Nasleduje dvanásta časť
rubriky o Druhom vatikánskom koncile s názvom Kto sme my, biskupi. Pripravil
ju Jaroslav Mudroň SJ.
„Tu, okolo nástupcu Petrovho, posledného podľa času
i zásluh, ale totožného s prvým apoštolom čo do autority a poslania, sú zhromaždení
apoštoli, totiž vy, bratia, čo máte svoj pôvod v apoštolskom zbore a
ste jeho pravými pokračovateľmi; tu sme spojení v modlitbe a zjednotení v tej istej
viere a láske; tu budeme účastní na charizme Ducha Svätého; tu všetky jazyky
budú len jedným hlasom a tento jediný hlas bude posolstvom pre celý svet.“
Slová
pápeža Pavla VI. pri otvorení druhej časti koncilu v roku 1963 boli pre prítomných
biskupov pohnútkou k zamysleniu sa nad svojou identitou. Na koncile sa zúčastňovalo
vyše dvetisíc päťsto biskupov a pre mnohých z nich bolo milým prekvapením, keď ich
pápež nepriamo nazval „apoštolským zborom“. Totiž po Prvom vatikánskom koncile, ktorý
potvrdil primát pápeža a jeho najvyššiu právomoc nad celou Cirkvou, sa o biskupoch
hovorilo ako o tých, ktorý vykonávajú svoj úrad „skrze účasť na autorite Rímskeho
veľkňaza“, pretože len sv. Petrovi boli adresované Ježišove slová: „Tebe dám
kľúče od nebeského kráľovstva.“
Obraz cirkevnej hierarchie
v podaní Pavla VI. pripomenul dávne učenie Cirkvi o tzv. „biskupskej kolegialite“:
pápež je nástupcom apoštola Petra – v priamej línií a v zaručenej postupnosti; biskupi
síce nie sú nástupcami toho ktorého apoštola, ale všetci spoločne – a to aj spolu
s pápežom – sú pokračovateľmi apoštolského zboru. A toto ich spoločenstvo nazývame
„kolégium biskupov“. V tomto svetle hierarchia Cirkvi mala svoje opodstatnenie v zbore
dvanástich apoštolov, s Petrom na čele a vždy v prostredí bratského spoločenstva.
Čo však bránilo k plnému rozvoju tohto obrazu v Cirkvi? Väčšina biskupov sa na
koncile sťažovala hlavne na zložitú byrokraciu pápežskej kúrie. Navyše práva biskupov
v spravovaní svojich diecéz boli dosť obmedzené a v každej dôležitejšej záležitosti
sa museli písomne obracať na Rím.
Pavol VI. len mesiac po svojom zvolení ohlásil
nevyhnutnosť zreformovania Rímskej kúrie a čakal, že impulzy prídu aj od koncilových
otcov. Jedným z jeho prvých zásahov do koncilu bolo, že vymenoval moderátorov koncilu:
kardinálov Suenensa, Lercara a Döpfnera, ktorí neboli členmi kúrie, hoci dovtedy len
kuriálni kardináli stáli na jeho čele. Rokovania o kapitole De Episcopatu
(o biskupskej službe) stanovili jednu z najdôležitejších a súčasne najzložitejších
tém druhého obdobia zasadaní. Najviac skloňovaným slovom v príhovoroch koncilových
otcov bol výraz: „decentralizácia“ – decentralizácia moci rímskych úradov. Okrem toho
skupina nemeckých biskupov vyslovila pochybnosť nad užitočnosťou vysielať do jednotlivých
krajín zástupcov Svätej stolice – nunciov, keďže dnešná komunikácia umožňuje priamy
kontakt medzi biskupmi a pápežom. S tým plne súhlasil aj biskup Holland z Anglicka,
ktorý ako prvý vyslovil návrh, aby nie pápež mal svojho zástupcu v biskupskom zbore
– ale práve naopak, aby biskupský zbor každej krajiny mal svojho zástupcu u pápeža,
čo by bolo viditeľným vyjadrením kolegiality biskupov. Bol to začiatok myšlienky zvolávať
pravidelné biskupské synody.
Návrhy, pripomienky, vyjadrenia za aj proti v
tejto diskusii trvali vyše dvoch týždňov a dosiahli počet 119 ústnych príspevkov a
56 písomných vyjadrení. Aj kvôli tomu sa moderátori koncilu rozhodli špecifikovať
diskutované otázky do štyroch bodov a nechať o nich hlasovať. Štyri okruhy otázok
sa mali týkať biskupskej vysviacky, kolegiality biskupov, či ich právomoc pochádza
priamo od Krista a posledným bodom malo byť obnovenie trvalého diakonátu v Cirkvi. Proti
takémuto nezvyčajnému postupu – vyjadrovať sa k bodom a nie k celej kapitole – sa
ohradili traja členovia kúrie: Ottaviani, Felici a Cicognani, ktorí sa rozhodli riešiť
túto záležitosť najrazantnejším spôsobom... V deň hlasovania bolo koncilovým otcom
zvláštne, že nedostali hárky s vytlačenými otázkami a ešte čudnejšie bolo vyjadrenie
Cicognaniho, predsedu koordinačnej komisie, že hlasovanie sa odkladá na neurčito.
Čo chvíľa sa rozniesla šokujúca správa, že kardinál Cicognani vraj z poverenia pápeža
všetky hárky s nepríjemnými otázkami spálil. „Konšpirácia!“ a „Zrada!“
nieslo sa koncilovým zborom, ktorý nechápal rozhodnutie pápeža.
Pravdupovediac,
Pavol VI. nikdy nevysvetlil, prečo sa odrazu postavil na stranu protestujúcej hŕstky
kúrie, hoci päť dní pred tým povolil moderátorom toto mimoriadne hlasovanie. Môžeme
len predpokladať, že touto stredovekou praktikou spálenia dokumentov chcel všetkých
prinútiť, aby znovu hľadali cestu k dohode. O niekoľko dní vytvoril novú komisiu,
v ktorej sa ocitli tak moderátori – zástupcovia väčšiny biskupov – ako aj členovia
Rímskej kúrie. Išlo o nový pokus uzmierenia obidvoch strán. Na jej čele stál 78-ročný
kardinál Tisserant, člen kúrie, ale zástanca zmien a priaznivec moderátorov. Vďaka
jeho múdremu vedeniu sa za necelý týždeň komisia dohodla na upravenom znení otázok
a na fakte, že nepôjde o záväzné hlasovanie, ale skôr o prieskum mienky biskupov.
Došlo k nemu 30. októbra 1963.
Po mesiaci dlhých debát a vyostreného konfliktu
sa napokon ukázalo, že konciloví otcovia sú oveľa jednomyseľnejší, než sa zdalo: Z
prítomných 2157 biskupov a prelátov až 98% súhlasilo s tvrdením, že biskupská hodnosť
sa udeľuje vo sviatosti – a teda nevyplýva len z ustanovenia Svätou stolicou. Podobne
95% otcov súhlasilo s mienkou, že každý vysvätený biskup je súčasne aj členom biskupského
zboru – v spoločenstve s ostatnými biskupmi a teda aj so Svätým Otcom. O niečo menej,
85% koncilových otcov, sa vyslovilo za formulu, že biskupský zbor na čele s rímskym
pápežom má zvrchovanú moc nad celou Cirkvou. S názorom, že táto moc biskupského zboru
má Božský pôvod tým, že vyplýva z ustanovenia samotného Krista, sa stotožnilo 80%
biskupov. A s poslednou otázkou, či sa má zaviesť starodávna prax trvalých diakonov
v Cirkvi súhlasilo 75% koncilových otcov.Kardinál Ottaviani síce nezabudol pohroziť
koncilovému zhromaždeniu, že jeho komisia sa nemusí držať tohto prieskumného hlasovania
a nemusí vniesť jeho názory do dokumentu, avšak to bol len posledný výkrik pred nezvratným
vývojom. Staro-nová koncepcia hierarchie Cirkvi bola na svete a v jasne formulovanom
štýle. Vychádzala zo Svätého Písma, z Tradície Cirkvi a v neposlednom rade aj zo zážitku
účastníkov Druhého vatikánskeho koncilu, že tvoria bratské spoločenstvo, podobne ako
kedysi Dvanásti, pod vedením svojho Majstra.