Jedenásta časť rubriky
o Druhom vatikánskom koncile s názvom Druhá fáza koncilu – Cirkev ako Boží ľud.
Pripravil ju Jaroslav Mudroň.
„Tak teda, Bratia, ideme pokračovať v začatej
ceste... Kde má svoje východisko naša cesta, Bratia? A kadiaľ sa má poberať...? A
napokon aký cieľ si chceme vytýčiť, Bratia, pre našu cestu, ktorá sa má
zaznačiť do týchto pozemských dejín...? Na tieto tri veľmi jednoduché, ale
základné otázky... je len jedna jediná odpoveď, ktorú musíme tuná
a v túto hodinu prízvukovať sebe samým a ohlásiť ju svetu: Kristus! Kristus náš začiatok;
Kristus naša cesta a náš vodca; Kristus naša nádej a náš cieľ. Nech si tento koncil
plne uvedomuje tento mnohoraký a jedinečný,... úzky a blaživý vzťah
medzi nami a Pánom Ježišom, medzi touto svätou a živou Cirkvou, ktorú tvoríme
my, a Kristom...” Týmito slovami pápež Pavol VI. 29. septembra 1963 otvoril
druhé obdobie zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu. Jeho hlavnou témou, ako sa to
vykryštalizovalo počas prvého obdobia v roku 1962, bola „Cirkev“. Čo môže Cirkev povedať
sama o sebe, ako sa má predstaviť svetu či iným kresťanským cirkvám a aké posolstvo
im chce odovzdať? Pritom však, ako zdôraznil Pavol VI., nesmieme zabudnúť, že Cirkev
tu nie je sama pre seba ako nejaká organizácia či záujmový spolok, ale že dôvodom
jej jestvovania a zárukou fungovania je jedine Kristus a jej dôverný vzťah s ním. Táto
myšlienka našla ihneď odraz v úvode dokumentu o Cirkvi – namiesto slov: „Kristova
Cirkev je svetlom národov“, čo bol citát z inauguračného príhovoru Jána XXIII.,
dokument začína: „Svetlom národov je Kristus“ – „Lumen gentium cum sit Christus“.
Toto presunutie dôrazu pre správne chápanie Cirkvi vychádzalo z encykliky Pia XII.
Mistici Corporis, ktorá vrátila Cirkvi jej biblický obraz Kristovho tajomného
tela a Kristovej nevesty.
Boli tu však mnohé iné aspekty Cirkvi, ktoré zostali
pozabudnuté v priebehu jej dejín a ktoré koncil postupne odkrýval. V prvom rade to
boli postavenie a úloha laikov v Cirkvi. Novinkou, ktorú vniesol pápež Pavol VI. do
koncilového poriadku, bola riadna účasť laikov na zasadnutiach koncilu. Jeho predchodca
Ján XXIII. síce pozval na prvé koncilové zasadnutia jedného laika, významného katolíckeho
mysliteľa Jeana Guittona, ale išlo len o výnimočný akt. Pavol VI. vymenoval skupinu
desiatich laických poslucháčov koncilu. Boli to zástupcovia veľkých katolíckych organizácií:
traja Taliani, dvaja Francúzi (z toho jeden spomínaný Jean Guitton), jeden Španiel,
Argentínčan, Belgičan, Američan a jeden Poliak. Boli označení ako „auditores“ –
poslucháči, ktorí mohli na koncile prehovoriť len s povolením pápeža. To sa však týkalo
len valných zhromaždení – na jednotlivých zasadnutiach komisii pre laický apoštolát,
ktorého boli súčasťou, mali rovnaké práva ako ďalší členovia, biskupi. Jednako,
i samotná tichá prítomnosť skupiny laikov ovplyvnila priebeh aj valných zhromaždení
koncilu. Viackrát zazneli pripomienky, že v dokumente o Cirkvi sa pred kapitolou o
cirkevnej hierarchii má dať prednosť kapitole o Božom ľude, o všeobecnom kňazstve
a charizmách, čo boli témy, ktoré vnímali Cirkev horizontálne – ako spoločenstvo pokrstených
veriacich – a až potom malo prísť na rad chápanie Cirkvi podľa vertikálneho rozloženia
úloh a teda podľa hierarchického usporiadania.
Keď sa 16. októbra 1963 začalo
rokovať o samotných laikoch ako o jednej z kategórií Božieho ľudu, prvý o slovo, ako
to mal vo zvyku, požiadal kardinál Ruffini z Palerma, známy svojimi vyhranenými názormi.
Protestoval, že sa obyčajným veriacim, t.j. laikom, dávajú práva, ktoré nemajú a ani
by mať nemali: právo ozvať sa v Cirkvi, keď ide o jej dobro, upozorniť farára alebo
biskupa na nedostatky, aby sa chyby mohli napraviť a pod. Predkladaný dokument podľa
Ruffiniho zabúdal, že Cirkev je vybudovaná hierarchicky a o rovnosti členov nemôže
byť ani reči!
Podstatná väčšina koncilových otcov mala práve opačnú mienku.
Kardinálovi Monrealovi zo Sevilly sa zdalo, že v dokumente nie je dostatočne vyzdvihnutá
dôstojnosť obyčajného veriaceho. Laik je predsa katolík, ktorý žije vo svete v zmysle,
že tento svet buduje a súčasne ho i posväcuje. Podobne aj ďalší biskupi zdôrazňovali
veľký význam laického apoštolátu vo svete. Niektorí žiadali doplnenie, že tento apoštolát
vyplýva zo sviatosti krstu a birmovania. Laici, ak nechávajú prenikať svoj život kresťanskými
zásadami, sú príkladom viery vo svojom povolaní a v rodine a majú účasť na farskom
živote, spolupracujú v kresťanských organizáciách a pod.
Keď sa koncilové zhromaždenie
po týždni znovu vrátilo k pojednávaniu o laikoch, jednému z francúzskych biskupov
napadlo opýtať sa na názor aj samotných laikov, ktorí boli celý čas prítomní v svätopeterskej
bazilike. Biskup Ménager tlmočil zhromaždeniu názory laickej skupiny, podľa ktorej
sa laikom skôr hovorí čím nie sú – že nie sú kňazmi ani rehoľníkmi – ale nehovorí
sa o tom, čím v podstate sú. Biskup preto navrhol, aby sa v Cirkvi hovorilo o troch
povolaniach: o povolaní kňazskom, rehoľnom a o povolaní do laického stavu, pretože
oni majú v Cirkvi svoj nezastupiteľný stav a povinnosti, ktoré nijakí kňazi ani rehoľníci
nemôžu vyplniť. Tieto slová biskupa Ménagera boli natoľko podnetné a v istom zmysle
revolučné, že sa stali základom nového chápania úlohy laikov v Cirkvi. Laici prítomní
na koncile si nevynucovali právo prehovoriť k celému koncilovému zhromaždeniu, ale
požiadali pápeža, aby im určil jedného koncilového otca ako sprostredkovateľa a hovorcu,
čo Pavol VI. ochotne aj urobil. Až na konci prvého obdobia 3.decembra 1963 na pápežovu
výzvu prehovorili dvaja laici: Jean Guitton sa vyjadril k ekumenizmu a Talian Veronese
vyzdvihol fakt, že laici sú na koncile a teraz chcú o koncile rozprávať a na nasledujúce
obdobie koncilu radi znovu prídu.
Výstižnejšie bolo písomné vyhlásenie tejto
skupiny laikov z dňa 18. novembra: „Po prvý raz v dejinách ekumenický koncil nastolil
otázku laikov v celom jej rozsahu, hľadajúc miesto ktoré im patrí v
putujúcom Božom ľude. Pomaličky celá naša účasť na živote Cirkvi bude tým pretvorená
a bude to badateľné všade vo svete, v každom spoločenstve, ešte aj v
tej najmenšej farnosti.“