Benedikt XVI. počas audiencie: Božia sláva sa ukazuje v chudobe dieťaťa

Pravdou Vianoc je, že „zdanlivá bezmocnosť“ dieťaťa, „prekoná hluk mocností sveta“. Uviedol Benedikt XVI. v Aule Pavla VI. počas 43. generálnej audiencie a teda poslednej v tomto roku, ktorú venoval zamysleniu nad Máriinou vierou počas jej života.

Drahí bratia a sestry, v adventnom období patrí výnimočné miesto Panne Márii ako tej, ktorá jedinečným spôsobom očakávala naplnenie Božích prísľubov, vo viere i vo svojom tele prijala Ježiša, Božieho Syna a bola úplne poslušná Božej vôli. Dnes by som sa rád nakrátko zamyslel nad Máriinou vierou - a začnem veľkým tajomstvom Zvestovania.

«Chaîre kecharitomene, ho Kyrios meta sou», „Zdravas, milosti plná: Pán s tebou!“ (Lk, 1,28). Ako nám hovorí evanjelista svätý Lukáš, práve týmito slovami sa anjel obrátil na Máriu. Na prvý pohľad sa slovo „chaire“ – „zdravas, raduj sa“ zdá byť normálnym pozdravom, ktorý sa bežne používal v gréckom prostredí; keď však toto slovo čítame na pozadí biblickej tradície, nadobúda omnoho hlbší význam. Tento istý termín sa používa v gréckom preklade Starého zákona štyrikrát, a to vždy v zmysle radostného ohlasovania príchodu Mesiáša (por. Sof, 3,14; Joel 2,21; Zach 9,9; Nár 4,21). Anjelov pozdrav je teda pozvaním k radosti, k hlbokej radosti - ohlasuje koniec zármutku, ktorým svet trpí kvôli ohraničenosti života, kvôli utrpeniu, smrti a zlobe, kvôli temnote zla, ktorá akoby zatieňovala svetlo Božej dobroty. Je to pozdrav, ktorý stojí na začiatku evanjelia, Dobrej zvesti.

Prečo je však Mária vyzvaná radovať sa takýmto spôsobom? Odpoveď nachádzame v druhej časti pozdravu: „Pán je s tebou.“ Aj v tomto prípade, aby sme správne pochopili zmysel slov, je potrebné obrátiť sa na Starý zákon. V knihe proroka Sofoniáša nachádzame takéto vyjadrenie: „Plesaj, dcéra Sionská… kráľom Izraela uprostred teba je Pán, tvoj Boh, spásonosný hrdina“ (Sof 3,14-17). V týchto slovách je dvojitý prísľub daný Izraelu a dcére Sionskej: Boh príde ako Spasiteľ a bude bývať uprostred svojho ľudu, v lone, tak je napísané, v lone dcéry Sionskej. V dialógu medzi anjelom a Máriou sa uskutočňuje práve tento prísľub: Mária sa identifikuje s ľudom, ktorý si Boh berie za svoju: je skutočne a osobne dcérou Sionskou; v nej sa napĺňa očakávanie definitívneho príchodu Božieho; v nej prebýva živý Boh.

V anjelovom pozdrave je Mária nazvaná „plnou milosti“; v gréčtine má termín „milosť“, charis, rovnaký koreň ako slovo „radosť“. V tomto výraze je zároveň objasnený dôvod Máriinej radosti: radosť pochádza z milosti, teda zo spoločenstva s Bohom, zo živého spojenia s Ním, z toho, že sa človek stáva príbytkom Ducha Svätého, že sa necháva úplne formovať Božou činnosťou. Mária je Božím stvorením, ktoré jedinečným spôsobom otvorilo dvere svojmu Stvoriteľovi; vložila sa do jeho rúk celkom bezpodmienečne. Žije úplne zo vzťahu a vo vzťahu s Pánom; má postoj načúvania, je pozorná voči znameniam, ktoré Boh dáva svojmu ľudu na ceste; má miesto v dejinách viery a dôvery v Božie prisľúbenia – dôvery, ktorá je podstatnou súčasťou jej existencie. Slobodne sa podriaďuje prijatému slovu a Božej vôli v poslušnosti viery.

Evanjelista svätý Lukáš nám rozpráva o Zvestovaní Panne Márii prostredníctvom prirovnania k udalostiam, ktoré sa stali Abrahámovi. Tak, ako veľký patriarcha je otcom veriacich, veď odpovedal na Božie povolanie odísť z krajiny, v ktorej žil, od svojich istôt, aby začal putovanie do neznámej zeme, ktorá mu bola daná len v Božom prísľube, tak aj Mária vkladá plnú dôveru do slova, ktoré jej zvestuje Boží posol a stáva sa vzorom a matkou všetkých veriacich.

Rád by som zdôraznil ešte jeden dôležitý aspekt: otvorenie duše vo viere pre Boha a pre jeho činnosť obsahuje aj prvok neistoty. Vzťah ľudskej osoby s Bohom nezmazáva vzdialenosť, ktorá je medzi Stvoriteľom a stvorením, neruší to, o čom hovorí svätý Pavol vzhľadom na hĺbku Božej múdrosti: „Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty!“ (Rim 11,33). Avšak práve ten, kto – tak ako Mária – sa celkom otvorí pre Boha, dokáže prijať Božiu vôľu, aj keď je tajomná, aj keď často nezodpovedá našej vlastnej vôli, ba je priam mečom, ktorý preniká našu dušu, ako to prorocky hovorí staručký Simeon Márii, v okamihu, keď prináša predstaviť Ježiša do chrámu (por. Lk 2, 35). Abrahámovo putovanie vo viere obsahuje okamih radosti z daru syna Izáka, ale aj okamih temnoty, keď musí vystúpiť na vrch Moria, aby uskutočnil paradoxnú požiadavku: Boh mu prikazuje, aby obetoval syna, ktorého mu práve daroval. Na vrchu mu však anjel hovorí: „Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne“ (Gn 22, 12); Abrahámova úplná dôvera v Boha, ktorý je verný svojim prisľúbeniam, sa nezlomí, ani keď sa Božie slová stávajú nejasnými a je ťažké, priam nemožné ich prijať. Takisto Mária: jej viera zažíva radosť v okamihu Zvestovania, avšak prechádza aj tmou ukrižovania Syna, aby mohla napokon zažiť svetlo Vzkriesenia.

Nebude tomu inak ani v prípade našej cesty viery: budú na nej okamihy svetla, ale stretneme sa aj pasážami, na ktorých sa Boh bude zdať neprítomný, jeho ticho bude trápiť naše srdce a jeho vôľa sa nebude zhodovať s tou našou, s tým, čo by sme si my želali. Avšak, o čo viac sa otvoríme pre Boha a prijmeme dar viery, o čo viac doňho úplne vložíme svoju dôveru – ako Abrahám a ako Mária – o to viac nás on prostredníctvom svojej prítomnosti urobí schopnými prežívať každú situáciu nášho života v pokoji a v istote o jeho vernosti a láske. To si však vyžaduje vyjsť zo seba samých a zo svojich projektov, aby sa Božie Slovo stalo pre nás lampou, ktorá bude riadiť naše myšlienky aj skutky.

Rád by som sa ešte zastavil pri jednom aspekte, ktorý vystupuje z rozprávaní o Ježišovom detstve, tak ako ho podáva svätý Lukáš. Mária a Jozef nesú chlapca do Jeruzalema, do chrámu, aby ho ukázali a zasvätili Pánovi ako predpisoval Mojžišov zákon: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi“ (por. Lk 2,22-24). Toto gesto Svätej rodiny získava ešte hlbší zmysel, ak ho čítame vo svetle múdrosti dvanásťročného Ježiša, ktorého po troch dňoch hľadania nájdu v chráme, kde diskutuje s učiteľmi. Keď sa ho Jozef a Mária znepokojení spytujú: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ Ježiš odpovedá nezvyčajným spôsobom: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,48-49) má byť teda v tom, čo je vlastné Otcovi, v Otcovom dome: Syn je v tomto dome a tam je skutočným Synom. Mária musí obnoviť hlbokú vieru, s ktorou povedala svoje „áno“ pri Zvestovaní; musí prijať to, že pravý a skutočný Ježišov Otec tu má prednosť; musí svojmu synovi, ktorého porodila, dať slobodu, aby mohol uskutočniť vlastné poslanie. Máriino „áno“ Božej vôli v poslušnosti viery sa opakuje počas celého jej života, až do najťažšieho momentu, do okamihu Ukrižovania.

Tvárou v tvár tomuto všetkému sa môžeme pýtať: ako Mária dokázala žiť takýmto spôsobom po boku svojho Syna - s tak silnou vierou, aj počas temných okamihov - bez toho, aby stratila úplnú dôveru v Božie skutky? Na pozadí tohto všetkého je Máriin postoj, ktorý prijala za svoj vzhľadom na to, čo sa dialo v jej živote. Pri Zvestovaní je znepokojená slovami anjela – je to obava, ktorú človek zažíva z toho, čo Boh môže žiadať. Mária uvažuje, pýta sa na význam takéhoto pozdravu (por. Lk 1,29). Grécky termín, ktorý evanjelium používa na definovanie tohto „uvažovania“ je „dielogizeto“ – a pripomína koreň slova „dialóg“. Znamená to, že Mária vstupuje do intímneho dialógu s Božím Slovom, ktoré jej bolo ohlásené, neuvažuje nad ním len povrchne, ale sa zastavuje, necháva ho preniknúť do svojej mysle a do svojho srdca, aby pochopila, čo od nej Boh chce, aký je zmysel ohlásených slov. Ďalší náznak vnútorného postoja Márie k Božiemu konaniu nachádzame – ešte stále v evanjeliu svätého Lukáša – v okamihu Ježišovho narodenia, po klaňaní sa pastierov. Lukáš hovorí, že Mária „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19). Mohli by sme povedať, že „držala“ vo svojom srdci a „dávala dohromady“ všetky udalosti, ktoré sa prihodili; uchovávala každú ich jednotlivú súčasť, každé slovo, každý skutok a porovnávala ich navzájom, vo vedomí, že všetko pochádza z Božej vôle. Mária sa nezastavuje pri prvom, povrchnom chápaní toho, čo sa deje v jej živote, ale dokáže sa pozerať do hĺbky, necháva na seba pôsobiť udalosti, rozlišuje ich a premýšľa nad nimi - až získava také chápanie, aké môže sprostredkovať jedine viera. Hlboká pokora poslušnej Márie prijíma aj to, čomu v Božom konaní nerozumie: necháva, aby jej Boh otváral srdce a myseľ: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45), volá jej príbuzná Alžbeta. A práve pre túto jej vieru ju všetky nasledujúce generácie budú volať požehnanou.

Drahí priatelia, slávnosť Narodenia Pána, ktorú budeme o chvíľu sláviť, nás pozýva k tomu, aby sme aj my zažili túto pokoru a poslušnosť viery. Božia sláva sa neukazuje v triumfe či v sile kráľa, nežiari v slávnom meste, vo výnimočnom paláci, ale býva v lone panny, odhaľuje sa v chudobe dieťaťa. Božia Všemohúcnosť aj v našom živote koná s veľkou silou pravdy a lásky, i keď táto sila neraz pôsobí v úplnom tichu. Viera nám hovorí, že zdanlivá bezmocnosť tohto Dieťaťa napokon porazí všetok hluk mocností tohto sveta.

Preklad Martin Kramara