Komentár Jozefa Kováčika: Niekedy je návrat späť tá najrýchlejšia cesta vpred

Štvrtkový komentár pripravil Jozef Kováčik, hovorca KBS
Priznám sa, že mám rád chvíle, keď sa mi podarí nájsť čas na dobrú knihu. Viem si ju vychutnať. Až tak v úvodzovkách pôžitkársky. Ten, kto pozná podobné pocity z čítania dobrej knihy, vie, o čom hovorím. Zvyčajne na to vyžívam čas Adventu a Pôstneho obdobia. Aj tento Advent som sa tešil na dobré knihy. Zo začiatku som si našťastie stihol vychutnať dielko anglického autora C.S.Lewisa Hovory. Lewis nebol katolík. Patril do Anglikánskej cirkvi. Jeho štýlom však nebolo útočiť, alebo vyhľadávať rozbroje. Snažil sa hľadať základ, ktorý spája. Ak mi dovolíte, drahí poslucháči, podelím sa s vami o niekoľko myšlienok, ktoré sa zdajú byť, aspoň mne, nanajvýš aktuálne práve v týchto dňoch.

Podľa Lewisa je úplne prirodzené, že ak zistíme, že naše hodiny ukazujú nesprávny čas, je potrebné ich prestaviť. „Považoval by som to za vtip, keby ste mi povedali, že hodiny späť vrátiť nemôžete. ... Všetci chceme pokrok. Ale pokrok znamená dostať sa bližšie k miestu, kde chcete byť. A ak ste odbočili nesprávne, pokračovať vo zvolenom smere vás k cieľu nepriblíži. Ak ste na nesprávnej ceste, pokrok znamená urobiť obrat o stoosemdesiat stupňov a vrátiť sa späť na správnu cestu- v tom prípade človek, ktorý sa vráti ako prvý, je ten najprogresívnejší. Všetci sme sa s tým stretli pri aritmetike. Čím skôr uznám, že som začal počítať s chybou a vrátim sa na začiatok, tým rýchlejšie sa dostanem k cieľu. Na tvrdohlavosti a odmietaní priznať si chybu nie je nič pokrokové. A ja si myslím, že keď pozriete na súčasný stav sveta, je nad slnko jasnejšie, že ľudstvo sa dopustilo nejakej závažnej chyby. Sme na nesprávnej ceste. Ak je to tak, musíme sa vrátiť. Návrat späť je tá najrýchlejšia cesta vpred.“- toľko Lewis v jednom zo svojich rozhlasových príspevkov o viere.

Aj v týchto dňoch sa zdajú byť slová napísané v roku 1942 ako aktuálne. Počúvame, čo všetko je moderné a pokrokové a čo naopak staré, skostlivené a čo by malo už dávno patriť do múzea. Slovo poslušnosť vyvoláva zimomriavky. Až také, že mu venujú viacerí v úvodzovkách renomovaní komentátori svoj ťažko kúpený čas v sledovaných médiách. Pritom ide o niečo veľmi jednoduché. Pozor, nehovorím ľahké, hovorím jednoduché. Jednoduchosť spočíva v princípe, že nie som slepý a hluchý, ale naopak, ako ten, kto je dokonca povinný predložiť svoj pohľad na dôležitú vec. No zároveň je schopný ponechať posledné rozhodnutie autorite. A preto nie je ľahké byť nositeľom úradu autority. V kresťanstve sa k tomu pridáva i rozmer viery. Nie nadarmo sa hovorí vtip, že ak chceš rozosmiať Pána Boha, porozprávaj mu svoje plány... Radi plánujeme a je to potrebné. Akosi však začíname zabúdať na to staré, no krásne a pravdivé, „ak Boh bude chcieť“. A potom- je tu silné pokušenie toho, čo slávime v týchto dňoch. Namiesto Boha v dieťati v Betleheme vidieť iba človeka. Mocného, múdreho, zaujímavého. Ale nie Boha! To za žiadnu cenu. Ak by však to, čo hovoril, konal a ako nakoniec skončil Ježiš, bolo len obrazom človeka, musel by to byť šialenec, rojko, alebo blázon. Ježiš Kristus sa narodil ako pravý Boh a pravý človek. Nie je možné oddeliť jeho život a poslanie od jeho prežívania v jeho Cirkvi. Nejde to. I, alebo napriek slabosti jej členov. „Ku komu by sme šli, Pane?“- to je reakcia apoštolov, keď viacerí od Ježiša pohoršení odišli. Viera nie je v prvom rade morálka, viera nie je v prvom rade súhrn poučiek. V prvom rade je to odpoveď na volanie. Zdá sa vám to moderné? Áno, je, hoci tak to definoval ešte tridentský katechizmus... Viera je odpoveďou v poslušnosti. Prežívame Rok viery a my máme možnosť sa vrátiť práve k podstate viery. Aby sme sa pokúsili, hoci s námahou a pádmi, budovať na viere. A nie na jej karikatúre, alebo na tom, čo si zdeformujeme ako falošný obraz viery. Aj za cenu, že sa budeme musieť kúsok, či kus na našej ceste vrátiť. Pretože „Niekedy je návrat späť tá najrýchlejšia cesta vpred“.