alebo žije v špine a mu to vyhovuje, prečo by som ho mal ja nasilu presviedčať, aby sa spamätal a svoj život zmenil. Samozrejme, zaujímať by sme sa navzájom o seba mali a mali by sme vstúpiť hoci i nasilu do života človeka, ktorý speje k deštrukcii, pretože toto je z našej strany pre neho, avšak má to svoje limity. Ak si ľudia neželajú, aby sme do ich života vstupovali, ich želanie treba rešpektovať, aj keď nie je ľahké pozerať sa na rozklad, ktorý sa v ich živote pred našimi očami odohráva.

No čo limity nemá, je spoločenská dimenzia nášho správania. Navzájom súvisíme, žijeme v celkom, tvoríme komunity a čo urobí jeden, nevyhnutne ovplyvňuje i druhého. Preto pravidlá a ideály sú nám dané hlavne na to, aby sme neubližovali jeden druhému, nežili jeden na úkor druhého, neboli parazitmi iného. Svojim nezriadeným správaním neubližujem len sebe, ale i iným a na to právo nemám. A presne to bolo to, čo Ježiš adresoval svojim spoluobčanom v synagóge v Nazarete. Chcel im povedať: „Vy všetci máte hriechy, ktoré robia nielen váš osobný život, ale hlavne životy iných mizernými, ste hluchí a slepí na potreby iných, ste v zajatí svojich vášní a egoizmu. Máte predsudky voči susedom i cudzincom, voči vdovám i sirotám, voči chudobným i tým na okraji, a hoci z nich žijete a ich ciciate, predsa ani prstom nepohnete, aby ste im pomohli a ich údel im zľahčili. Posolstvo proroka Izaiáša je pre vás naliehavé: otvorte svoje uši na Božie slove, dovoľte Božiemu slovu, ktoré vám ohlasujem, aby vás zbavilo pút a okov a konečne viďte čo ste a čo robíte.“ Samozrejme, toto je prisilná káva, hlavne pre tých, ktorí roky žijú v pocite sebaobdivu a hlavne, keď im to povie niekto, koho poznajú.

Milí priatelia, je namieste sa pýtať, ako pristupujeme k Božiemu slovu my, ty a ja? Má vôbec ono miesto našom živote?, dovolíme mu aby nás konfrontovalo? Nedávno som počul jednu myšlienku, ktorá sa na prvý pohľad môže zdať kacírska: Božie slovo má v snahe o našu konverziu silnejšie miesto, ako eucharistia. Totiž eucharistiu možno prijímať celé roky alebo pred ňou adorovať roky a náš život to nemusí ovplyvniť. Totiž nie je ľahké zvyknúť si tu na rutinu. No ak sa vystavujeme často meditácii nad Božím slovom, ak mu dovolíme, aby k nám hovorilo dnes a teraz, v tomto momente a v tejto situácii nášho života, jeho konfrontácii neujdeme. Ibaže by sme ho zo svojho života vyhnali. Preto máme, žiaľ aj medzi nami kňazmi, veľa takých, ktorí si síce hovoria, že majú eucharistiu vo svojom živote, no Božie slovo tam nenájdete. A vidieť to na živote.
Samozrejme, najlepšie je veci spojiť, meditovať nad Božím slovom v prítomnosti Večného Slova, Jednorodeného Syna Božieho, ktorým je Eucharistický Ježiš. Tam počujeme nielen konfrontáciu, ale je nám ponúkaný zároveň i pokrm na cestu. Nech je, milí priatelia, Ježiš-Slovo a Ježiš-Pokrm naším učiteľom a vodcom.