Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 32. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie na 32. nedeľu v Cezročnom období pripravil P. Milan Bubák SVD a má názov Dávaj, aby si i ty mal nadostač

Nedeľné Božie slovo je o kvalite našich vzťahov. Je o dávaní, ktoré je pre vzťahy kľúčové, nie však o dávaní hocakom, ale o dávaní, ktorého motívom je naše srdce. Alebo, aby som to povedal ešte lepšie: o dávaní, v ktorom sme prítomní my.
Keď o tejto veci uvažujeme, prichádza mi na um jedno položartovné, v skutočnosti však veľmi vážne rozprávanie jedného môjho známeho: Istého muža stretnú známi s lanom v ruke. „A kamže ideš s tým lanom, sused?“, pýtajú sa ho. „Idem sa do lesa obesiť. Pozvali ma totiž za krstného otca,“ hovorí muž.
Táto príhoda pochádza z jedného mestečka na východnom Slovensku. A môj známy, ktorý tiež pochádza z tohto mestečka, a ktorý mi tento polovtip povedal, ho komentuje takto: „Ľudia sa predháňajú v dávaní darov pri krste. Sumy však idú už tak vysoko, že niektorí na to jednoducho nemajú. No aby neostali v hanbe, požičajú si. Ľudia sú však z toho znechutení. Účasť pri krste nie je pre nich radosťou. Je to však zvyk, ktorý nevie nikto rozbiť.“ Je jasné, že v takomto dare nebude srdce. Bude tam zatrpknutosť a hnev. Alebo čakanie naspäť. Takýto dar potom nebude upevňovať vzťah.

V nedeľnom evanjeliu Ježiš porovnáva. Porovnáva dary zákonníkov a iných boháčov s darom chudobnej vdovy, ktoré títo hádžu do chrámovej pokladnice. V jeruzalemskom chráme sa nachádzali pokladnice, ktoré mali tvar kónusu. Bolo ich viac (celkove 13), a každá z nich bola určená na iné účely. Napríklad na prevádzku chrámu, na votívne sviece, na chudobných a podobne. Darca si mohol vybrať, do ktorej koľko vhodí. Samozrejme, vtedy nejestvovali papierové peniaze ako dnes, ale iba mince a keďže boli zhotovené z rozličných kovov – podľa ich hodnoty – ich zvuk, keď dopadli, bol rôzny. Podľa zvuku sa poznalo, koľko človek vhodil.

Zákonníci, ktorí boli známymi šoumenmi, hádzali samozrejme veľa. Nie však preto, lebo to tak cítili. Hádzali preto, aby sa buď ukázali; – vždy tam bol niekto, kto pozoroval, alebo sa pozorovali navzájom – alebo preto, aby si získali od Boha jeho priazeň. Boli totiž presvedčení, že Boh výšku ich daru eviduje, a ako dôsledok ich potom lepšie odmení. V ich daroch však nebolo srdce. Ani keď boli vysoké. Možno práve naopak: čím vyšší dar, tým menej srdca v ňom bolo. To spôsobovalo, že dar nemenil ani ich, ani ich vzťahy.
Dar je totiž na to, aby nás samých menil. Je možné, že ním niekomu, alebo niečomu pomôžeme napríklad v konkrétnom nedostatku. O tom niet pochybností. No definitívnym účinkom daru je to, že ním pomôžeme sebe samým. Bez schopnosti darovať nemáme blízkych ľudí, a kde niet vzťahov s ľuďmi, tam je zatrpknutosť a osamelosť.

Ako možno viete, vo Svätej zemi sa nachádza najväčšia preliačina sveta: Jordánske údolie. Genezaretské jazero, ktoré je na jej severnom okraji, sa nachádza 200 m pod hladinou Stredozemného mora a Mŕtve more, ktoré je na jej južnej strane, je až vyše 400 m pod hladinou Stredozemného mora. Zatiaľ čo Genezaretské jazero sa nachádza uprostred úrodnej zeme a je plné života (sú v ňom ryby najrozličnejších druhov), Mŕtve more je uprostred púšte a nežije v ňom jediný živočích. Jeho voda je hustá od soli a dokonca ani plávať sa v ňom nedá. Niektorí v týchto dvoch jazerách vidia silný symbol. Genezaretské jazero je symbolom nielen prijímania, ale aj dávania. Voda Jordána do neho nielen priteká, ale aj odteká. Mŕtve more je symbolom len prijímania. Do neho Jordán iba priteká. Neodteká z neho nič, voda Mŕtveho mora sa iba vyparuje. Preto je vraj mŕtve, lebo nedáva. Samozrejme, že geológovia a iní odborníci by to vysvetlili inak, no aj symbol má svoju moc. Ten, čo nielen prijíma, ale aj dáva – a to veľkodušne – je aj sám plodný.

Istá rozprávka hovorí o jednom zvláštnom strome, ktorý rástol z vonkajšej strany brány istého púštneho mesta. Bol to veľmi starý strom, a aj akoby orientačný bod pre široké ďaleké okolie. Ľudia hovorili, že sa ho dotkol prst Boží, pretože bolo na ňom stále ovocie. Napriek svojmu vysokému veku, jeho konáre boli nepretržite obťažené ovocím. Stovky okoloidúcich sa zvykli občerstvovať týmto jeho ovocím, pretože nech šiel okolo ktokoľvek, ovocie na ňom vždy bolo. Avšak jedného dňa istý chamtivý kupec pozemok, na ktorom rástol, strom kúpil. Videl stovky cestujúcich, ktorí sa zvykli zastavovať pri strome a jesť jeho (kupcovo) ovocie. Tak teda vybudoval okolo neho vysoký plot. Cestujúci ho prosili: „Daj nám z ovocia, prosíme!“ Mizerný kupec ich však okríkol: „Je to môj strom, moje ovocie, a kúpený za moje peniaze.“ Stala sa však prekvapujúca vec: jedného dňa náš starý strom náhle vyhynul! Čo sa stalo?

Zákon dávania je taký istý, ako povedzme zákon gravitácie; vyjadruje nemenný princíp: keď sa dávanie skončí, prinášanie ovocia prestane, a nevyhnutne nastáva smrť. Tento zákon platil nielen o strome, platí predovšetkým o človeku. Samozrejme, nie je dávanie ako dávanie. Ide, ako sme si už povedali, o dávanie so srdcom. Srdce je to, čo mení dar na DAR s veľkým D, ktorý mení aj darcu aj obdarovaného.

Jeden japonský časopis mal raz na jednej strane vyobrazený obrázok motýľa. Farba motýľa však bola tupo šedá. Ak sa ho ale čitateľ dotkol svojím teplým prstom, motýľ sa sfarbil. Dotyk ruky spôsobil, že špeciálne farbivo začalo reagovať a šeď sa zmenila na dúhu farieb. Nejako podobne to je aj pri vzťahoch či dávaní.

A na záver, keď už uvádzam tie príklady, dovoľte mi uviesť ešte jeden: „Otče, povedzte, prečo ma ľudia nazývajú lakomcom, keď každý vie, že som urobil závet, v ktorej porúčam po mojej smrti všetko vlastníctvo Cirkvi?“, pýta sa istý bohatý človek, ktorý nemá žiadneho príbuzného, svojho kňaza – spovedníka.
„Poviem vám rozprávku o svini a krave“, hovorí kňaz. „Sviňa nebola obľúbená, no krava bola. Každý ju mal rád. Toto sviňu veľmi rozlaďovalo. «Ľudia hovoria srdečne o tvojej láskavej náture a tvojich súcitných očiach», hovorí sviňa krave. «Myslia si, že si veľkodušná, lebo každý deň im dávaš mlieko a smotanu. Čo ale ja? Ja im dávam všetko, čo mám. Mám slaninu a šunku. Dávam im kožu na kožené výrobky. Dokonca z niektorých častí môjho tela robia i mydlo! A napriek tomu ma nikto nemá rád. Prečo je to tak?»
„Viete čo krava odpovedala svini?“, pýta sa kňaz boháča. Krava hovorí: «Možno je tomu tak preto, že ja dávam zakiaľ žijem, ty však dávaš až keď ťa zabijú.»

Modlime sa na zakončenie nášho uvažovania o dávaní modlitbu sv. Ignáca z Loyoly za veľkodušnosť: „Večné Slovo, jednorodený Syn Boží, nauč nás pravej veľkodušnosti, nauč nás tebe slúžiť, ako si to právom zasluhuješ: aby sme dávali a nepočítali, aby sme bojovali a nedbali na rany, aby sme pracovali a netúžili po odpočinku, aby sme sa obetovali a nečakali na odmenu, ako to povedomie, že sme splnili tvoju svätú vôľu. Amen.“