Komentár sr. Agnes Jenčíkovej CJ: Ekumenizmus prijatia a vľúdnosti

Štvrtkový komentár pripravila sr. Agnes Jenčíková z Congregatio Jesu

Milí poslucháči, už viackrát som sa chcela dotknúť jednej veci, ale vždy som si myslela, že to iba ja tak vnímam, a že by to bolo možno prehnané. Ale nie je. Predsa sa jej dotknem, lebo si myslím, že je veľmi aktuálna. Keď sa pohybujem po Ríme, využívam rozmanité dopravné prostriedky a veľakrát vidím, ako napríklad v autobuse či v metre mladší ľudia, prevažne chlapci a muži sedia na sedadlách a starší ľudia a ženy v týchto dopravných prostriedkoch stoja a s trpiteľským výrazom na tvári sa dívajú na sediacich spolupasažierov. Raz som počula poznámku istého pána, ktorý svojej manželke, tiež v staršom veku, stojac nad mladým chlapcom, polohlasne povedal: „Nech si posedia, kým sú mladí. Keď zostarnú, nik im neuvoľní miesto.“ Vtipné. Výstižné. A priam neuveriteľné, ale skutočné. Akoby bol svet naopak.
Nechcem sa nikoho dotknúť, veď i mladší ľudia môžu mať zdravotné či iné ťažkosti a potrebujú pri cestovaní sedieť. Ale ktovie ako sa cíti zdravý mladý človek, ktorý sedí a nad ním stojí starenka?
Chcem si všimnúť spolu s vami atmosféru, ktorá zvyčajne v takom prípade vládne. Je zvláštna, akási zmrazená a smutná. Nájde sa však i zopár gentlemanov i mladých dám, ktoré úctivo ponúknu miesto starším. Vtedy počuť talianske „grazie, grazie“ teda, „vďaka“, a veľakrát sa obaja protagonisti s úsmevom pustia do debaty, do ktorej sa nezriedka zapojí najmenej polovica autobusu a všetci sú zrazu priatelia, ak nie rodina. Atmosféra, ktorá prinúti usmiať sa aj vás. A je iná, radostná, šťastná a kreatívna. S takýmto naštartovaním sa z autobusu veľmi dobre vystupuje. Deň je krajší; stačí málo.
Spomínam si na slová Benedikta XVI., ktoré nedávno povedal v príhovore pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána, keď výstižne pomenoval atmosféru, vyžarujúcu z evanjeliového príbehu Navštívenia Panny Márie u Alžbety. Nazval ju atmosférou vľúdneho prijatia, ktorá je tam, kde je vzájomnosť, počúvanie, miesto pre toho druhého, lebo tam je Boh i jeho radosť.
Rím ešte žije udalosťou, ktorá sa včera ukončila. Atmosféru európskeho modlitbového stretnutia Taizé možno ešte stále vnímať v celom meste. Mnohé farnosti, rodiny a rehoľné komunity poskytli asi 40 000 mladých prístrešie a prijatie. Mala som možnosť byť svedkom ich prítomnosti, pretože i náš dom patril medzi centrá prijatia. Máte doma asi 150 mladých a ani sa vám to nezdá. Ich celkový prejav je príjemný, tichý, modlitbový a usmievavý. Pristihnete sa pritom, že to vnímate ako požehnanie. Spontánne, prirodzene, vôbec sa o takýto pocit nemusíte namáhať. Naozaj platí, „hosť do domu, Boh do domu.“
Chcem sa však pristaviť pri jednej skutočnosti, ktorá ma na týchto mladých ohromne oslovovala. Boli medzi nimi Slovinci, Poliaci, Taliani, Španieli, Litovci, Nemci – väčšinou protestanti a Rusi – tí boli zas pravoslávni. Mnohí z nich sa medzi sebou predtým nepoznali. Vytvárali však istú jednotu prijatia, tolerancie, ale nie v zmysle akéhosi jednoduchého tolerovania niekoho vedľa seba, skôr išlo o vzájomné počúvanie a dialóg. Vytvorili model zvútorneného a duchovného ekumenizmu, podľa vzoru brata Rogera, ako ho nazval Benedikt XVI. Na Námestí sv. Petra, počas stretnutia so Sv. Otcom, to až dýchalo týmto duchom a z reakcií miestnych uznanlivých Rimanov bolo možné vnímať i hlbokú spokojnosť.
Uvedomovala som si vtedy, ako veľmi takýto „ekumenizmus“ potrebujeme v oblasti vierovyznania, a ešte viac vo sfére každodenného života. Jeho efekt nie je niečím umelým, akousi snahou o
niečo, čo by malo dobre vyzerať. Skôr sa zakladá na ľudskosti, vľúdnosti a láskavosti. Je uzdravujúci, dodáva chuť do života a odvahu pri úsilí čeliť ťažkostiam i beznádeji. Jeho dominantou je snaha o zmierenie, i v zmysle otvorenia sa voči inakosti druhého. Zmierenie kresťanov, a dodajme, zmierenie ľudí, ktorí sa vnímajú ako rovní pred Bohom, posilňuje svedectvo pokoja a vzájomného prijatia, a robí z nich nositeľov novej spolupatričnosti medzi všetkými ľuďmi. Hľadanie osobného vzťahu s Bohom je základom tohto kroku. Myslím, že naši mladí vystihli túto podstatu a atmosféru prijatia i obdarovania, ktoré vychádzali z ich spoločenstva, prenášali i na nás. V tomto zmysle sme sa všetci spoločne mohli priam dotknúť výroku zo Skutkov apoštolov: „Blaženejšie je dávať, ako prijímať“ , lebo dávaním sme dostali viac ako sme boli schopní dať, a ostal nám z toho hlboký inšpirujúci zážitok.
Milí priatelia, nech nám tieto slová, ako i kreatívne posolstvo pokoja a zmierenia, čo vychádza z dobrého srdca človeka, zaznieva počas celého nového roka ako pozvanie k nádhernému životu v láske a pokoji v našich rodinách a spoločenstvách.