Komentár sr. Agnes Jenčíkovej CJ: O ruži a dáždnikoch

Štvrtkový komentár pripravila sr. Agnes Jenčíková z Congregatio Iesu

Milí poslucháči, keď v Ríme prší, naskytne sa vám zaujímavý pohľad. Zrazu sa odniekiaľ vynoria predavači dáždnikov, pochádzajúci väčšinou z Bangladéša, prípadne z Afriky. Počas slnečných dní predávajú na rímskych uliciach smiešne gélové loptičky, ktoré hodia plnou silou na drevenú dosku. Loptičky sa úplne rozpleštia a o chvíľku sú zasa v pôvodnom stave. Ak dvihnete zrak od dáždnikov a loptičiek, vidíte v predavačoch unavených a často vystresovaných mladých ľudí, ktorí takto pracujú do neskorej noci a okrem toho sú stále na úteku pred políciou, pretože ich obchod, pravdepodobne, nie je legálny.

Nedávno som takého mladého predavača videla v daždi postávať na jednej z najrušnejších obchodných ulíc. Stál pred butikom s oblečením, do ktorého si kvôli cenám, mohli dovoliť vstúpiť iba naozaj solventní zákazníci. Trpezlivo a neodbytne ponúkal svoje dáždniky. Záujem bol malý, ale nedal sa odradiť, stál tam a zniesol i pohŕdavé pohľady tých bohatších, tých iných. Tie pohľady „zvysoka“ ma ohromne vyrušovali a obdivovala som jeho pokoru, s akou to prijímal. Išlo mu predsa o predaj dáždnikov! Priznám sa, že som mu držala palce, aby predal čo najviac a spokojný sa večer vrátil do svojho príbytku, ktorý je ktovie kde. Tak som si kúpila dáždnik a dostala som ho i s úsmevom. Vnímala som, že sa voči tomu človeku vo mne vynorila úcta i sympatia. Je človek, hoci je iný ako ja, hoci s tým, ako pracuje a čo robí nemusím súhlasiť, má však srdce, má svoju hodnotu. Zaujímavé, potešujúce a obohacujúce. Máte i vy podobnú skúsenosť?

Možno práve v tomto adventom čase má vnímanie tých druhých ako ľudí, hoci odlišných a iných, svoje hlbšie opodstatnenie. A nemusí to byť hneď predavač z Bangladéša. Iste ste sa už v tomto čase stretli s myšlienkami a povzbudeniami typu: obdobie pred Vianocami, ktoré sú sviatkami lásky a pokoja, nie je iba o nákupoch darčekov, venujme čas tichu, príprave na Vianoce, vo svojom vnútri. Ale tiež príprave, čo môže byť veľmi príjemná i pre ostatných a nemusí sa sústrediť iba na čas pred Vianocami.

Myslím, že mi dáte za pravdu, že v našej civilizovanej spoločnosti je opodstatnené vrátiť sa k prirodzenej ženskosti i mužskosti, vrátiť sa k ľudskosti, pretože sa rozumový prístup k životu už vyčerpáva, nestačí, nemá už čo dnešnému človeku dať ani ho nemá čím inšpirovať. Ten návrat je dokonca nevyhnutný, ak chceme napríklad riešiť súčasnú ekonomickú krízu, pretože ju nespôsobili prepady na burze ani iné racionálne faktory, nie je to kríza rozumu, ale kríza srdca. Sociálna nespravodlivosť a bieda vznikli pre nedostatok uznania a pochopenia, dôvery a z neschopnosti hľadať šťastie v harmonizácii vzťahov.

Trochu budem predbiehať, keď pripomeniem situáciu pred narodením Ježiša v Betleheme. Situácia v živote celkom bežná, možno sme sa s tým už stretli: muž a žena v núdzi, hľadajúci prvú pomoc, pokúšajúci sa vysvetliť svoje rozpoloženie. Každý z oslovených si však myslí svoje a všetky dvere sa zatvárajú, niektoré sa dokonca ani neotvoria. Spomínam si, ako si raz jedna moja známa nedopatrením v chvate a rýchlosti zabudla vziať so sebou na cestu z Prešova do Banskej Bystrice dosť peňazí. Dostala sa do Ružomberka a keď si chcela kúpiť lístok na autobus do Bystrice, zistila, že sa to nebude dať. Neostávalo jej iné, iba pýtať od ľudí na nástupišti. Kvôli upresneniu: lístok stojí necelé tri eurá. Iste si viete predstaviť trápnosť celej situácie. Reakcie boli rôzne, odmietavé, posmešné, pohŕdavé. Nakoniec sa do Bystrice dostala. Lístok jej kúpila jedna pani, ktorá dokonca, po príchode do cieľa, ani počuť nechcela o tom, aby jej peniaze vrátila. Tá moja známa hovorí o tom dni ako o jednom z najkrajších v živote. Nadnesené? Ani nie. Skôr možno zriedkavé a preto vzácne a nezabudnuteľné. Negatívnych reakcií je predsa len viac.

Pokus o harmonizáciu vzťahov vychádza z harmonizácie pohľadu na človeka. Pokus o vysvetľovanie si v dobrom počínanie iných, i keď ich konanie nemusí byť prijateľné a príjemné, oslobodzuje a nedovolí rozožrať srdce pohŕdaním, závisťou a odsúdením. Naopak, otvorí sa citlivosti a chápaniu, nadhľadu a všimnutiu si, podaniu pomocnej ruky a vytvorí uzdravujúce prostredie pre obdarovaného, ale ešte viac pre darujúceho.

Dovoľte mi v tejto súvislosti uviesť známy Rilkeho príbeh: „Istý básnik sa každý deň prechádzal s mladou Francúzkou a vždy prechádzali popri starej žobráčke. Starena sedela vždy na tom istom mieste a vždy mlčiaca a nehybná ako kameň. Nikdy nepozerala na žiadneho dobrodinca a nikdy nikomu nepoďakovala. Spoločníčka básnika jej zakaždým dala nejakú mincu. On jej zas nedával nikdy nič. Na otázku: „Prečo?“ – odpovedal: „Treba jej dať niečo pre srdce, a nie len pre ruku.“ O niekoľko dní daroval žobráčke ružu. Vtedy sa stalo niečo nepravdepodobné. Starena pozdvihla svoje unavené oči, na tvári sa jej zjavil nesmelý úsmev, zdvihla sa, pobozkala s vďakou ruku dobrodinca, a potom rýchlo odišla. Objavila sa až po týždni – znovu nemá a nehybná ako predtým. Udivená Francúzka sa spýtala básnika: „Z čoho žila táto žena cez celý týždeň?“ Básnik odpovedal: „Ružou, mademoiselle, darom srdca.“

Milí poslucháči, nech smieme žiť aspoň z malých kúskov ozajstnej lásky a nech ju smieme darovať. Želám nám všetkým naplnený a obohacujúci adventný čas.