Komentár Jozefa Kováčika,
hovorcu Konferencie biskupov Slovenska s názvom Zážitkové náboženstvo
Zážitok
je dnes pre mnohých mierou úspechu. „To bolo fantastické“, „bolo to cool“, „cítil
som sa ako v raji“, prípadne - „to bolo niečo“... „Ak to nie je niečo, čo vybočuje
z radu, nemôže ísť predsa o zážitok“. Zvykli sme si na to v šoubiznise, v športe,
zvykáme si na to dokonca i vo formáte, ktorý sme ešte pred niekoľkými rokmi volali
spravodajstvom. Stále viac sme však svedkami takéhoto vnímania a hodnotenia i v náboženskej
oblasti. Zážitkové náboženstvo. To, čo bolo pred niekoľkými rokmi skôr záležitosťou
mladých ľudí, sa dnes stáva fenoménom prestupujúcim aj iné generácie. Svoj vzťah k
Bohu hodnotím podľa toho, ako sa pri tom cítim. Svoj vzťah ku svätej omši hodnotím
podľa toho, ako som sa na nej cítil. Vedie to k veľmi rafinovanému subjektivizmu a
individualizmu. Vzťah k Bohu si budujem na osobných citoch a pocitoch. A beda, ak
ma niekto privedie k pocitu, že sa cítim nesvoj.... Fenomén, ktorý spomínam, vedie
v náboženskej oblasti k známemu tvrdeniu „Kristus áno, Cirkev nie“. Ak mi dovolíte,
drahí poslucháči, rád sa s vami podelím o dve formy zaujímavých tvrdení prednesených
dvomi osobnosťami. Tým prvým je Benedikt XVI. Na prvej audiencia po svojom zvolení
sa stretol s nemeckými pútnikmi. S odvahou jemu vlastnou im povedal:
„Ak nerozumiete
niečomu, čomu ja verím, alebo čo musím povedať alebo urobiť podľa môjho svedomia a
svedomia Cirkvi, prosím vás, aby ste mi verili.” Krásny ľudský postoj pretkaný vedomím
zodpovednosti i poslaniu, ktoré má. S láskou k pravde i v pravde hovorí a koná. Častokrát
v rozpore s tým, čo je konformné a čomu sa tlieska. Tým druhým je môj obľúbený anglikánsky
autor C. S. Lewis. Vo svojej eseji „Človek alebo králik“ z roku 1946 popisuje zaujímavú
skúsenosť. Mal sa vyjadriť k otázke, či je možné, aby človek viedol dobrý život bez
toho, aby sa stal kresťanom. Jeho uvažovanie je zaujímavé. Píše: „Táto otázka znie,
akoby ju položil niekto, kto si hovorí - nestarám sa o to, či je kresťanstvo pravdivé,
alebo nie je... Vyberám si vieru nie preto, že ju považujem za pravdivú, ale preto,
že mi pomáha. Jedným zo základných faktorov, ktoré odlišujú človeka od zvieraťa je
schopnosť poznávať pravdu... Je pravdepodobné, že pošetilí kazatelia neustálym zdôrazňovaním
toho, ako kresťanstvo pomáha a ako je pre spoločnosť prospešné, nám v skutočnosti
pomohli zabudnúť, že kresťanstvo nie je patentný všeliek.” Otázka tak podľa Lewisa
nestojí, či môže niekto viesť dobrý život bez kresťanstva, ale či „ja môžem viesť
a žiť dobrý život bez kresťanstva”. Ak by totiž človek kladúci takéto otázky nikdy
nepočul o kresťanstve, nemohol by takúto otázku položiť. Ak by niekto po tom, čo kresťanstvo
poznal, zamyslel sa nad ním a zavrhol ho mal položiť takúto otázku, tiež by ju nepoložil.
Takéto otázky podľa spisovateľa kladú tí, čo sa cítia „byť dobrými”, ale nechcú sa
zaťažovať konfrontáciou s pravdou. Vtedy by totiž museli uznať, že nie sú až takí
dobrí, za akých sa radi pokladajú. Budeme podľa neho kričať od bolesti, keď z nás
budú padať chumáče králičej srsti, ktorá nás robí naivnými králikmi a nie zrelými
ľuďmi. Ale pod králičou srsťou môžeme objaviť obraz človeka, ktorý je vykúpený Kristovou
obetou na kríži. Inými slovami povedané, je to pozvánka ísť k jadru. Nenechať sa oklamať
vábivým lákaním myslieť si o sebe, že som lepší, ako „tí druhí“. Normou na porovnávanie
nie je „ten iný“, ale Boží hlas v mojom vnútri. Pravda Boha o človeku a o mne samom.
Svedomie, ktoré neuspávam a nečičíkam, ale konfrontujem ho s pohľadom na to, akého
ma chce mať vo svojom pláne Boh. Túžba páčiť sa, nechať sa formovať na spôsob, akým
by ma chceli vidieť iní, nie Boh, je nebezpečná. Vedie do slepej uličky, v ktorej
ma dobehne ješitnosť a sebaláska. Zážitok z Boha je úplne iný, ako zážitok šoubiznisu.
Vlastne sa vôbec nedá porovnávať. Snaha presvedčiť ma o tom, že ak sa na svätej omši
necítim dobre, je zbytočné na ňu chodiť, sa tak rovná túžbe vysvetliť králikovi radosť
ľudského umu z dosiahnutého poznania. Je to aj o tých perlách pred sviňami, ako hovoril
Ježiš. O túžbe hovoriť s niekým o hĺbke duchovného zážitku, kým on hovorí len o šírke
emocionálneho výlevu. Prajem vám, drahí poslucháči, požehnaný rok, ktorý má prívlastok
i Rok viery.