Príhovor kardinála Jozefa Tomka:Náboženstvo a štát

V tlači a v médiách sa dosť často objavia pod rôznymi titulmi správy o pomere medzi dvoma tzv. „svetmi“, medzi náboženskou a svetskou spoločnosťou. Sú to skutočnosti, ktoré pretínajú život každého štátneho spoločenstva. Hovoríme o náboženstve a štáte, o viere a rozume, o Cirkvi a politike, o laikoch a veriacich, o posvätných a svetských záležitostiach a pod. Štát je politická spoločnosť, Cirkev je náboženské spoločenstvo. Sú to dva rozličné útvary, oba s osobitnými vlastnosťami a rozdielnymi cieľmi. Ten istý človek je občan štátu a zároveň veriaci, teda účastný na spoločenstve, založenom na viere (ak len nie je úplný ateista).

Štát má vlastnú moc, aby mohol dosiahnuť a uplatňovať svoje poslanie, na prvom mieste zaručiť osobnú slobodu každého občana a jeho prvotných zriadení ako je rodina, práca a pod. Tiež vytvoriť bezpečnostné, hospodárske a kultúrne podmienky pre život občanov. Štát sa nemá stať Molochom, ktorý požiera vlastné deti, ani Leviatanom, ktorý pohlcuje celú ich hospodársku a podnikavú schopnosť. Štát nemôže povýšiť svoju moc nad právu a spravodlivosť, nemôže ideológiou potláčať každú slobodu, nemôže sa stať diktatúrou s monopolom na poli politiky, hospodárstva, médií, prípadne aj myslenia a zmýšľania.

Práve moc a prostriedky sú aj pokušením pre štát. Potrebuje mať vedľa seba službu, ktorá by bola pre občanov i pre štát kritickým svedomím a predkladala mu pred oči vyššie hodnoty, ako sú: osobná a sociálna spravodlivosť, spoločné dobro, hodnota ľudského života, pravdy a pravdivosti, dôstojnosť muža a ženy ako ľudskej osoby, hodnota ich manželstva a rodiny. Náboženstvo a Cirkev potrebujú k vytvoreniu takého svedomia slobodu slova a činu pri ohlasovaní a uplatňovaní svojho posolstva. Tu nestačí sloboda kultu a obradov, ani uzatvorenie náboženskej činnosti do súkromného osobného svedomia, tu je absolútne nutná sloboda vstúpiť do spoločenského diania spoločnosti a vystúpiť na verejnosti. To neznačí začať ozajstnú politickú činnosť, ale treba vnášať pravé ľudské hodnoty do manželstva, do rodiny, do rôznorodých spolkov, do škôl a budovať základné a trvalé etické hodnoty, ktoré hýbu ľuďmi v spoločenskom každodennom chovaní.

Takú náboženskú slobodu si prajú veriaci kresťania i zdravo zmýšľajúci nekresťania. kresťanstvo vlastne takou tichou duchovnou revolúciou podkopalo útlak rímskych cisárov, rozložilo úpadkovú spoločnosť prvých storočí a vnieslo medzi ľudí ideály rovnosti a bratstva. kresťania si žiadajú slobodu, ktorú dnes zaručuje aj medzinárodná Deklarácia ľudských práv. My katolíci odmietame teokraciu, čiže nadvládu jedného náboženstva; nevyhovuje nám ani systém jedného štátneho náboženstva, ktoré by vládna moc privilegovala na úkor iných veriacich. Štát má byť neutrálny v tom zmysle, že každému zaručí slobodu mať a verejne vyznávať svoje náboženské presvedčenie. To však neznamená, že chceme ateistický alebo krajne agnosticky, proti viere zaujatý štát. Tým menej ateistickú vládu, ktorá by utláčala a popierala náboženskú slobodu občanov.

O túto slobodu musíme aj dnes bojovať. Dokonca v štátoch, ktoré tú slobodu bránili, ba v histórii dali základ ich štátu. Myslím na Spojené štáty americké, ktoré vznikli z túžby po náboženskej slobody. Dnes však tam Katolícka cirkev, na čele s kardinálom Dolanom a biskupmi, bojuje proti zákonom uloženej povinnosti vykonávať v katolíckych nemocniciach potrat a platiť morálkou zakázané antikoncepčné prostriedky. V Indii a niektorých iných ázijských štátoch nemôžu kresťania slobodne sa zhromažďovať a vláda je pomalá proti násiliu a útokom zo strany fanatických inonáboženských skupín. Niektoré štáty prekážajú alebo sťažujú život cirkevným školám. Pritom porušujú právo rodičov vychovávať vlastné deti v duchu a v ústavoch podľa svojho výberu. Keď rodičia platia školskú daň štátu, tak si tým plnia svoju povinnosť a nemajú platiť ešte vlastne druhú daň na cirkevnú školu. V jednom z kanadských štátov to vyriešili spravodlivo: občan platí školskú daň štátu, ale pri tom písomne určí, či to má daňový úrad poslať na štátnu alebo na cirkevnú školu, ktorá vlastne plní verejnú službu výchovy mládeže.

Sú aj iné styčné oblasti medzi štátom a Cirkvou, najmä pri vynášaní zákonov, ktoré sa týkajú etiky. Nie je nijakým miešaním sa do „politiky“, keď sa Cirkev ozve na obranu etických hodnôt na ochranu ľudskej osoby. V tej oblasti Cirkev robí službu všetkým občanom, lebo vykonáva úlohu kritického svedomia na ochranu človeka. Znovu treba zdôrazniť, že sloboda náboženstva sa neobmedzuje len na obrady a súkromné svedomie, ale zahrňuje Bohom zjavené pravdy a tiež základné ľudské práva človeka. Kresťanstvo je v základoch náboženstvo „vtelenia“, Ježiš Kristus sa sám vtelil a stal členom ľudskej spoločnosti, neuzavrel sa do nejakého mýtického alebo mystického sveta, prehlásil hodnotu „tela“, čiže veľkých ľudských hodnôt, ako to zjavujú evanjeliá. kresťanstvo má v krvi sociálne volanie. Anglický spisovateľ Chesterton dobre poznamenal, že „celá kresťanská ikonografia predstavuje svätých s očami otvorenými na svet, zatiaľ čo budhistická ikonografia znázorňuje všetky bytosti s očami zavretými vo vnútornej kontemplácii“.

Základné smernice pre vzťahy medzi štátom a Cirkvou zhrnul takto Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Gaudium et spes – Radosť a nádej (č. 76): „Politické spoločenstvo a Cirkev sú na svojom vlastnom poli pôsobnosti od seba navzájom nezávislé a samosprávne. Ale obidve, i keď z rozličného titulu, stoja v službe osobného a spoločenského povolania toho istého človeka. Túto službu budú môcť tým účinnejšie vykonávať na osoh všetkým, čím lepšie budú medzi sebou udržovať zdravú spoluprácu“.
Náboženstvo patrí k základným dimenziám človeka. Vylúčiť túto dimenziu z pôsobnosti vo verejnom živote značí konať proti základnému ľudskému právu človeka na náboženskú slobodu. Štát nemá právo porušovať túto slobodu. Náboženstvo robí verejnú službu spoločnosti a štátu. Katolícka Cirkev náboženskou a morálnou výchovou a charitnou činnosťou prispieva k mravnému a ľudskému povzneseniu občanov a k budovaniu osvety a kultúry, ako je to jasne viditeľné v misiách. „Dajte teda cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie!“ (Mk 12,17). Cisár čiže štát si svoje práva uplatňuje aj mocou, Boh však mlčí a na jeho práva sa ľahko zabúda. Chceme ho azda zavrieť do sakristie?!

Jozef kardinál Tomko