Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Prvú nedeľu po narodení Pána

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Prvú nedeľu po narodení Pána – Svätej rodiny s názvom: Konflikt vo Svätej rodine

Milí priatelia, v nasledujúcu nedeľu slávime sviatok Svätej Rodiny. Je to sviatok na Slovensku veľmi obľúbený o čom svedčia deviatniky k úcte Svätej Rodiny, ktoré sa konajú v mnohých farnostiach. Zmyslom tohto sviatku však nie je len úcta k Svätej Rodine, ale hlavne to, aby sme sa ako rodiny od Svätej Rodiny učili. Nedeľné evanjelium o stratení a nájdení Ježiša v chráme pochádzajúce od sv. Lukáša nám v tomto zmysle môže byť veľkou školou.
Je to evanjelium, ktoré nám rozpráva o konflikte: o konflikte vo Svätej Rodine. Znie to dosť paradoxne, ale máme to čierne na bielom. Rodičia Ježišovi sa dostávajú do konfliktu so svojím synom Ježišom. „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!”, vyčíta Mária Ježišovi, keď ho v chráme po troch dňoch hľadania našli. Prečo k tomuto konfliktu prišlo? V čom bol vlastne problém?

Poviem to na rovinu: problémom bola výchova. Nie však výchova dieťaťa, ale výchova rodičov. Znie to možno trocha ťažko prijateľne, ale aj rodičia potrebujú byť vychovávaní. Vo výchove je čas, kedy deti bezvýhradne poslúchajú vôľu rodičov, ale je čas aj na opak: kedy rodičia poslúchajú „vôľu“ detí. Takto povedané to znie dosť neohrabane a možno aj nepravdivo, pointa však je jasná: to hlavné v oboch prípadoch je počúvať a poslúchať vôľu Božiu: vôľu nebeského Otca. Raz Boh hovorí deťom cez rodičov, inokedy rodičom cez deti. Vôľa rodičov pri výchove detí musí byť vždy stotožnená s vôľou Božou. Ak nie je, potom nastane problém, ktorý nastal v nedeľnom evanjeliu. A deti budú musieť rodičov napomenúť, ako to urobil Ježiš.
Čo sa teda stalo? Ježiš mal 12 rokov; nebol ešte mužom, ale nebol celkom už ani dieťaťom. Toto obdobie je pre človeka a pre jeho rodičov dosť problematickým obdobím: presne kvôli tomu, že nie je jasné, či človek v tomto období je už dospelým alebo či je ešte stále dieťaťom.

Na ceste z Jeruzalema domov si Mária všimla, že Ježiš nekráča s ňou. Možno si myslela: Dvanásť rokov. Iste sa pokladá už za muža a tak zrejme kráča s Jozefom a s ostatnými mužmi. Keď si Jozef všimol, že nekráča s ním, možno si pomyslel čosi podobné: Dvanásť ročný! Stále ešte dieťa. Iste kráča s matkou a ostatnými ženami. Až večer tohto prvého dňa svojej cesty domov zistili, že Ježiš s nimi vlastne nekráča vôbec; ani s jedným, ani s druhým. Pocítili horor. „Ako je to možné? Čo je s ním? Kde je?“ Nasledujúce ráno, hneď na úsvite, uháňali naspäť do Jeruzalema. Našli ho až na tretí deň a to v chráme.

Text v Písme hovorí, že keď ho našli, „stŕpli“. Neviem, čo toto slovo „stŕpli“ presne v tejto súvislosti znamenalo. Plakali? Vyskakovali od radosti? Boli nahnevaní?
Mária ho pokarhala, zdá sa. Povedala mu: „Čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec a ja sme ťa s bolesťou hľadali.“ Inými slovami: „Vystrašil si nás k smrti. Vôbec ťa nenapadlo, že sa môžeme o teba strachovať? Bral si vôbec na nás ohľad? Vžil si sa do našej kože?“
Ježiš sa na ňu pozrel svojimi čistými očami a odpovedal: „Neviete, že ja má plniť vôľu svojho Otca? Že jediné, čím sa mám zaoberať, sú veci môjho Otca?“
Ako keby im bol povedal: „Som vás ochotný, ako svojich rodičov, počúvať a poslúchať. Som ochotný na vás myslieť. Som pripravený vás maximálne milovať. Lenže je mi ľúto: ten, ktorého mám počúvať, milovať a na ktorého mám myslieť najviac a na prvom mieste, je môj Otec, Boh.“ Mária to nepochopila. Nepochopil to ani Jozef. Mária si však všetko toto zachovávala vo svojom srdci. A veríme, že to pochopila neskôr: keď stála pod krížom. Mária, aj keď bola výnimočnou matkou, lebo bola matkou Božieho Syna, nevedela tiež všetko. Jej syn bol aj pre ňu tajomstvom. Pri jeho narodení, ktoré bolo pre ňu (spolu so zvestovaním) čímsi zvláštnym, nedostala automaticky aj návod na jeho výchovu. Pri jeho výchove musela byť, ako každá iná Matka, otvorená pre tajomstvo: tajomstvo plánu, ktorý má s jej synom Boh. A aj ona sa musela tomuto tajomstvu nepretržite učiť. Po tejto udalosti si uvedomila, že v živote jej syna sa nachádza niečo, čo je nad všetky jeho pozemské zväzky. Niečo, čo je ďaleko dôležitejšie, než všetko ostatné a to je vôľa jeho nebeského Otca.
Z tohto príbehu nazaretskej rodiny, vyplývajú pre nás, ktorí žijeme v kresťanských rodinách, a ktorí sa snažíme tieto rodiny formovať podľa vzoru nazaretskej rodiny dve veci:

1. Či sa snažíme ako rodičia, zmeriavať svoje deti na plnenie vôle Otca a nie na plnenie svojej vôle? Alebo lepšie či naša vôľa sa snaží byť v zhode s vôľou Božou? V istom veku - 12 rokov veku je dosť často práve ten vek - sa dieťa začína orientovať na niečo viac, ako je len vôľa jeho rodičov. Na svoj širší život, na svoje širšie zameranie: na svoje povolanie, dary, na svoj budúci stav. Snažíte sa ako rodičia upriamovať pozornosť a snahy svojich detí na toto, aj keď tomu nerozumiete? Ak príde k nešťastiam vo výchove, príčina je často práve v tomto: nenasmerovanie ich na vôľu, ktorú má Boh s vašim dieťaťom. Boh má s každým človekom svoj konkrétny plán a povinnosťou rodičov dieťaťa, ale aj samotného dieťaťa akonáhle je toho schopné, je skúmať tento Boží plán s ním.

2. Ďalším dôsledkom tejto myšlienky môže byť: nemyslíme príliš len na svoje vlastné záujmy ako rodina? Sme dostatočne otvorení na širšie problémy, ktoré sa nachádzajú v prostredí okolo nás a vo svete, čo sú vlastne veci Otcove: pokoj, spravodlivosť, jednota a láska? Nie sme uzavretým getom, žijúcim len pre seba a topiacim sa vo svojich vlastných vnútorných problémoch? Nepomohla by nám takáto otvorenosť lepšie prekonávať aj svoje vnútorné a niekedy žabo-myšie konflikty v našich rodinách? V prípade nazaretskej rodiny by sme si mohli dialóg Márie s Ježišom parafrázovať aj takto: „Čo si nám to urobil? Či nevieš, že patríme spolu? Že sa nemáš čo vzďaľovať z našej rodiny? Že problémy vo vnútri našej rodiny by mali byť jediným, čím by si sa mal zaoberať?“ A Ježiš by mohol pokojne odpovedať: „Vôľou môjho Otca je, aby sme šli aj poza hranice našej rodiny a angažovali sa aj na širšom poli, pre dobro väčšej rodiny, ktorou je celé ľudstvo.“

Toto je pekná a ďaleko siahajúca myšlienka: Neplatí len pre angažovanie sa detí mimo rodinu, ale aj pre angažovanie sa ostatných členov rodiny pre dobro Cirkvi, spoločenstiev rozličného typu, obce, školy, a pod.

Ježiš šiel domov spolu so svojimi rodičmi. A poslúchal ich - ako hovorí text. Napriek tomu sa však všetko zmenilo. Odteraz si jeho rodičia boli jasnejšie vedomí, v čom budú spočívať jeho záujmy a jeho nasmerovanie. Odteraz bol Ježiš nasmerovaný na prvom mieste na vôľu svojho Otca. A myslím, že toto začalo byť hlavným záujmom a snahou aj pre jeho rodičov Máriu aj pre Jozefa.
A takto nás všetkých učia, v čom vlastne spočíva svätosť v rodinách. Želám vám, milí priatelia, hlavne vašim rodinám veľa požehnania do nasledujúceho nového roku.