Komentár Mons. Mariána Gavendu:Trojkráľovské variácie

Štvrtkový komentár pripravil Mons. Marián Gavenda:

Od „Troch kráľov“ chodím požehnávať domy, zaradom, všade, kde otvoria. Niekde na chvíľku, viac sa zdržíme u tých, s ktorými sa menej vídame v kostole. Aj za tých pár minút sa dá veľa povedať a ešte viac počuť. „Viete, do toho kostola mi to veľmi nevychádza, ale aj ja verím, že tam hore niečo musí byť... Všetci musíme niečomu veriť... Poďte nám posvätiť aj spálňu, práve sme ju vymaľovali farbou, miešanou s krištáľmi, aby priťahovala vesmírnu energiu. Drahá, ale dobrý spánok je základ... Viete, najdôležitejšie je byť slušný človek...“ Naozaj všehozmes kňazom notoricky známych argumentov. Občas človeka poteší, že ľudia aspoň trocha rozmýšľajú, že sa v nich ozýva nostalgia po čomsi viac, než sú peniaze a dobré jedlo. Na druhej strane je smutné, čo všetko dokáže pohltiť túto trojkráľovskú túžbu v človeku skôr, než by došla až k betlehemským jasliam a poklonila sa Bohu, ktorý je aj „tam hore“, ale je aj medzi nami a nie je ani abstraktná idea, ani neosobná pozitívna energia, ale niekto, kto nás má rád.

Keď ľudia majú medzi sebou kňaza, ich reakcie bývajú dvojaké. Jedni sa chcú podeliť o svoje radosti a starosti. Druhí chcú nejako dokázať či ospravedlniť svoj náboženský život. Aby ukázali, že sú zanietene v obraze a aj na Cirkvi im veľmi záleží, najčastejšie tohto roku začnú otvárať známe kauzy. Tvrdia síce, že oni tomu nerozumejú a radi by sa spýtali na názor, vzápätí však majú hotové odpovede. Presne také, aké ponúkajú médiá, ktorým Cirkev leží skôr v žalúdku, než na srdci. Púšťať sa do argumentov a protiargumentov niet kedy a väčšinou nemá význam. Podstatné je odhaliť hlbšiu príčinu, prečo sa ľudia nechajú tak zanietene vyhecovať za jednu alebo druhú stranu. Je to známa zákonitosť projekcie, ktorú krásne ilustruje stretnutie proroka Nátana s hriešnym kráľom Dávidom. Začal mu hovoriť o chudobnom pastierovi a jeho jedinej ovečke, ktorú mu bohatý človek vzal a zabil. „Kto to urobil, je hodný smrti“, volá za spravodlivosť zanietený Dávid. „Ty si ten človek“, otvára mu oči prorok. Aj v prípade horúcich diskusií o cirkevných problémoch je skôr dôležité pomôcť týmto pseudohorlivcom objaviť, že „ty si ten človek“. Ty si plný bezprávia a hriechu a aby si vyznel ako spravodlivý, veľmi rád sa rozčuľuješ nad nespravodlivosťou a zastávaš utláčaného, či už za takého považuješ jedného alebo druhého, na základe svojej vlastnej skúsenosti, alebo ti to tak namaľovali médiá. Myslíš si, že ak sa staviaš na stranu spravodlivého, si aj ty spravodlivý. Tento problém je oveľa širší. Mechanizmus zakrývania a obchádzania vlastnej biedy a nespravodlivosti nefunguje len keď ide o finančné machinácie v Cirkvi, kňazstvo žien a vysviacky homosexuálov či iné povinné súčasti proticirkevného menu. Vidíme ho aj tam, kde by sa mal tvoriť kvas Cirkvi, na rôznych stretnutiach a cirkevných podujatiach. Ako radi a zanietene diskutujeme, čo všetko „by sa malo“, čo všetko „by oni mali“ a ako ťažko je dosiahnuť, aby sme sa aspoň pár minút pomodlili.

Nápadne často sme svedkami zanietenej diskusie o koncile, že nežijeme podľa jeho ducha, lebo vraj nedávame v Cirkvi dosť priestoru laikom. Treba povedať, že ho nežijeme skôr preto, lebo podľa koncilu neformujeme laikov. Väčšina z tých, čo sa považujú za horlivých kresťanov a veľmi radi by v Cirkvi rozhodovali, majú problém ráno a večer sa pomodliť aspoň Otčenáš a Zdravas. O tom, čo je Cirkev a aké je jej poslanie majú čisto sociologické predstavy a podstata im úplne uniká. Keď sa ich spýtate, o čom bolo evanjelium poslednej nedele, len zriedka a ťažko si spomenú aspoň na jeho tému. A keď sa ich spýtate aj na to, čo pod jeho vplyvom a v jeho sile za ostatné dni zmenili vo svojom živote, začnú si vymýšľať ako zaskočení školáci. Zdá sa, že ako prvý krok treba načisto strhnúť toto klišé, v ktorom sa navzájom udržiavame vo falošnom dojme akýchsi aktívnejších kresťanov.

Keď sa Benedikt XVI. na polnočnej omši dotkol v homílii veľkých sociálnych problémov ľudstva, nerobil veľké výzvy. Obrátil sa na veriacich otázkou, ktorá vedie k vytriezveniu, o akom sme práve hovorili: „Máme skutočne miesto pre Boha, keď sa snaží vstúpiť k nám?“, pýta sa pápež. „Máme pre neho čas a miesto? Nie je to snáď sám Boh, ktorého odmietame? Začína to tým, že nemáme preňho čas. Čím rýchlejšie sa môžeme pohybovať, čím účinnejšie sú prostriedky, ktoré nám majú šetriť čas, tým menej času máme. A Boh? Otázka, čo sa jeho týka, sa nikdy nezdá naliehavá. Náš čas je už plne vyťažený. Má Boh nejaké miesto v našom myslení? Aj keď sa zdá, že Boh klope na dvere nášho myslenia, treba ho poslať preč nejakým rozumovým argumentom. Za rozumné teda považujeme len myslenie, pre ktoré je „hypotéza Boha“ čímsi nadbytočným. Niet tu preň miesta. Ani v našich citoch a vôli nie je preňho miesta. Chceme samých seba, chceme veci, ktorých sa možno dotýkať, šťastie, ktoré možno zakúšať, chceme úspech našich osobných plánov a zámerov. Sme celkom naplnení samými sebou, takže v nás nezostáva pre Boha žiadne miesto. Preto v nás niet miesta ani pre druhých, pre deti, pre chudobných“.

Na Zjavenie Pána Benedikt XVI. citoval sv. Augustína - „Pravda, ktorá riadi celý svet a ktorú celý vesmír nedokáže obsiahnuť, povstala zo zeme, aby prebývala v stajni“ – a dodal: „Nekonečno sa stalo Dieťaťom, aby vstúpilo medzi ľudí. Napriek tomu ten istý Boh nemôže vstúpiť do môjho srdca, ak mu neotvorím dvere“. Pápež pri tejto príležitosti veľmi jasne pomenoval aj podstatu proticirkevných kampaní: „Kto žije a hlása vieru Cirkvi, v mnohom nie je konformný s dominantnými názormi ani v našich časoch. Agnosticizmus, ktorý dnes široko vládne, má svoje dogmy a je extrémne netolerantný vo vzťahu k všetkému, čo spochybňuje jeho kritériá“. Preto povzbudzoval do odvahy: „Kto sa bojí Pána, nemá strach z ničoho. Božia bázeň oslobodzuje od strachu pred ľuďmi. Robí človeka slobodným.“ Pápež tým reagoval na novodobé podoby niekdajšieho Mierového hnutia katolíckych duchovných Pacem in terris“ teda na tých, čo by aj dnes chceli mať za každú cenu „pacem in terris“, pokoj na zemi. Na ich adresu povedal: „Aj nástupcovia apoštolov musia počítať s tým, že budú opakovane bití, aj keď moderným spôsobom, ak neprestanú nepochybným a jasným spôsobom hlásať evanjelium Ježiša Krista. Vtedy môžu byť šťastní, že boli uznaní za hodných znášať pre neho potupu.“
Cez vianočné sviatky povedal pápež veľa hlbokých myšlienok. Tak by sa žiadalo rozmeniť ich na drobné! Najmä „diagnózu stavu ľudstva“, prednesenú diplomatom, akreditovaným pri Svätej Stolici. Kládol som si otázku, ako priblížiť ľuďom, že len návratom k životu s Bohom možno vyriešiť základné problémy, čo trápia celé ľudstvo i každodenný život bežných ľudí. Práve tejto téme som chcel venovať i dnešný komentár. Prichádzam však k záveru, že ľuďom treba najskôr pomôcť nadviazať a udržiavať živý vzťah s Bohom. Inak by sme zostali opäť len pri pekných teóriách, ktoré by však nemali vďaka komu reálne fungovať v živote. Nie samotné princípy prinesú pokoj, spravodlivosť či obnovu v Cirkvi, ale život s Bohom, od ktorého sú tieto princípy odvodené. Napokon práve o tom je aj podstata Vianoc, Boh mení a zachraňuje svet cez malé Dieťa, ktoré je jeho Synom.