Spiritualita súčasného človeka: Myšlienka na smrť

Rubriku Spiritualita súčasného človeka pripravil pripravil P. Peter Dufka SJ:

V súčasnej spoločnosti myšlienka na smrť prešla silnou premenou. Na jednej strane sa rozmnožil nepriamy kontakt so smrťou. Masmédiá nám denne prinášajú správy o tragických udalostiach z celého sveta. Avšak priamy kontakt so smrťou takmer úplne zmizol. Starostlivosť o zomierajúcich a mŕtvych je delegovaná osobitným inštitúciám, ako sú nemocnice, starobince a pohrebné služby. Všeobecnou snahou je, aby sa zo spoločnosti priamy kontakt so smrťou vytratil tak, aby sa stala neviditeľnou. V minulosti, keď častejšie ľudia zomierali v domácom prostredí, sa ich odchod do večnosti chápal ako súčasť života. Pri zomierajúcom sa zhromaždila často celá rodina. Jej členovia celý život nosili v srdci presahujúcu posvätnosť tejto udalosti. V našej spoločnosti však dominuje tendencia predstavovať smrť ako nešťastie, ktorému sa treba všemožne vyhýbať. Avšak správne usmernená myšlienka na smrť má pre náš život veľký význam. Skúsme si všimnúť niekoľko aspektov, ktoré nám myšlienka na smrť môže pripomenúť.

1. Prvým z nich je večnosť života. Tento aspekt vyjadrujú horiace sviece, ktoré sú obyčajne počas pohrebných obradov zapálené. Horiaca svieca má dva symbolické významy. Symbolizuje zmŕtvychvstalého Krista. Ide o ten istý symbol, ktorý používame pri veľkonočných obradoch. Súčasne však horiaca svieca pri rakve zosnulého symbolizuje svedectvo tohto človeka, ktorý vniesol do tmy nášho sveta aspoň malý lúč svetla. Tento lúč by sme mali zachytiť, uchovať a zveľadiť tak, aby cez nás priniesol tridsať, šesťdesiat alebo stonásobne viac svetla. A ak náš život bude predĺžením všetkého toho, čo bolo u zosnulého vznešené, opravdivé a hodnotné, vtedy jeho život bude mať isté pokračovanie v nás samotných. Francúzky filozof Gabriel Marcel na jednom mieste napísal, že povedať niekomu: „Mám ťa rád“, je to isté ako povedať: „Nikdy nezomrieš.“ Vznešenosť života zosnulého nás môže natoľko zaujať, že spomienka na neho, ktorú si uchováme vo svojom srdci, sa stane naším pokladom. Pre sv. Pavla bol týmto pokladom Kristus, a to až do takej miery, že povedal: „Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“ (Fil 1, 21) Každý človek, ktorý sa stal pre nás pokladom, zanecháva pečať v našom srdci. A práve táto pečať vytvára spoločenstvo s tými, ktorí už vstúpili do večnosti. A tak podľa toho, koľko milovaných osôb nás opustilo, v takej miere pociťujeme, že patríme tomu svetu, v ktorom žijú oni. Ak jedna z týchto milovaných osôb má meno Ježiš Kristus, ak je on jeden z našich najväčších pokladov, potom podobne ako sv. Pavol môžeme povedať: „Túžim zomrieť a byť s Krstom, a to by bolo oveľa lepšie.” (Fil 1, 23)

2. Druhým aspektom života, ktorý nám pripomína myšlienka na smrť, je jeho premenlivosť. Romano Guardini vo svojej knihe „Posledné veci“ hovorí o tom, že smrť je nám oveľa bližšia, ako si myslíme. Život a smrť navzájom na seba nadväzujú ba tvoria jednotu. Každý krok vpred, ktorý je vyšším stupienkom nášho života, akoby sprevádzala smrť. Z dieťaťa musí vyrásť chlapec alebo dievča. Rozličné detské prejavy musia akoby zomrieť, aby sa z dieťaťa stal dospievajúci človek. I neskôr sa mladý človek nemôže zacykliť do nekonečného procesu dospievania, ale v istom čase ho musí opustiť. Musí sa zriecť mnohých atraktívnych aspektov života mladých ľudí, aby zodpovedne pristúpil k trvalým záväzkom dospelých. Na každej úrovni nášho rastu je prítomná akoby smrť, koniec predošlého. Nie však ako niečo deštruktívne, ničivé, ale ako podmienka rastu, ktorá nás odľahčuje a ktorá nás robí slobodnými stať sa inými, než sme boli predtým. A tak v našom živote je istá blízkosť smrti neustále prítomná. Ak sme jednotlivé etapy opúšťania a smrti prežívali pravdivo a ak sme ich akceptovali v plnom rozsahu, môžu nás pripraviť na pokojné stretnutie s poslednou smrťou. Ona je totiž len prirodzeným vyústením reality, ktorú sme stretávali deň za dňom počas celého nášho života a v ktorej sa neustále vynárala novosť života. Nejde natoľko o koniec jednej cesty, ale o začiatok nového putovania.

3. Tretím aspektom života, ktorý nám pripomína myšlienka na smrť, je jeho krása a neopakovateľnosť. V asketických praktikách púštnych otcov sa často pripomínalo, aby nezabudli na smrť (memoria mortis). Tu by sme sa dnes mohli stretnúť s mnohými námietkami. „Mám celý môj plodný a dlhý život žiť v neustálom napätí a hrôze zo smrti? Majú byť všetky dni môjho života otrávené myšlienkou na ich koniec? Má byť každá láska terorizovaná myšlienkou na jej stratu?” Naozaj chcú asketické príručky zdôrazniť tieto skutočnosti, keď pozývajú ku kontemplácii smrti? Nie, práve naopak. Smrť je jednou z najdôležitejších skutočností, ktoré nám pomáhajú vyrásť v osobnosť. Keď sa smrť dotkne nášho okolia, keď zasiahne niekoho z našej rodiny, získa zrazu všetko Božsko–ľudský rozmer. Stačí si pripomenúť, čo sa deje s rodinou, ak sa objaví u jedného z jej členov smrteľná choroba. Celá rodina sa zmobilizuje v úsilí o záchranu života a podáva výkony, ktorých by za iných okolností nebola schopná. Všetci si zrazu uvedomujú mimoriadnosť každého okamihu a dar času. Každé gesto či slovo môže byť posledné. Môže ho zachytiť zomierajúci a môže sa natrvalo zapísať do pamäti príbuzných. Každý okamih má mimoriadnu hodnotu. Dostojevský vo svojom denníku píše o tom, že v deň, keď bol odsúdený na trest smrti, stál pred vykonaním rozsudku a pozeral sa na všetko dookola. Aké boli nádherné lúče slnka, aký bol úžasný vzduch, ktorý vdychoval, aký bol nádherný svet okolo neho, aký bol vzácny každý moment jeho života práve vtedy, keď stál na prahu smrti. „Oh”, povedal si v tomto momente, „keby mi udelili milosť, nestratil by som už ani jediný moment.“ Milosť mu bola udelená, ale sám konštatuje: „Koľko momentov života bolo neskôr stratených.“ Mnoho ľudí nevie naplno žiť, pretože si nepripustia myšlienky na smrť. Nie ani natoľko preto, že by mali z nej strach, ale skôr preto, že posúvajú smrť do vzdialenej budúcnosti. Podvedome totiž veria tomu, že ak ju nechajú vzdialene neprístupnú, nikdy ich nezasiahne so svojou plnou silou.

4. Štvrtým aspektom života, ktorý nám pripomína myšlienka na smrť, je jeho veľkosť presahujúca všetky naše obavy a strachy. Anthony Bloom vo svojej knihe Večer života opisuje svoj zážitok. Cez vojnu, počas silného bombardovania sa nachádzal v byte svojej matky na štvrtom poschodí. „Nebáli sme sa bombardovania”, píše. V prípade zásahu sme i tak nemali nijakú šancu na prežitie, ale uprednostňovali sme radšej zahynúť pádom zo štvrtého poschodia nášho bytu, než byť pochovaní pod oblúkmi našich nestabilných pivníc, ktoré by nám i tak nezachránili život. V jednom momente moja matka navrhla, aby sme si spravili kávu a odišla pripraviť ju do kuchyne. Zrazu sa z kuchyne ozval šialený krik. Okamžite som sa rozbehol tým smerom a bol som pripravený na najhoršie. Matku som našiel na stole, oči mala plné strachu a prstom ukazovala do rohu kuchyne, kde som zazrel malú myš. Veľká časť nášho života nám utečie tým, že sa zaoberáme maličkosťami, ba priam sa ich bojíme. V strachu pred nimi nie sme schopní racionálne reagovať, až pokiaľ mačka alebo kocúr nevyrieši našu kritickú situáciu.

Myšlienka na smrť nás robí plne ľuďmi. Veľkými, ako je veľká smrť a ako je veľký život. Len ak dosiahneme túto úroveň poznania veľkosti života a smrti, nezostaneme na úrovni žabo-myších problémov a ale vyrastieme v skutočné osobnosti.