Sloboda vyznania

Rubrika o Druhom vatikánskom koncile podľa knihy Johna O´Mellyho "Čo sa stalo na 2. vatikánskom koncile", ktorú pripravil Jaroslav Mudroň..

„My teda, ktorý zahŕňame v našich osobách a posvätných úradoch celú Cirkev, nazývame tento koncil ekumenickým. Tu je slávená jednota, tu je slávený všeobecný aspekt Cirkvi, ktorým vydáva ona svedectvo o podivuhodnej sile a prekvapujúcej schopnosti zjednocovať medzi sebou ľudí v bratskej súdržnosti, prijímať formy rozličných civilizácií, jazyky od seba úplne odlišné, najdôstojnejšie vyjadrenia obradov a pobožností, ba i protikladné javy, aké vytvárajú život národov, spoločenská realita, kultúra a veda. Všetky tieto skutočnosti Cirkev priaznivo usmerňuje v jednote, rešpektujúc legitímnosť ich všetkých a ich prirodzenú rôznorodosť.“ Tieto slová pápeža Pavla VI. zo dňa 14. septembra 1964 neboli vyjadrením triumfalizmu a samochvály Katolíckej cirkvi. Veď pred sebou mal zjednotenú paletu celého sveta: vyše dvetisíc dvesto biskupov a prelátov a ďalších účastníkov koncilu, sekretárov, odborníkov, pozorovateľov – po prvý krát aj pozorovateľky –, novinárov a mnohých ďalších. Jednota, ktorú pápež ospevoval, bola badateľná a všetkými prítomnými aj žiaduca. V žiadnom prípade však nešlo o strohú uniformitu. Každý z koncilových otcov si niesol so sebou svoju vlastnú kultúru, jazyk a národnú identitu, ktoré veľmi ovplyvňovali pohľad aj na tie najzákladnejšie otázky ohľadom človeka a náboženstva. Ich spoločenská rôznorodosť a kultúrna odlišnosť sa plne ukázala pri pojednávaní o náboženskej slobode koncom septembra 1964.
Keď si dnes prečítame konečnú deklaráciu Druhého vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode Dignitatis humanae, nič nás na jej formuláciách neprekvapí. Sme zvyknutí na výrazy ako: „sloboda náboženského vyznania“, „dôstojnosť ľudskej osoby“ či „konanie podľa svojho svedomia“. No keď sa takéto vyjadrenia predostreli koncilovému zhromaždeniu 23. septembra, spôsobili nemalý rozruch a obavy. V poradí prvý a už len proti názvu dokumentu sa ohradil kardinál Ruffini z Palerma. Akým právom môžeme hovoriť o náboženskej slobode? Predsa jestvuje len jediné pravé náboženstvo. Pravda predchádza slobodu a preto skutočnú náboženskú slobodu môže dosiahnuť len ten, kto objíme pravdu, ktorú koniec koncov vlastní Katolícka cirkev. Navyše prečo opakovať to, čo už OSN vyjadrila vo Všeobecnej deklarácií ľudských práv?
Ku kardinálovi Ruffinimu sa pridal svojou kritikou arcibiskup zo španielskeho Santiaga de Compostela slovami: „Môžeme povedať, že takýmto poňatím slobody dnes Druhý vatikánsky koncil slávnostne potvrdil liberalizmus, ktorý Cirkev už toľkokrát odsúdila!“ Podľa tohto arcibiskupa dokument bral ohľad len na tzv. „protestantské“ krajiny a nie na krajiny s dlhou katolíckou tradíciou.
Prijať skutočnosť, že každý človek má právo slobodne vyznávať svoje náboženstvo, nebolo pre Cirkev a koncil také samozrejmé. Stáročný konflikt s protestantskými cirkvami naučil Katolícku cirkev istej tolerancii, čo však nebolo chápané v rovine slobody či rovnocennosti s inými vierovyznaniami. Podľa tradičnej teológie má pred slobodou prednosť pravda a slobodná vôľa má nasledovať rozum, ktorý prirodzene vedie k pravde. Viacerí konciloví otcovia sa preto obávali, že prijatím deklarácie o náboženskej slobode sa uprednostní sloboda pred pravdou, čo by mohlo vniesť zmätok a dojem, že je úplne jedno, kto je akého náboženstva. Tieto obavy vyjadril kardinál Norman zo Sydney otázkou: „Naozaj je možné, aby ekumenický koncil potvrdil, že akýkoľvek heretik má právo oddialiť veriacich od Krista, najvyššieho pastiera, a zaviesť ich na pastvinu svojich jedovatých polí?“
V hre však nebola len teologická koncepcia človeka a jeho vierovyznania – túto stránku dokument vedel dostatočne obhájiť –, no v pozadí stáli aj spoločenské podmienky rôznych národov a krajín, odkiaľ konciloví otcovia pricestovali. Kým v niektorých európskych a amerických krajinách sa začali formovať kresťanské demokratické strany, v iných ešte stále panovalo presvedčenie o „manželskom zväzku medzi trónom a oltárom“. Nebolo to tak dávno, čo Svätá stolica uzavrela dohody o
privilegovanom postavení Katolíckej cirkvi v rôznych krajinách: v roku 1954 s Dominikánskou republikou, rok pred tým s frankovým režimom v Španielsku, v roku 1940 s Portugalskom a s Talianskom ešte počas Mussolliniho režimu v 29. roku. V krajinách Latinskej Ameriky vlády priamo chránili Katolícku cirkev pred šíriacimi sa protestantmi tým, že im nedovoľovali zakladať školy.
V úplne odlišnej situácii sa nachádzali biskupi zo Spojených štátov amerických. Počas koncilu sídlil v Bielom dome John Fitzgerald Kennedy, prvý katolík vôbec v histórii USA na poste prezidenta. Počas jeho kandidatúry protivníci radi poukazovali na oficiálnu náuku Cirkvi, podľa ktorej každá vláda podlieha pod nariadenia Cirkvi a Svätého Otca, čím chceli zdiskreditovať Kennedyho slobodu v rozhodovaní vo veci riadenia štátu. Americkí biskupi preto rázne žiadali od koncilu reformu vzťahov Cirkev – štát a v prvom rade mala táto reforma začať tým, že Cirkev potvrdí právo človeka na slobodu vierovyznania.
Okrem amerických biskupov tu bola veľká skupina koncilových otcov z krajín spoza železnej opony, ktorí, keďže vedeli, čo znamená žiť v ovzduší neslobody, súhlasili s deklaráciou o náboženskej slobode. Poľskí a
juhoslovanskí biskupi svojimi príspevkami doplnili teologický pohľad na slobodu a pravdu. Mladý, ani nie pred rokom menovaný krakovský arcibiskup Karol Wojtyła, predstavil koncilovým otcom svoju koncepciu pravdy a slobody: „Deklarácia, nad ktorou pracujeme... bude mať úlohu opísať stanovisko Cirkvi v jej vzťahu so súčasným svetom... Treba povedať s celou jasnosťou a otvorenosťou, že koncepcia náboženskej slobody sa stáva aktuálnou a zostáva v tesnom zväzku s pravdou, namiesto kŕčovitého držania sa pojmu tolerancia, ktorá už predsa nabrala tak negatívne významy.“ Podľa Wojtyłu sa Cirkev nemusí báť pojmu „náboženská sloboda“, lebo ona skutočne vyplýva z ľudskej dôstojnosti a navyše je výzvou pre každého človeka a pre samotnú Cirkev hľadať pravdu.
V priebehu štyroch dní zaznelo štyridsaťštyri príspevkov na tému náboženskej slobody a koncilovú komisiu čakala náročná práca zahrnúť tieto pripomienky do deklarácie. Už po jej prvej revízií však bolo jasné, že na svete je nový dokument, ktorý musí byť znovu pojednávaný, a tak zrod „náboženskej slobody“ v lone Cirkvi bol preložený na ďalší a posledný rok koncilových zasadaní. Väčšina biskupov bola s týmto pomalým procesom nespokojná, ale pápež Pavol VI. ich ubezpečil, že téma náboženskej slobody bude mať v roku 1965 prednosť pred všetkými ostatnými.