Benedikt XVI. vysvätil štyroch nových biskupov

Dnešný 6. január je podľa Juliánskeho kalendára začiatkom slávenia Vianoc. V Katolíckej cirkvi je slávnosťou Zjavenia Pána a vo Vatikáne je spojený s vysviackou štyroch nových biskupov Benediktom XVI. v Bazilike sv. Petra.
Mons. Angelo Vincenzo Zani, sekretár Kongregácie pre katolícku výchovu;
Mons. Fortunatus Nwachukwu, apoštolský nuncius v Nikarague;
Mons. Georg Gänswein, prefekt Pápežského domu;
Mons. Nicolas Henry Marie Denis Thevenin, apoštolský nuncius v Guatemale.

Homília Benedikta XVI. počas slávnostnej svätej omše:

Milí bratia a sestry! Pre modliacu sa a veriacu Cirkev sú mudrci z Východu, ktorí, vedení hviezdou, našli cestu k betlehemským jasliam, len začiatkom veľkého putovania, ktoré sa vinie dejinami. Preto liturgia číta evanjelium, ktoré hovorí o ceste mudrcov súčasne so žiarivými prorockými videniami Izaiáša 60 a 72. žalmu, ktoré odvážnymi obrazmi ilustrujú putovanie národov do Jeruzalema. Tak ako pastieri, ktorí ako prví hostia novonarodeného dieťaťa ležiaceho v stajni, zosobňujú chudobných Izraela a vo všeobecnosti pokorné duše, ktoré vnútorne žijú veľmi blízko pri Ježišovi, podobne ľudia, pochádzajúci z Východu zosobňujú svet národov, Cirkev pohanov – teda ľudí, ktorí sa v priebehu všetkých storočí vydávajú na cestu k betlehemskému Dieťaťu, klaňajú sa v ňom Božiemu Synovi a padajú pred ním na kolená. Cirkev nazýva tento sviatok „Epifániou“, zjavením sa Boha. Ak sa pozeráme na skutočnosť, že od tohto začiatku ľudia zo všetkých kontinentov, zo všetkých rozličných kultúr a všetkých možných spôsobov myslenia a života sa vydali a stále sa vydávajú na cestu ku Kristovi – môžeme skutočne povedať, že toto putovanie a toto stretnutie s Bohom v Dieťati je „Zjavením Božej dobroty a jeho lásky k ľuďom“ (porov. Tit 3, 4).

Pokračujeme v tradícii, ktorú začal blahoslavený pápež Ján Pavol II., a sviatok Zjavenia Pána slávime aj ako deň biskupských vysviacok pre štyroch kňazov, ktorí odteraz budú v rozličných úlohách spolupracovať na úrade pápeža v úsilí o jednotu jedinej Cirkvi Ježiša Krista v pluralite miestnych cirkví. Spojivo medzi touto biskupskou vysviackou a témou putovania národov k Ježišovi Kristovi je tu evidentné. Biskup má úlohu nielen kráčať na tomto putovaní spolu s inými, ale má ísť na ňom popredu a ukazovať cestu. Chcel by som preto v tejto liturgii uvažovať spolu s vami ešte aj o konkrétnejšej otázke. Na základe toho, čo vyrozprával evanjelista Matúš, si môžeme zaiste urobiť určitý obraz o tom, akým druhom ľudí asi mohli byť tí, čo sa, sledujúc hviezdu, vydali na cestu, aby našli toho Kráľa, ktorí nielen pre Izrael, ale pre celé ľudstvo mal založiť nový druh kraľovania. Akým druhom ľudí teda boli títo mudrci? A položme si aj ďalšiu otázku: či napriek rozdielu čias a úloh možno, vychádzajúc z tejto udalosti a vidieť v nej niečo z toho, kým by mal byť biskup a ako by mal napĺňať svoje poslanie.

Ľudia, ktorí sa vtedy vydali na cestu do neznáma boli v každom prípade ľuďmi nepokojného srdca. Ľudia podnecovaní znepokojujúcou túžbou po Bohu a po spáse sveta. Ľuďmi očakávania, ktorí sa neuspokojili svojím zabezpečeným životom a svojím asi uznávaným spoločenským postavením. Boli hľadačmi väčšej skutočnosti. Boli asi učenými ľuďmi, ktorí mali dobré vedomosti o hviezdach a pravdepodobne mali aj filozofickú formáciu. No nechceli iba vedieť mnohé veci. Chceli vedieť predovšetkým jednu podstatnú vec. Chceli vedieť, ako sa možno stať ľudskou osobou. Preto chceli vedieť, či Boh existuje, kde a aký je. Či sa stará o nás a ako ho my môžeme stretnúť. Nechceli mať len veľa vedomostí. Chceli spoznať pravdu o nás, o Bohu a o svete. Ich vonkajšie putovanie bolo vyjadrením ich vnútornej cesty, vnútorného putovania ich srdca. Boli ľuďmi, ktorí hľadali Boha a v konečnom dôsledku boli na ceste k nemu. Boli hľadačmi Boha.

Tým však dochádzame k otázke: akým má byť človek, na ktorého sa vkladajú ruky pri biskupskej vysviacke v Cirkvi Ježiša Krista? Môžeme povedať: mal by byť predovšetkým človekom, ktorého záujem je zameraný na Boha, lebo len vtedy sa skutočne zaujíma aj o ľudí. A mohli by sme to povedať aj naopak: biskup má byť človekom, ktorému ľudia ležia na srdci, ktorého sa dotýkajú udalosti ľudských osudov. Má byť človekom pre druhých. No takým môže byť skutočne len vtedy, ak je človekom, ktorého si podmanil Boh. Ak sa pre neho nepokojné hľadanie Boha stalo aj nepokojným hľadaním jeho stvorenia, človeka. Podobne ako mudrci z Východu, ani biskup nemôže byť len človekom, ktorý si koná svoje zamestnanie a nechce nič viac. Nie, on musí byť pohltený Božím nepokojom o osudy ľudí. Musí, takpovediac, myslieť a cítiť spolu s Bohom. Nie je to len človek, ktorý nosí v sebe základný nepokoj po Bohu, ale tento nepokoj je účasťou na záujme Boha o nás ľudí. Pretože Boh sa zaujíma o nás, prichádza ku nám, až do stajne, až na kríž. „Hľadal si ma a unavený si si sadol, vykúpil si ma obetou kríža, nech toľké úsilie nie je márne“, modlí sa Cirkev v
Dies irae. Nepokojná túžba človeka po Bohu a Božia po človeku musia nedať pokoj biskupovi. Na toto myslíme keď hovoríme, že biskup musí byť predovšetkým mužom viery. Pretože viera nie je nič iné ako byť vnútorne zachytený Bohom, a to je stav, ktorý nás vedie cestami života. Viera nás vovádza do stavu, v ktorom sme zachytení nepokojnou starostlivosťou Boha a robí z nás pútnikov, ktorí sú vnútorne na ceste k pravému Kráľovi sveta a jeho prísľubom spravodlivosti, pravdy a lásky. Na tomto putovaní má biskup kráčať popredu, má byť tým, čo ukazuje ľuďom cestu k viere, nádeji a láske.

Vnútorné putovanie viery smerom k Bohu sa odohráva predovšetkým v modlitbe. Svätý Augustín raz povedal, že modlitba v konečnom dôsledku nie je nič iné ako napĺňanie a zakotvenie našej túžby po Bohu. Na miesto slova „túžba“ by sme mohli použiť aj výraz „nepokoj“ a povedať, že modlitba nás chce vytrhnúť z nášho falošného pohodlia, z našej uzavretosti do sveta viditeľných a hmatateľných vecí a naplniť nás nepokojom po Bohu a tak nás súčasne urobiť otvorenými a zaujímať sa jeden o druhého. Biskup ako Boží pútnik, musí byť predovšetkým človekom, ktorý sa modlí. Musí žiť v neustálom vnútornom kontakte s Bohom; jeho duša musí byť dokorán otvorená pre Boha. Svoje ťažkosti, ako aj ťažkosti druhých, i svoje radosti a radosti druhých má predkladať Bohu a týmto spôsobom vytvárať kontakt medzi Bohom a svetom v spoločenstve s Kristom, aby tak Kristovo svetlo žiarilo vo svete.

Vráťme sa k mudrcom z Východu. Boli aj a predovšetkým ľuďmi, ktorí mali odvahu, odvahu a pokoru viery. Prijať znamenie hviezdy ako pokyn vykročiť a putovať, to chcelo odvahu. Vykročiť do neznáma, neistoty, na cesty, na ktorých boli nebezpečenstvá a nástrahy. Môžeme si predstaviť, že rozhodnutie týchto ľudí vyvolalo výsmech: úškľabok realistov, ktorí sa mohli iba smieť z fantázií týchto mužov. Kto s vydá na cestu a riskuje stratiť všetko na základe takýchto prísľubov, ten sa mohol javiť iba ako smiešny. No pre týchto ľudí, vnútorne dotknutých Bohom, bola cesta podľa božských náznakov oveľa dôležitejšia než mienka ľudí. Hľadanie pravdy bolo pre nich dôležitejšie ako výsmech sveta, zdanlivo inteligentného.

Ako v takejto situácii nemyslieť na úlohu biskupa v našich časoch? Pokora viery, veriť spolu s vierou Cirkvi všetkých čias, opakovane naráža na dominantný názor tých, čo sa držia len toho, čo je viditeľne isté. Kto žije a hlása vieru Cirkvi, v mnohom nie je konformný s dominantnými názormi ani v našich časoch. Agnosticizmus, ktorý dnes široko vládne, má svoje dogmy a je extrémne netolerantný vo vzťahu k všetkému, čo spochybňuje jeho kritériá. Preto odvaha čeliť dominantným prúdom je dnes zvlášť naliehavo potrebná pre biskupa. Musí byť hrdinský. A takáto odvaha či sila nespočíva v násilnom, agresívnom útočení, ale v tom, že sa nechá urážať a dokáže čeliť kritériám dominantných mienok. Odvaha zostať pevne na strane pravdy sa nevyhnutne vyžaduje od tých, ktorých Pán posiela ako baránkov medzi vlkov. „Kto sa bojí Pána, nemá strach z ničoho“, hovorí Kniha Sirachovcova (34, 16). Božia bázeň oslobodzuje od strachu pred ľuďmi! Robí človeka slobodným!

V tomto kontexte mi prichádza na myseľ jedna epizóda z počiatkov kresťanstva, o ktorej hovorí svätý Lukáš v Skutkoch apoštolov. Po vystúpení Gamaliela, ktorý odrádzal od použitia násilia voči rodiacemu sa spoločenstvu veriacich v Ježiša, veľrada zavolala apoštolov a nechala ich bičovať. Potom im zakázala kázať v mene Ježiša a prepustila ich na slobodu. Lukáš pokračuje: „A oni odchádzali z veľrady natešení, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre toto meno. A neprestávali deň čo deň učiť v chráme i po domoch a zvestovať Krista, Ježiša“ (5, 40-42). Aj nástupcovia apoštolov musia počítať s tým, že budú opakovane bití, aj keď moderným spôsobom, ak neprestanú nepochybným a jasným spôsobom hlásať evanjelium Ježiša Krista. Vtedy môžu byť šťastní, že boli uznaní za hodných znášať pre neho potupu. Samozrejme že chceme, tak ako apoštoli, presvedčiť ľudí a v tomto zmysle si získať súhlas. Samozrejme že neprovokujeme, naopak, pozývame všetkých vstúpiť do radosti pravdy, ktorá ukazuje správnu cestu. Avšak súhlas dominantnej mienky nie je kritériom, ktorému by sme sa podriaďovali. Kritériom je on sám: Pán. Ak obhajujeme jeho vec, vďaka Bohu vždy získame nových ľudí pre cesty evanjelia. Avšak nevyhnutne budeme aj prenasledovaní od tých, ktorých život je v protiklade s evanjeliom, a vtedy môžeme byť vďační, že sme boli uznaní za hodných mať účasť na Kristovom utrpení.

Mudrci nasledovali hviezdu, a tak prišli až k Ježišovi, k veľkému Svetlu, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet (porov. Jn 1, 9). Ako pútnici viery sa samotní mudrci stali hviezdami, ktoré žiaria na nebi dejín a ukazujú nám cestu. Svätí sú pravé Božie súhvezdia, ktoré osvetľujú noci tohto sveta a vedú nás. Svätý Pavol v Liste Filipanom povedal svojim veriacim, že majú žiariť vo svete ako hviezdy (porov. 2, 15).

Milí priatelia, toto sa týka aj nás. Týka sa to predovšetkým vás, ktorí budete v tejto chvíli vysvätení na biskupov Cirkvi Ježiša Krista. Ak budete žiť s Kristom, nanovo s ním spätí v tejto sviatosti, vtedy sa aj vy stanete mudrcmi. Vtedy sa stanete hviezdami, ktoré kráčajú pred ľuďmi a ukazujú im správnu životnú cestu. V tejto chvíli sa tu my všetci za vás modlíme, aby vás Pán naplnil svetlom viery a lásky. Aby sa vás dotkol tento nepokoj Boha o ľudí, aby všetci zakúšali jeho blízkosť a prijali dar jeho radosti. Modlíme sa za vás, aby vám Pán vždy dával odvahu a pokoru viery. Prosíme Máriu, ktorá mudrcom ukázala Kráľa sveta (Mt 2, 11), aby ona, láskavá Matka, ukázala Ježiša Krista aj vám a pomáhala vám byť ukazovateľmi cesty, ktorá k nemu vedie.
Amen.
Preklad: Mons. Marián Gavenda