Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na slávnosť Zjavenia Pána

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na slávnosť Zjavenia Pána s názvom: Prečo hviezda zmizla?:

Máme pred sebou slávnosť Zjavenia Pána. Kto z veriacich by nepoznal rozprávanie evanjelistu Matúša o tom, ako traja králi od východu hľadali a nakoniec našli Ježiša v Betleheme. Toto evanjelium by sme mohli nazvať evanjeliom cesty Mudrcov k Ježišovi. Táto ich cesta spolu s mnohými detailmi, ktoré sa na nej nachádzajú, je vzorová pre život každého človeka, ktorý chce nájsť Ježiša a postaviť svoj život pod jeho vplyv. Nie je možné rozoberať všetky detaily tejto cesty v jednom príhovore. Chcel by som sa zamerať iba na jej jednu časť a síce na odchod mudrcov z domu a ich príchod do Betlehema.

Čo myslíte, ako Mudrci vedeli, kadiaľ vedie cesta do Betlehema? Myslím, že väčšina z nás by odpovedala tak, že predsa ich viedla hviezda. No pri pozornejšom čítaní evanjeliového rozprávania zistíme, že tomu tak nebolo. Hviezda sa objavila iba na začiatku ich cesty a potom zmizla. Znova sa objavila až na jej konci, keď už cestovali z Jeruzalema do Betlehema. Vtedy, keď ju už vlastne ani nepotrebovali, nakoľko presné inštrukcie, ako sa dostať do Betlehema dostali v Jeruzaleme od Herodesa a jeho radcov. Toto ne je zanedbateľný detail. Pravdu povediac, je to vec dosť kľúčová. Každý, kto sa chce vydať na cestu za Kristom, musí túto dôležitú vec zobrať do úvahy.

Ako teda vyzerala táto ich cesta, a akú funkciu na nej plnila hviezda? Mudrci uvideli hviezdu. Slovenský text hovorí, že na východe. Zdá sa však, že tu nejde o východ ako svetovú stranu (Betlehem bol od nich smerom na západ), skorej o východ zo slova vychádzať; niečo ako: videli sme hviezdu pri jej východe (tzn. ako vychádza; angl. text má „We saw his star at its rising.“; tal. text znie „Abbiamo visto sorgere la sua stella.“). Všimli si teda, že na oblohe sa objavila nejaká nová hviezda. A nakoľko boli ľuďmi uvažovania, hľadania, skúmania, spájania a objavovania, prišli na to, že sa muselo stať niečo mimoriadneho. Objavenie sa hviezdy v orientálnom jazyku znamenalo narodenie niekoho významného. A tak sa teda za týmto významným človekom vybrali na cestu. Podľa všetkého – ako to nepriamo vyplýva z Písma –, akonáhle urobili rozhodnutie, hviezda spred ich zraku zmizla. A oni kráčali bez nej, bez jej vedenia, bez jej svetla. Boli odkázaní len na pýtanie sa, možno aj blúdenie, a znova nachádzanie správnej cesty.

Ide tu o zaujímavý moment. Táto myšlienka je pre náš život veľmi dôležitá. Aj my sme v istom momente svojho života povzbudení, či vyzvaní, či inšpirovaní svetlom nejakej hviezdy. Môže to byť svetlo myšlienky, svetlo vízie, svetlo nádeje. Toto svetlo je pre nás tak silné, že nás začne udržovať v nepokoji. V nepokoji aj napriek spokojnosti. Táto slovná hračka má svoj význam. Sme spokojní so svojím životom, avšak predsa sme v nepokoji. Ak by sme boli v nepokoji preto, lebo by sme neboli so svojím životom spokojní, to by bol znak, že naša cesta, na ktorú sa odhodlávame vydať, nie je dobrá. Človek, ktorý sa vydá na cestu za nejakým ideálom preto, lebo nie je spokojný s tým, kde je, je v nebezpečenstve, že uteká. Nejde za niečím, skorej pred niečím uteká. Mám dojem, že naši mudrci boli spokojní s miestom, kde sa nachádzali, ako aj s tým, čo vo svojom živote vlastnili. Iba cítili, že jestvuje ešte niečo viac. Že sú volaní k niečomu ešte vyššiemu, než je to, čo majú. Je možné, že ich okolie si ťukalo aj na čelo a že sa nechápavo pýtalo: „Kam idete? Čo chcete? Či nemáte všetko?“ Ak aj napriek tomuto šli, to bolo znamenie, že ich rozhodnutie bolo správne.
Tento nepokoj ich teda viedol z rozhodnutiu ísť za tým, čo ohlasovala hviezda. No hviezda sa stratila a na rade bolo ďalšie hľadanie, skúmanie, pýtanie sa, možno blúdenie a tak aj pokora.

Určite sa nemýlim, keď poviem, že mnohí z nás túto paradigmu poznáme. Nech to bolo čokoľvek, pre čo sme sa rozhodli, priebeh je ten istý, ako v prípade Mudrcov. Najprv svetlo túžby: za Kristom, za pravdou, za rozdávaním sa, za nejakým ideálom. Potom prišlo rozhodnutie. A zrazu svetlo zmizlo. A my sme museli bojovať. Pýtať sa. Hľadať. Musíme byť silní, aby sme sa celým týmto procesom nenechali znechutiť alebo aby sme sa pod jeho ťarchou nerozhodli vzdať sa kráčania. Vzorom nám môžu byť Traja králi. Nesmieme byť preniknutí hrdosťou alebo pýchou, ktorá by nám bránila pýtať sa ľudí na cestu, na smer alebo o radu. Dôležité je, aby sme kráčali vpred a to až do času, kedy tma pominie a na oblohe sa znova objaví hviezda, ktorú sme videli na počiatku.

Ak sme však vytrvali, našli sme. Hviezda sa znova objavila, aby nás uistila, že sme kráčali dobre. Že sme našli to, k čomu nás kedysi na počiatku pozvala.
Možno ste videli film Odysea. Je to sfilmovaný epos gréckeho spisovateľa Homéra o ceste Odysea, kráľa Itaky domov po vyhranej vojne v Tróji. No Odyseus sa domov nie a nie dostať. Blúdi takmer 20 rokov po mori a borí sa s nebezpečenstvami. Zaujímavý je výrok istého starca v jednej jaskyni, za ktorým prišiel po radu, aby mu ukázal cestu domov. Starec mu hovorí: „Domov nie je pre teba dôležitý. Dôležitá je cesta domov.“

A toto aj mne rezonuje dnes v mysli v súvislosti s Mudrcmi, ale aj v súvislosti s nami ostatnými ľuďmi. Ja viem, že niektorí – hlavne tí rozhľadenejší – by ste mohli namietať, že toto je taoizmus a nie kresťanstvo. Nie je však kresťanstvo (a pred ním židovstvo) náboženstvom cesty? Cesty z otroctva k slobode? Veď čo iné bol Mojžiš, ako vodca Izraelitov na ceste? A čo iné je nový Mojžiš – Kristus – ako vodca ľudu Božieho na ceste k plnej slobode, integrite, k dokonalosti v láske, vlastne do Kráľovstva?

V tomto procese potom to, či prídeme na miesto, kde sme sa vydali, v čase nášho putovania nie je až také dôležité. Aby sme sa dobre rozumeli: ono to v skutočnosti dôležité je. Veď ceste dáva zmysel cieľ. No je dôležité vychutnávať už samotnú cestu a tešiť sa z jej výziev, pretože ona samotná nás mení a vlastne pripravuje nás pre cieľ. V kresťanskom zmysle cesta nie je slzavé údolie, ktoré treba čím skorej prejsť, ale nádhernou etapou nášho života, plnou vzrušení, radostí, zápasov, výhier i prehier, občas i bolestí a neistôt. No to všetko preto, aby sme pevneli a aby sme jedného dňa na to, čo nájdeme, boli pripravení. Nie je dôležité, kedy prídeme na miesto, na ktoré sme boli hviezdou pozvaní. Dôležité je to, že vôbec kráčame domov. Dôležitá je cesta domov. Ak kráčame domov, potom nesporne domov prídeme.
Nech nás teda príklad Mudrcov inšpiruje, aby sme sa nikdy neuspokojili s tým, čo sme už dosiahli, ale aby sme stále túžili po tom, čo je ešte viac než to, čo už máme. Aby sme boli ochotní neprestajne skúmať svetlo inšpirácie, ktoré sa z času na čas objavujeme v našom vnútri a za týmto svetlom sa vydať. A kráčať. A to aj napriek tomu, že sa hviezda, ktorá nás na cestu vyprovokovala, načas z nášho pohľadu stratí.