V dnešný deň spomienky na všetkých verných zosnulých sa Svätý Otec modlí osobitne
za zomrelých pápežov. Tradične sa táto modlitba koná 2. novembra vo večerných hodinách
priamo vo Vatikánskej hrobke pod Bazilikou sv. Petra a je súkromná. Rovnako k prežívaniu
týchto dní patrí slávenie svätej omše za duše kardinálov a biskupov, ktorí zomreli
počas uplynulého roku. Benedikt XVI. ju bude celebrovať zajtra 3. novembra o 11.30
hod. v Bazilike sv. Petra.
Pripomeňme si slová pápeža Benedikta XVI., ktorými
odpovedal na otázku strachu zo smrti 2. novembra minulého roku počas generálnej audiencie:
„Bojíme
sa smrti, pretože máme strach z ničoty, pretože odchádzame do niečoho, čo nepoznáme,
čo je nepreskúmané. Existuje v nás pocit odmietnutia, pretože nedokážeme
akceptovať, že všetko krásne a veľké, čo sme zažili počas našej existencie, by malo
byť zrazu zničené a akoby hodené do priepasti ničoty. Predovšetkým cítime, že láska
vyžaduje večnosť a nie je možné akceptovať, že by mala byť zničená smrťou v jedinom
okamihu.Máme strach pred smrťou, pretože keď sa nachádzame v blízkosti
konca našej existencie, vnímame, že tu bude akýsi súd našich skutkov, toho, ako sme
žili náš život a predovšetkým tých tienistých miest, ktoré často úspešne dokážeme
alebo sa pokúšame vymazať z nášho svedomia. Myslím si, že práve otázka súdu je často
predmetom záujmu o mŕtvych pre človeka všetkých čias, osobitne o ľudí, ktorí boli
preňho významní a už nie sú v jeho blízkosti na ceste pozemským životom. V určitom
zmysle sú prejavy pozornosti a lásky, ktorými zahŕňame zosnulého, spôsobom akoby ochrany
v presvedčení, že pri súde neostane bez podpory. Toto si môžeme všimnúť vo väčšine
kultúr, ktoré charakterizujú dejiny človeka. (...) Iba ten, kto dokáže
v smrti rozpoznať veľkú nádej, môže tiež žiť životom, ktorý vychádza
z nádeje. Ak človeka zredukujeme jedine na jeho horizontálnu dimenziu a na to, čo
sa môže poznať empirickou skúsenosťou, život stratí svoj hlboký zmysel. Človek potrebuje
večnosť a každá iná nádej je pre neho príliš krátkou a príliš limitovanou. Človek
je vysvetliteľný jedine v prípade, ak existuje Láska, ktorá prekonáva
každé odlúčenie, aj to po smrti, vabsolútne, ktoré prevyšuje aj čas
a priestor. Človek je vysvetliteľný, teda nachádza svoj najhlbší zmysel, iba ak existuje
Boh. My vieme, že Boh neostal v akejsi vzdialenosti, ale priblížil sa k nám,
vstúpil do nášho života a hovorí: «Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo
mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky»
(Jn 11,25-26).“ -jk, js-