Rozhovor týždňa s kardinálom Robertom Sarahom predsedom Pápežskej rady cor unum

Téme spojenej s práve končiacim sa plenárnym zasadnutím Pápežskej rady cor unum sa budeme venovať aj v dnešnom rozhovore týždňa s jej predsedom, guinejským kardinálom Robertom Sarahom. Rozhovor uverejnil denník L´Osservatore Romano vo štvrtok 17. januára 2013. Toto vatikánske dikastérium založil v roku 1971 pápež Pavol VI. Jeho hlavnými cieľmi sú katechéza veriacich, aby vydávali svedectvo o evanjeliovej milosrdnej láske, podpora a koordinovanie katolíckych charitatívnych organizácii so zámerom pomoci a napomáhaniu ľudskému rozvoju najmä domorodého obyvateľstva a obyvateľstva chudobných krajín:

„Milosrdná láska, nová etika a kresťanská antropológia“ je aktuálnou témou nasledujúceho plenárneho zasadania cor unum. Čo bolo podnetom pre výber tejto témy?

Každé dikastérium v pravidelných intervaloch pozýva svojich členov, aby sa zamýšľali nad aktuálnymi otázkami. Pre mňa osobne to znamená príležitosť hlbšie sa zoznámiť s mnohými charitatívnymi organizáciami, ako i možnosť oceniť ich záslužnú prácu. Pravdupovediac, toto plenárne zasadanie sa uskutoční na podnet i iných organizácií, aby tak všetci mali možnosť prehĺbiť niektoré myšlienky, podporujúce rozvoj ľudstva, uskutočňovaný v mnohých a rozličných oblastiach. Takto sa nám dostane celosvetová spätná väzba na tému, ktorej sa budeme venovať. Ide o skutočnosť, ktorú som ako Afričan zažil na vlastnej koži a preto je mi osobitne blízka. Často sa stáva, že pomoc ľudskému rozvoju je poskytovaná za pevne stanovených podmienok, mnohokrát závisiacich od vzniku alebo spoplatnenia takzvaných nových zákonov. Takto sme chudobní ešte viac: či už kvôli ekonomickej situácii, v ktorej sa nachádzame alebo pre kultúrne modely, ktoré sú nám nanucované a sú veľmi vzdialené od našej mentality ako i od našich reálnych problémov. Toto má nepriaznivý dopad predovšetkým na mladých, ktorí sú akoby rozdelení medzi spôsobom života zdedeným v ich kultúrnom prostredí a tým, ktorý ponúka západný konzumizmus. V Afrike ešte vypuklejšie vychádza na povrch problém človeka, stojaceho v pozadí týchto kultúrnych prúdov, ktoré majú svoj pôvod i prvé obete v západnom svete.

Myslíte tým novú etiku?

Áno, myslím na istý proces, ktorý už dlhší čas úspešne prebieha. Skúma koncepty, o ktorých sa dá zdieľať a diskutovať: reprodukčné zdravie, ľudské práva, empowerment of women, gender equality, aby sa tak uľahčila cesta smerom k antropológii, vďaka ktorej človek môže rozhodovať o sebe úplne autonómne. V modernom technickom svete, ktorý nepozná ohraničenia a slobodu, dávajúc človeku falošné presvedčenie o všemohúcnosti až do bodu, keď sa neobmedzuje iba na rozhodovanie medzi dobrom a zlom, ale i nad samotnou prírodou. Tu je koreň problému, ktorý i dnes otriasa verejnou mienkou napríklad vo Francúzsku, kde snaha rozvracajúca manželstvo a rodinu chce dôjsť až k popieraniu prirodzenej rozdielnosti medzi mužom a ženou a postaviť na jednu úroveň prirodzené manželstvo a homosexuálne spolužitie. Toto všetko privádza Západ k morálnemu úpadku. Veľmi som sa potešil slovám pápeža Rímskej kúrii z 21. decembra minulého roka, ktoré ma utvrdili v tejto mojej pozícii, keď Svätý Otec odsúdil ideológiu gender. Nie je to problém, ktorý iba ohrozuje slobodu človeka, ale ešte viac: vyvoláva otázku, „kto som“, som darovaný sám sebe, alebo som sám seba stvoril? Viac ako peniaze a modely správania je v hre človek. Naše charitné inštitúcie úzko spolupracujú s medzinárodnými agentúrami, ktoré podporujú túto víziu. Spoločne s nimi sa snažíme napomáhať rozvoju, ktorý bude v skutočnej harmónii s dôstojnosťou ľudskej osoby.

Je táto stratégia perspektívou do budúcnosti?

Nedovolím si to tvrdiť, ale myslím si, že najdôležitejšie bude v prvom rade uznať záslužnú prácu v oblasti rozvoja, ktorá sa práve uskutočňuje - napriek rôznym negatívnym ukazovateľom – ako i spoluprácu medzinárodných agentúr. Je dobré uvedomiť si, aký osobitný vklad môžeme ponúknuť v podobe myšlienok a návrhov. Kresťanstvo môže v tejto súvislosti veľmi pozitívne prispieť, ak vezmeme do úvahy, že celá reflexia o ľudskej dôstojnosti je vo svojej podstate ovocím kresťanského zjavenia. Aj dnes môžeme znova hovoriť o našej vízii človeka, ktorý je otvorený voči Bohu i voči druhému, nie je zameraný iba na seba a svoje práva , ale otvorený pre dar lásky, pretože toto všetko môže veľmi obohatiť naše ľudské spolunažívanie. Teda nie vylúčenie, ale skôr vzájomné zdieľanie medzi národmi, nie konflikty medzi mužom a ženou, ale komplementarita, nie rozdelenie medzi dušou a telom, ale integrácia, nie súťaženie s Bohom, ale synovská oddanosť: to všetko sú potrebné apely pre dnešný svet. Človek, vo svojej podstate, je vždy ten istý, i keď časy a miesta sa menia: vo svojom najhlbšom vnútri si želá lásku. Naplnením tohto povolania je spoločenstvo s Bohom lásky, ako nás to naučil Kristus. Som preto presvedčený, že naša práca v prospech ľudského rozvoja sa nesmie vzdať tejto vízie, ktorá môže byť prospešná každému človeku dobrej vôle. Napokon, takýto profil identity i v kontexte kultúrneho výberu ešte jasnejšie vykresľuje motu proprio o službe lásky Intima Ecclesiae natura.

Ako konkrétne vplývajú tieto otázky na činnosť katolíckych charitatívnych organizácií?

To, čo sa navonok zdá byť iba teóriou, sa v skutočnosti dotýka mnohých oblastí konkrétneho života človeka a našej práce. Napríklad v urgentných prípadoch, keď je potrebné zasahovať v utečeneckých táboroch, sme konfrontovaní agentúrami, ktorých priorita spočíva v obmedzovaní rastu počtu obyvateľov za účelom údajného zjednodušenia manažovania tejto oblasti, bez ohľadu na muža a ženu ako takých, na rodiny so všetkými ich materiálnymi, psychologickými, vzťahovými a duchovnými potrebami. Dnes sú tieto otázky, viac ako inokedy, rozšírené na všetkých kontinentoch, vzhľadom na počet a povahu nešťastí, ktoré postihujú našu planétu. Ide o celkový postoj k problému zaostalosti, kvôli ktorému sa, ako sa zdá, ekonomické ťažkosti zjednodušene redukujú na počet hladujúcich, teda, na demografické skutočnosti. Z pozitívneho hľadiska môžeme vidieť dobro, ktoré prináša spomínaný projekt ľudského rozvoja, teda formácia, ktorú chceme nasledovať. Na záver by som rád zdôraznil, že pravá chudoba a naozajstný hlad, ktorým človek trpí, ako i najväčšie utrpenie človeka, má svoj pôvod v absencii Boha. Na svete je veľký hlad po Bohu. Nedostatok tohto pokrmu spôsobuje vo svete mnoho utrpenia. Cirkev má za úlohu nasýtiť svet, ponúknuc mu Boha a jeho slovo života pre každého človeka. Toto je cieľom novej evanjelizácie, ktorú toľko zdôrazňuje Svätý Otec.
Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ