Benedikt XVI.: Advent pozvaním na cestu Božou prítomnosťou
História Izraela učí, že je pre veriaceho nevyhnutné živo pamäť na udalosti, ktoré
tvoria dejiny spásy, uviedol Benedikt XVI. v dnešnej katechéze počas pravidelnej generálnej
audiencie v Aule Pavla VI. Nasleduje plné znenie katechézy:
Drahí bratia a
sestry, v minulej katechéze som hovoril o Božom Zjavení ako o spôsobe, ktorým Boh
komunikuje seba samého a svoj plán dobrotivosti a lásky. Toto Božie Zjavenie má svoje
miesto v čase a v dejinách ľudstva: tieto dejiny sa stali „miestom, na ktorom môžeme
vnímať Božie pôsobenie v prospech ľudstva. On sa k nám dostáva v tom, čo je nám najprístupnejšie
a ľahko overiteľné, lebo ide o naše každodenné prostredie, bez ktorého by sme sa nevedeli
pochopiť“ (Ján Pavol II, Enc. Fides et ratio, 12).
Evanjelista Matúš,
ako sme práve počuli, nám jasným a jednoduchým spôsobom hovorí o prvých momentoch
Ježišovho kázania: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo“ (Mk 1,15). To,
čo osvecuje a dáva plný zmysel celým dejinám sveta i človeka, prvý krát zažiarilo
v Betlehemskej jaskyni; je to Tajomstvo, ktoré onedlho budeme kontemplovať v rámci
vianočných sviatkov: spása, ktorá sa uskutočňuje v Ježišovi Kristovi. V Ježišovi z
Nazareta Boh ukazuje svoju tvár a žiada od človeka, aby sa rozhodol spoznať ho a nasledovať.
Zjavenie Boha v dejinách – keď on sám prišiel, aby vstúpil do vzťahu dialógu a lásky
s človekom – dáva nový význam celej ľudskej existencii. Dejiny nie sú len pribúdaním
storočí, rokov a dní, ale sú časom osobnej prítomnosti, ktorá im dáva plný zmysel
a otvára ich pre pevnú nádej.
Kde môžeme čítať o jednotlivých etapách Božieho
Zjavenia? Sväté písmo je privilegovaným miestom na objavenie udalostí tohto putovania,
a chcel by som – v tomto Roku viery – znovu pozvať všetkých, aby častejšie brali do
rúk Bibliu, čítali ju, rozjímali nad ňou a venovali viac pozornosti aj čítaniam pri
nedeľných svätých omšiach; toto všetko predstavuje dôležitú súčasť potravy pre našu
vieru.
Keď čítame Starý zákon, vidíme ako Božie zásahy do dejín ľudu, – ktorý
si on sám vybral a s ktorým uzavrel zmluvu – nie sú len udalosťami, ktoré sa uskutočnia
a potom upadnú do zabudnutia, ale stávajú sa „pamäťou“ – spolu vytvárajú „dejiny spásy“:
tieto dejiny zostávajú živé vo vedomí izraelského ľudu vďaka opakovanému sláveniu
spásonosných udalostí. Napríklad v knihe Exodus Boh nariaďuje Mojžišovi, aby slávil
veľký okamih oslobodenia z egyptského otroctva – hebrejskú Paschu – nasledujúcimi
slovami: „Tento deň bude pre vás pamätným dňom a budete ho sláviť ako Pánov sviatok:
z pokolenia na pokolenie ho budete sláviť ako večité ustanovenie!”“ (12,14).
Pre
celý izraelský ľud sa spomínanie na to, čo Boh vykonal, stáva istým druhom trvalého
príkazu – aby plynutie času bolo stále poznačené živou spomienkou na udalosti, ktoré
sa stali: tieto udalosti potom neprestajne, deň po dni, formujú dejiny a zostávajú
v nich prítomné. V knihe Deuteronómium sa Mojžiš obracia na ľud a hovorí: „Nezabudni
na veci, ktoré si videl na vlastné oči, nech nevymiznú z tvojho srdca po všetky dni
tvojho života; lež poučíš o nich svojich synov a synov svojich synov“ (4,9). A to
platí aj pre každého z nás: „Dávaj si pozor, aby si nezabudol na veci, ktoré pre nás
vykonal Boh“. Viera je živená objavením a pamätaním na Boha, ktorý je vždy verný,
riadi naše dejiny a vytvára istý a stabilný základ, na ktorom môžeme postaviť náš
život. Aj spev Magnificat, ktorý Panna Mária dvíha k Bohu, je krásnym príkladom týchto
dejín spásy, tejto pamäti, ktorá si neustále pripomína Božie skutky. Mária v Magnificate
chváli milosrdné činy Boha, ktoré sa týkajú konkrétneho putovania jeho ľudu; tiež
vernosť prísľubom zmluvy, ktoré boli dané Abrahámovi a jeho potomstvu – a toto všetko
je živou pripomienkou Božej prítomnosti, ktorá sa nikdy nepominie (por. Lk 1, 46-55).
Pre Izrael je Exodus centrálnou historickou udalosťou, v ktorej Boh ukazuje
svoje mocné činy. Boh oslobodzuje Izraelitov z egyptského otroctva, aby sa mohli vrátiť
do Zasľúbenej zeme a uctievať ho ako jediného a pravého Pána. Izrael nevychádza na
cestu, aby bol národom ako všetky ostatné, aby aj on získal národnú nezávislosť, ale
preto, aby slúžil Bohu prostredníctvom kultu a života, aby preňho vytvoril miesto,
na ktorom mu človek bude poslušný - na ktorom bude Boh prítomný a uctievaný vo svete
– a samozrejme, to sa netýka len Izraelitov, alepráveoni majú vydávať
svedectvo pred ostatnými národmi. Slávenie tejto udalosti potom znamená urobiť ju
znova prítomnou, aktualizovať ju, aby Božie dielo nevyšlo nadarmo. Izrael verí Božiemu
plánu oslobodenia a neustále ho nasleduje, aby človek mohol spoznať svojho Pána a
slúžiť mu, aby mohol s vierou a láskou odpovedať na jeho skutky.
Boh teda
zjavuje seba samého nielen v prvotnom skutku stvorenia, ale vstupuje do našej histórie
– do dejín malého národa, ktorý nebol ani nie je početný, a ani najsilnejší. A toto
Zjavenie Boha, ktoré neustále pokračuje v dejinách, má svoje zavŕšenie v Ježišovi
Kristovi: Boh, Logos, stvoriteľské Slovo, ktoré bolo pri počiatku sveta, vzal na seba
telo v Ježišovi Kristovi a ukázal nám skutočnú tvár Boha. V Ježišovi sa plní každý
sľub, v ňom kulminuje príbeh Boha s človekom. Keď čítame rozprávanie dvoch učeníkov,
ktorí spolu kráčali do Emauz – ako to opisuje svätý Lukáš – vidíme ako jasným spôsobom
vystupuje do popredia to, že osoba Krista osvecuje Starý zákon i celé dejiny spásy
a dáva nám spoznať veľký plán zjednocujúci obe Zmluvy – ukazuje nám spôsob ich vzájomného
súvisu. Ježiš vysvetľuje dvom pútnikom, ktorí sa cítia sklamaní, že on sám je naplnením
všetkých prísľubov. Svätý Lukáš hovorí: „A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov,
vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (24,27). Evanjelista potom opisuje
výkrik oboch učeníkov v okamihu, keď prichádzajú na to, že ten, čo s nimi kráčal po
ceste, bol Pán: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval
nám Písma?“ (v. 32).
Katechizmus Katolíckej cirkvi súhrnne rozpráva o etapách
Božieho Zjavenia a poukazuje na jeho postupný vývoj (por. nn. 54-64): Boh od samého
začiatku pozval človeka k intímnemu spoločenstvu so sebou samým. Aj keď človek pre
vlastnú neposlušnosť stratil jeho priateľstvo, Boh ho nenechal v moci smrti, ale viackrát
ponúkol ľuďom svoju zmluvu (por. Rímsky misál, 4. Eucharistická modlitba). Katechizmus
opisuje Božie putovanie s človekom – od zmluvy s Noem po potope sveta až po povolanie
Abraháma, ktorý je pozvaný vyjsť zo svojej zeme, aby sa stal otcom mnohých národov.
Boh formuje tento svoj národ prostredníctvom Exodu, Sinajskej zmluvy a daru zmluvy
sprostredkovanej Mojžišom, – aby bol uznaný a uctievaný ako jediný živý a pravý Boh.
Prostredníctvom prorokov Boh vedie svoj ľud v spásonosnej nádeji: poznáme Deuteroizaiáša,
druhý exodus, návrat z babylonského zajatia do vlastnej zeme, znovuzaloženie národa,
a zároveň vieme, že mnohí napriek tomuto všetkému zostali roztratení – a tu sa začína
univerzalita viery. Nakoniec sa už nečaká na jediného kráľa, na Dávida, či na Dávidovho
syna – ale na Syna Človeka, spásu všetkých národov. Uskutočňujú sa kultúrne stretnutia
s Babylonskou ríšou a so Sýriou, neskôr aj s početným Gréckom. Postupne vidíme ako
sa toto napredovanie rozširuje, ako sa stále viac otvára pre tajomstvo Krista, kráľa
vesmíru. V Kristovi sa napokon uskutočňuje Zjavenie vo svojej plnosti, plán dobrotivosti
Boha, ktorý sa stáva jedným z nás.
Rozhodol som sa pripomenúť Božie skutky
v ľudských dejinách, aby som poukázal na etapy veľkého plánu lásky, o ktorom vydáva
svedectvo tak Starý, ako aj Nový zákon: je to jediný plán spásy, ktorý sa obracia
na celé ľudstvo a postupne je odhaľovaný a realizovaný Božou mocou. Boh vždy reaguje
na odpovede človeka a dokáže nájsť nové začiatky aj tam, kde sa človek stratil. Toto
je veľmi dôležité pre napredovanie vo viere. Nachádzame sa v adventnom období, ktoré
nás pripravuje na vianočné sviatky. Ako dobre vieme, slovo Advent znamená “príchod”,
“prítomnosť” a pôvodne naznačovalo príchod samotného kráľa či vládcu do niektorej
z jeho provincií. Pre nás, kresťanov, toto slovo vyjadruje obdivuhodnú, strhujúcu
skutočnosť: Boh zostúpil zo svojho neba a sklonil sa k človeku; uzavrel s ním zmluvu,
vstúpiac do histórie jedného národa; On je kráľom, ktorý zostúpil do chudobnej provincie,
ktorou je zem, a počas svojej návštevy nás obdaroval: vzal na seba naše telo a stal
sa človekom – ako jeden z nás. Advent nás pozýva, aby sme sa znovu vybrali po ceste
tejto Božej prítomnosti a pripomína nám stále znovu, že Boh neopustil náš svet, nie
je neprítomný, neponechal nás na seba samých, ale vychádza nám v ústrety rozličnými
spôsobmi, ktoré musíme dokázať spoznať. A aj my sme vo viere, nádeji a láske každý
deň povolaní vnímať túto jeho prítomnosť a vydávať o nej svedectvo pred svetom, ktorý
je tak často povrchný a nepozorný – aby sme v našom živote dali znovu zažiariť svetlu,
ktoré ožiarilo Betlehemskú jaskyňu. Po pozdravoch udelil Benedikt XVI. všetkým prítomným
svoje apoštolské požehnanie.