Ekumenizmus na ekumenickom koncile

Nasleduje trinásta časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile s názvom Ekumenizmus na ekumenickom koncile. Pripravil ju Jaroslav Mudroň SJ.
„Tu sa Náš príhovor obracia s úctou na delegátov kresťanských komunít oddelených od Katolíckej cirkvi... Hlas sa Nám trasie, srdce sa Nám chveje, lebo ako je ich terajšia blízkosť pre Nás zdrojom nevýslovnej potechy a sladkých nádejí, tak ich dlhotrvajúca odlúčenosť Nás veľmi zarmucuje. Ak sme mali nejakú vinu za toto rozdelenie, prosíme pokorne o odpustenie od Boha a odprosujeme aj bratov, ak sa domnievajú, že sme im krivdili. Čo sa nás týka, sme ochotní odpustiť krivdy spáchané proti Katolíckej cirkvi a zabudnúť na zármutky, ktoré jej spôsobili dlhé rozpory a rozkoly. Kiež Otec nebeský láskavo prijme toto naše vyhlásenie a vráti nám všetkým pravý bratský pokoj!“

Tieto slová pápeža Pavla VI. označili mnohí za najviac dojímavú časť príhovoru pri otváraní druhej časti koncilu v roku 1963. Vyzneli totiž inak než slová Jána XXIII., ktorý sa pred rokom obrátil na „kresťanov, oddelených od tejto Apoštolskej stolice, ale ktorí túžia po zjednotení s nami“. Bolo zjavné, že koncil v priebehu roka učinil veľký krok na ceste ekumenického dialógu. Na všetkých zasadaniach koncilu mohli byť prítomní delegáti z najrôznejších kresťanských cirkví a po celý čas sa im osobne venoval kardinál Bea a jeho Sekretariát pre zjednotenie kresťanov.

Dlho sa čakalo na schému dokumentu o ekumenizme, ktorá bola napokon predstavená 18. novembra 1963 a vyvolala vášnivé diskusie. Ako to vtedy komentoval spravodajca vatikánskeho rozhlasu Stanislav Polčin SJ: „Veľká väčšina otcov sa postavila k predlohe kladne, i keď skoro každý našiel niektoré body, ktoré podrobil kritike.“

Veď problémom bol už len výraz „ekumenizmus“. V katolíckom ponímaní znamená: „celokatolícky“. V tom zmysle sa aj o Druhom vatikánskom koncile hovorí ako o „ekumenickom koncile“, tzn. že sa na ňom zúčastňujú všetci katolícki biskupi bez rozdielu národnosti, farby či obradu. Pre protestantov zasa „ekumenický“ znamená „všekresťanský“, keďže viacerí z nich chápu jednotu kresťanov ako vytvorenie akejsi konfederácie cirkví.
Navyše pre biskupov tradičných katolíckych krajín bolo akékoľvek ekumenické hnutie len ťažko prijateľnou novotou. Kardinál Ruffini z Palerma pripomenul koncilovým otcom tradičné učenie Cirkvi na obranu jej katolíckosti vo výstižných piatich bodoch: (1) Kristus založil len jednu Cirkev, a to rímsku katolícku. (2) Cirkvi nemôžeme pripísať nijakú chybu, iba ak jej jednotlivým členom. (3) Opustiť Cirkev z dôvodu, že jej členovia sú hriešnici, je rovnako hriechom. (4) Sama pravá Cirkev dúfa v návrat protestantov. (5) Dialóg s nekatolíkmi je dobrý, iba keď sa koná podľa nariadení Svätej stolice.

Početní biskupi východných obradov mu však dali čoskoro pocítiť, že takáto čierno-biela koncepcia Rímsko-katolíckej cirkvi nie je namieste a Cirkev tvorí oveľa pestrejšiu realitu. K tomu bolo potrebné dobre odlíšiť ekumenický dialóg s pravoslávnymi cirkvami od protestantských cirkevných spoločenstiev. Sýrsky patriarcha Tappouni prízvukoval, aby sa nehádzali kresťania východných cirkví do jedného vreca s protestantmi tým, že sa o všetkých bude hovoriť v jednej kapitole. Predsa východní kresťania majú podľa nás platnú omšu a platne vysvätených kňazov. K tomu aj melchitský biskup Farah z Libanonu dodal, že nevidí príčinu, prečo by katolík nemohol ísť na prijímanie do pravoslávneho kostola a naopak pravoslávny do katolíckeho. Podobne koptský biskup Nuer z Egypta navrhoval, aby v prípade miešaného manželstva katolík – pravoslávny, bolo manželom dovolené chodiť spoločne do jedného kostola; a rozhodne žiadal, aby bolo dovolené zúčastňovať sa na pohrebných či sobášnych obradoch iných cirkví. Biskupi z Francúzska a Nemecka sa taktiež domáhali, aby sa miešané manželstvá riešili viac vo svetle ekumenizmu a aby sa zrušil nezmyselný zákaz katolíkom chodiť na nekatolícke pohreby.

Iný pohľad na otázky ekumenizmu mali biskupi z Latinskej Ameriky. Tí totiž čelili v poslednej dobe masívnej propagácie niektorých protestantských cirkví z USA, ktoré odvádzali ľudí z Katolíckej cirkvi. Padol preto návrh dohodnúť sa s nekatolíckymi kresťanmi, aby nevykonávali svoju misionársku činnosť medzi katolíkmi; a ani katolíci nebudú obracať druhých kresťanov na svoju vieru. S tým súhlasili mnohí biskupi z misijných krajín, hlavne z Japonska, Indie a Afriky. Priveľa síl sa tratí, keď misionári rôznych cirkví súperia medzi sebou o získanie veriacich. Namiesto toho by sa mali spoločne snažiť získať čo najviac ľudí pre Krista.

Ešte kontroverznejšie diskusie vyvolala štvrtá kapitola schémy dokumentu, ktorá sa týkala vzťahu so Židmi. Kardinál Bea na výslovnú žiadosť pápeža Jána mal vypracovať túto tému v rámci spomínaného dekrétu. Ako prví hneď zareagovali biskupi z
arabských krajín. V napätej situácii Blízkeho východu, ktorý sa ešte nespamätal z vytvorenia nového Izraelského štátu, by sa takáto osobitná pozornosť židom interpretovala protikatolícky a mohla by viesť k prenasledovaniu katolíkov. Kompromisom bolo, že kapitola o vzťahu so židmi bude súčasťou nového dokumentu, ktorý predstaví celkový postoj Cirkvi k iným náboženstvám.

Druhá fáza koncilu sa však chýlila ku koncu a bolo cítiť istú frustráciu koncilových otcov, pretože nestihli prerokovať celý dokument o ekumenizme a otázka o postavení biskupov v Cirkvi taktiež zostala otvorená. No táto frustrácia zrazu opadla v búrlivom potlesku po záverečnom prejave pápeža Pavla VI., 4. decembra 1963. Na obrovské prekvapenie všetkých ohlásil, že v januári pocestuje ako pútnik do Jeruzalema a do Svätej zeme. Vyše 150 rokov žiaden pápež neopustil Taliansko! Ba minulí pápeži sa vyhlásili za „väzňov Vatikánu“ na protest proti zabratiu veľkého územia pápežského štátu.

Nešlo len o prekročenie fyzických hraníc, ale skôr o uskutočnenie toho, o čom konciloví otcovia len vášnivo diskutovali. Svätá zem je najvhodnejším miestom pre dialóg tak medzi židmi a moslimami, ako aj medzi všetkými kresťanmi, ktorí tu majú svoje sídla a kostoly.
Onedlho nato sa uverejnila správa, že v Jeruzaleme počká na pápeža konštantínopolský pravoslávny patriarcha Atenagoras, aby v bratskom objatí začali novú cestu k tak veľmi želateľnej jednote. Ako sa vyjadril pravoslávny patriarcha Atenagoras: „Mnoho očakávame od Druhého vatikánskeho koncilu. Vystupujeme z izolácie a otvorili sme brány, ktoré nás držali vo väzení. Katolíci a pravoslávni majú mnoho spoločného: tradície, články viery, katakomby a krv mučeníkov. A tá krv volá: „Prečo ste sa rozdelili? My sme boli obetovaní za tú istú spoločnú vec!“