Komentár Mons. Gavendu: „Koniec sveta prichádza...“

Štvrtkový komentár s názvom „Koniec sveta prichádza...“ pripravil Mons. Marián Gavenda.

Hovorí sa, že blázni sú ľudia, ktorí stratili všetko, len nie zdravý rozum... Pred kasou na piešťanskej železničnej stanici bol nával. Vasiľ, čudák, ktorého sme poznali pre nejeden kúsok, zrazu zdvihol do výšky ruky a silno kričal: „Je koniec! Ľudia, všetkému je koniec!“ Kým sa prekvapení ľudia popozerali čo sa deje, naozaj bol koniec: jeho čakaniu v rade. Prešiel totiž so zdvihnutými rukami pomedzi nich a pýtal si „jeden celý do Trenčína“. Keď aj môj počítač zahlcujú najrozmanitejšie varovania na základe mayského kalendára, ruských vedcov, tajomných videní a iných zdrojov, nevdojak sa mi vynára scéna z piešťanskej stanice. Nie aby som všetko zosmiešňoval a bral na ľahkú váhu. Skôr pre skúsenosť, že aj hlúposť má svoju logiku. Človek, trpiaci stihomamom, trpí, ako je známe, na prílišnú logiku. Až na jeden háčik – nepripustí, že jeho nesmierne logické argumenty ako celok sú nerozumné. Ale to mu logicky nikdy nevysvetlíte. Čo však so samotnými posolstvami o konci sveta? Celkom isté je, že jeden koniec prichádza. Koniec ďalšieho liturgického roka. Práve v tomto kontexte znova zaznievajú biblické čítania o bdelosti, pripravenosti a Kristovom druhom príchode. Kristus o týchto veciach hovoril, vyzýval všímať si znamenia čias. Chcel tým povedať, že máme brať vážne aj množiace sa predpovede a posolstvá? Ľudia chcú počuť aspoň pár jasných slov. Tu môžeme ponúknuť len niekoľko podnetov.

Áno, vážne treba brať aj celú záplavu posolstiev. Ale v správnom zmysle. Je známe, že zničenie Jeruzalema v roku 70, ktoré Kristus jasne predpovedal, sprevádzalo aj množstvo falošných proroctiev. Nenaplnili s doslova, mali však v jednom pravdu: odrážali určitú intuitívnu úzkosť, že vo vzduchu visí katastrofa, že čosi sa ide stať. Súčasný všeobecný nepokoj až úzkosť ako celkový fenomén tiež niečo hovorí. Vedome či podvedome si ľudia uvedomujú, že naša civilizácia sa neuberá správnym smerom a zlo, ktoré rýchlo naberá obrátky, aj keď stále pod zdaním dobra, nemôže dobre skončiť. Jasne treba rozlišovať medzi takzvaným „koncom sveta“ a koncom, či hlbokou krízou našej civilizácie. Viaceré veľmi seriózne autority ju už pokladajú za stratenú. Hovoria však, vrátane súčasného pápeža, aj o nádeji, ktorou môžu byť pre všetko to dobré a krásne, čo súčasná civilizácia vytvorila takzvané „kvalifikované menšiny“. A dokazujú, že práve Cirkev má všetky a najväčšie predpoklady stať sa takouto „kvalifikovanou menšinou“ na záchranu našej civilizácie. Ježišove výzvy „skúmať znamenia čias“ – „keď zbadáte, že na západe vystupuje oblak, hneď hovoríte: „Príde dážď“, a býva tak“ – sú výzvou logicky rozmýšľať. A medzi základné logické princípy patrí, že „niet účinku bez príčiny, každý účinok musí mať primeranú príčinu“. Ale aj v opačnom poradí: každá príčina vyvoláva primeraný účinok. Pozorovať a pomenovávať choroby súčasnej nekultúrnej kultúry smrti a životného štýlu bez dlhodobých perspektív patrí k základnému prorockému poslaniu každého kresťana a k základnému používaniu zdravého rozumu. Práve neveriaci dnes veľmi silno veria, že môžu do nekonečna šliapať po všetkých Božích princípoch a nič sa nestane. Vidíme, že na každom kroku sa stáva. Pozorovať znamenia čias znamená otvárať ľuďom oči, rozumnou argumentáciou poukazovať na príčiny a dôsledky dobra a zla. A nabádať k dobru, vyvádzať z ošiaľu sebaklamu, v ktorom sa topí väčšina ľudí, čo obyčajne precitnú až keď tvrdo narazia na dôsledky svojho pomýleného konania.
Posolstvá vyzývajú na konkrétnu prípravu, nákup potravín, sviečok a podobne. Čo na to povedať? Netrúfol by som sa odpovedať „nič si z toho nerobte“. Naša technická civilizácia je tým zraniteľnejšia, čím je dokonalejšia. Hriech v podobe sebectva vnáša do nej zmätok a nemožno nikdy vylúčiť jej menšie i veľké zlyhanie. Nebyť odkázaný na najbližší supermarket je rozumné pre každý prípad. Je však nerozumné myslieť si, že si tak možno zachrániť život. Keď Ježiš hovorí o „dni Syna človeka“, hovorí aj tieto slová: „V tú noc budú dvaja na jednej posteli: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Dve budú spolu mlieť, jedna bude vzatá, druhá sa ponechá.“ Nehovorí, „jeden bude skrytý v bunkri plnom potravín“ a „druhý zostal v byte s prázdnou chladničkou“. Hovorí o vnútornej pripravenosti či nepripravenosti. A tá sa nadobúda len priebežným napĺňaním Božej vôle. Ježiš hovorí, že navonok bude zdanie, že je všetko v najlepšom poriadku: Za Noema ľudia jedli, pili, ženili sa a vydávali, v Sodome jedli, pili, kupovali, predávali, sadili, stavali... a už v tých dňoch sa rozhodovalo, kto žije spravodlivo a kto hriešne. V prípade výpadku elektrického prúdu je skutočne dôležitá sviečka a zápalky. Ale aby nás zachránila pre večnosť, treba ju zapaľovať priebežne aj keď cez deň svieti slnko a večer lampa, a modliť sa pri nej ruženec, „spievať hymny, žalmy a nábožné piesne“, ako hovorí už svätý Pavol. A popri udržiavaní zásob v chladničke a v komore nás zachráni len ak si budeme hromadiť aj zásoby dobrých skutkov.
Je isté, že predchádzajúce tvrdenia neodpovedajú na tú najzákladnejšiu otázku: Kristus hovoril o svojom druhom príchode. Nenasvedčuje všetko tomu, že sa už blíži tento čas? Miesto dohadov si stačí zalistovať v Katechizme Katolíckej cirkvi a v článkoch 673 – 677 tu na dvoch stranách nájdeme jasné a záväzné stanovisko. Citujeme to podstatné: „Pred Kristovým príchodom Cirkev musí prejsť poslednou skúškou, ktorá otrasie vierou mnohých veriacich. Prenasledovanie, ktoré sprevádza jej putovanie tu na zemi, odhalí „tajomstvo neprávosti“ v podobe náboženského podvodu, ktorý prináša ľuďom zdanlivé riešenie ich problémov za cenu odpadnutia od pravdy. Najväčším náboženským podvodom je podvod antikrista, to znamená určitého pseudomesianizmu, v ktorom človek oslavuje sám seba namiesto Boha a jeho Mesiáša, ktorý prišiel v tele. Tento podvod antikrista sa už rysuje vo svete vždy, keď si niekto nárokuje splniť v dejinách mesiášsku nádej, ktorá sa môže uskutočniť iba mimo dejín, a to eschatologickým súdom. Cirkev odmietla túto falzifikáciu budúceho Kráľovstva aj v umiernenej podobe, známu pod názvom „milenarizmus“, ale najmä v politickej podobe sekularizovaného, „vnútorne zvráteného“ mesianizmu. (...) Kráľovstvo sa teda neuskutoční dejinným triumfom Cirkvi na spôsob vzostupného pokroku, ale víťazstvom Boha nad posledným náporom zla, po ktorom zostúpi z neba Kristova nevesta. Božie víťazstvo nad vzburou zla bude mať podobu posledného súdu po poslednom kozmickom otrase tohto sveta, ktorý sa pomíňa.“ Toľko záväzný postoj Katechizmu. Presne toho sme svedkami, pravdepodobne odpovie každý súdny človek. Benedikt XVI. mu nebude protirečiť. Len spresní, že toto prichádzanie Krista k nám a nás ku Kristovi je priebežný proces celej etapy dejín spásy medzi Kristovým Zmŕtvychvstaním a jeho druhým príchodom. Kristus už prichádza a my sa práve teraz rozhodujeme, akých nás nájde, keď príde v sláve, alebo keď my uzrieme jeho oslávenú tvár. Posolstvá a recepty na prežitie, ktoré nevedú k dobrému prežívaniu prítomnej chvíle sú celkom isto zavádzajúce, akokoľvek logické by sa zdali ich argumenty.