Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 31. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 31. nedeľu v Cezročnom období s názvom Čo je hlavné?

Kapucínsky páter Raniero Cantalamessa, pápežský kazateľ, spomína nasledujúci príbeh. Raz požiadali istého starého profesora, aby viedol v jednej veľkej americkej firme seminár o správnom zachádzaní s časom. Rozhodol sa, že začne experimentom. Stojac pred skupinou svojich poslucháčov vytiahol spod stola veľkú guľatú sklenenú banku. Položil ju na stôl a doplna do nej poukladal skaly veľkosti tenisovej loptičky. Keď už bola banka naozaj plná a podľa úsudku sa do nej nevmestila už ani jedna skala pýta sa prítomných: „Je táto nádoba plná alebo nie je?“ Všetci takmer naraz odpovedali: „Je!“

Chvíľu počkal a pýta sa znova: „Ste si tým istí!“. Zohol sa a spod stola vytiahol krabicu malých ploskáčov. Nasypal ich do sklenej nádoby a poriadne ňou potrepal. Kamienky sa poprepadávali pomedzi škáry medzi skalami až po dno, a on dosypal nové. Znova sa pýta študentov: „Je nádoba plná teraz?“ Jeho poslucháči, už teraz trocha v strehu hovoria: „Je, ale možno nie celkom!“

„Veľmi dobre, hovorí profesor!“ Potom sa znova zohol a vytiahol krabicu s pieskom. Nasypal ho do sklenej nádoby, potriasol ňou, nasypal znova, až kým sa nezaplnili všetky škáry. Potom sa pýta znova: „A teraz? Je nádoba už teraz konečne plná?“ Všetci zakričali: „Nie!“ „Naozaj!“, hovorí profesor. Nádoba nie je ešte plná. Vytiahol spod stola krčah s vodou a nalial do nádoby toľko vody, koľko sa jej len vmestilo.
Potom, keď tento pokus skončil, sa obráti na svojich poslucháčov a pýta sa ich: „Čo vám tento pokus hovorí? Akej pravde vás učí?“ Tí najsmelší – vychádzajúc z názvu seminára, ktorým bol „zachádzanie s časom!“ – pohotovo odpovedali: „No predsa o tom, ako máme zachádzať svojim a časom a ako dokonca aj do toho najplnšieho kalendára sa ešte vždy niečo vmestí...“

„No, nie celkom,“ hovorí profesor. „Pokus nám hovorí o niečom inom. Ak by ste nevložili veľké skaly do nádoby ako prvé, neskôr ich tam už nedáte. Nemôžte začať od konca: vodou, pieskom, ploskými kamienkami a až potom skalami. Tak to nepôjde!“
Nastalo ticho. Oči prítomných žiarili na znak súhlasu. Je tam logika. „No čo to znamená prakticky?,“ mysleli si mnohí. „Skaly sú vaše priority. Tie musíte do nádoby, teda do svojho kalendára, položiť ako prvé. Čo sú vaše priority: zdravie, rodina, priatelia, čestnosť a integrita, naplnenie túžob svojho srdca? Nech je to čokoľvek, dôležité je, aby ste skutočné hodnoty vložili do svojho kalendára ako prvé. Ak do svojho života položíte ako prvé veci, ktoré nie sú pre váš život podstatné, potom váš život bude preplnenými nezmyselnosťami a hlúposťami a zbytočnosťami a vy nebudete mať miesto a priestor pre veci naozaj dôležité.“

„A tak si nezabudnite položiť dôležitú otázku: „Ktoré veci v mojom živote sú naozaj dôležité? Skúmaj túto otázku naozaj vážne. A ak ich objavíš, polož ich potom vo svojom kalendári naozaj na prvé a najdôležitejšie miesto.“
Čo je najdôležitejšie? Túto otázku prišiel položiť Ježišovi aj zákonník z nedeľného evanjelia. Nedivme sa mu! Bol zrejme už unavený z praxe, ktorá panovala v židovskej spoločnosti Ježišovej doby. Židia mali, ako vieme, 613 zákazov a príkazov, ktoré mali regulovať každý detail ich života. To bolo veľa na to, aby si ich človek mohol zapamätať, nie ešte zachovávať. A potom, život je taký pestrý, že vždy sa vyskytla situácia, ktorá nebola žiadnym z týchto zákonov pokrytá, preto sa učitelia zákona donekonečna dohadovali a hľadali vysvetlenia na jednotlivosti. Boli takí, ktorých to bavilo, no iste bola väčšina tých, ktorí mali dosť takejto praxe a takejto kazuistiky a celkom iste i vrtochov, ktoré sa mohli do výkladov mnohých zákonov vlúdiť, ak to ten, ktorý mal nad tým všetkým moc chcel. A nehovoriac o deformovanom obraze Boha, ktorý takáto prax vytvárala.

Zákonník, ktorý prišiel za Ježišom chcel jednoducho vedieť: Čo je spoločným menovateľov všetkých týchto zákonov? Čo je ich duch? Čo je prizma, cez ktorú sa mám pozerať na všetky priority môjho života, všetky rozhodnutia a všetky činnosti? Čo je koreňom, z ktorých všetky tieto prikázania vyrastajú? Ježiš odpovedá jasne: „Je to láska!“ Nič viac, nič menej. Síce Ježiš ich spája: lásku k Bohu spája s láskou k blížnemu, čo boli pre židov dve rozdielne prikázania, napísané na dvoch rozličných miestach v Písme: jedno sa nachádzalo v Knihe Deuteronómium (6,5) a druhé v Knihe Levitikus (19,18). No keď sa má stanoviť priorita i medzi nimi – čo sa dosť často stáva –, tak Nový zákon hovorí jasne: „Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí?“ (1Jn 4,20b). A sme doma! Podľa tohto vlastne láska k blížnemu je takmer dôležitejšia – hoci samozrejme nie celkom –, ale je jasným testom lásky k Bohu.

Takáto odpoveď nebola pre židov ale prijateľná. Oni mali ten zoznam vecí trocha iný: prvý bol Zákon, potom bohoslužba a až nakoniec láska. Ježiš to v nedeľnom evanjeliu, ako budeme počuť, obracia. Najprv je láska. Až potom je bohoslužba a zákon. Zákonník to – zdá sa – pochopil a prijal. Možno videl, že je tam skalná logika: veď kto miluje, potom automaticky koná bohoslužbu a zachováva i zákon. A nielen to: kto miluje aj nehreší, lebo pravá láska je nekompatibilná s hriechom. Sv. Augustín to pekne vyjadruje slovami: „Miluj a rob, čo chceš!“ Čo znamená: kto miluje, robí síce slobodne, čo chce, ale nikdy nerobí zle, lebo láska v jeho vnútri, ak je opravdivá, mu zlo robiť nedovolí. No pre pravoverného žida takáto logika nebola celkom prijateľná. Darmo, všetko si vyžaduje čas, trpezlivosť a i odvahu. A niekedy i obetu. Veď Ježiša za jeho „bludy“ nakoniec ukrižovali, no tie bludy sa nesú stáročiami a sú neustálym naliehaním na tých, ktorí by to radi obrátili znova na to židovské: najprv zákon, potom bohoslužba a až nakoniec, keď zostane čas a energia až láska.

Ježiš nám teda dnes pripomína: daj si do sklenej nádoby svojho života najprv skaly lásky. A potom až dodávaj ostatné veci. Keď budeš stáť pred voľbou, čo urobiť a čo vynechať, čo zachovať a čo zanedbať, pozri sa na svoje priority. Ježiš to pekne ilustruje podobenstvom o Milosrdnom Samaritánovi. V ktorom síce kňaz a levíta obstáli podľa židovských predpisov a zákonov, ne neobstáli podľa jeho priorít. Utekanie do chrámu, aby boli načas na bohoslužbe, im zabránilo pomôcť núdznemu. Predpokladám, že podobenstvo o Milosrdnom Samaritánovi vyvolalo u mnohých pravoverných židov pohoršenie. Veď kto to kedy videl, aby mala pomoc niekomu, hoci i umierajúcemu, prednosť pred bohoslužbou! Lenže mala. Tak to pripomína Ježiš.

Jeho lekcie však potrebujeme aj dnes. A potrebujeme ich najviac my kresťania a dosť často dokonca tí najzbožnejší. Veď v koľkých rehoľných a iných komunitách dávame prednosť veciam, ktoré sú vodou, alebo pieskom, a na skalu neostane miesta? Alebo lepšie povedané: skalu-lásku sa tam snažíme dostať, ale už to nejde, lebo nádoba je zúfalo plná, inými nepodstatnými vecami? Ako strašne sme svoj život lásky zotročili prikázaniami a zákazmi, ktoré nemajú s láskou nič spoločné, alebo ktoré úplne blokujú príchod láske a jej rozletu?
Samozrejme, pravidlá i príkazy a zákazy sú nevyhnutné. Bez nich by nebol život možný. No treba vedieť, že všetky sú len rozvinutím toho základného pravidla: pravidla lásky. Ak nie sú, nemajú právo jestvovať. Tak, ako sa to hovorí v jednej diskusii istého žiaka so svojím duchovným otcom. Ten žiakovi na otázku o vzťahu medzi príkazom lásky a ostanými prikázaniami hovorí: „Dôležitá je len láska. Všetko ostatné je len komentárom!“.