Svätý Otec počas vešpier v Sixtínskej kaplnke o podstate Michelangelovho diela

Včera v podvečer slávil pápež Benedikt XVI. vešpery v Sixtínskej kaplnke pri príležitosti 500. výročia jej inaugurácie. Po príhovore kardinála Giuseppeho Bertella, prezidenta Governatorátu Mestského štátu Vatikán, sa k prítomným obrátil Svätý Otec nasledovnými slovami:

Ctení bratia, drahí bratia a sestry! V tejto liturgii Prvých vešpier zo slávnosti Všetkých svätých, si pripomíname úkon, keď pred 500 rokmi, pápež Július II. inauguroval stropné fresky tejto Sixtínskej kaplnky. Ďakujem kardinálovi Bertellovi za jeho slová, ktorými sa na mňa obrátil a srdečne pozdravujem všetkých prítomných.

Prečo si pripomínať túto historicko-umeleckú udalosť liturgickým slávením? Predovšetkým preto, že Sixtínska kaplnka je vo svojej podstate liturgickou aulou, je veľkou kaplnkou vatikánskeho Apoštolského paláca. Okrem toho preto, že umelecké diela, ktoré ju zdobia, zvlášť fresky, nachádzajú v liturgii, takpovediac, svoje životné prostredie, kontext, v ktorom najlepšie vyjadrujú všetku svoju krásu, všetko bohatstvo a význam ich zmyslu. A tak počas liturgického obradu celá táto symfónia obrazov ožíva, samozrejme v duchovnom zmysle, ale tiež neoddeliteľne estetickom, pretože vnímanie umeleckej formy je aktom typicky ľudským a ako taký zahŕňa zmysly a ducha. Stručne povedané: Sixtínska kaplnka pozorovaná v modlitbe je ešte krajšia, autentickejšia, odhaľuje sa v celom svojom bohatstve.

Tu všetko ožíva, všetko rezonuje v kontakte s Božím slovom. Počuli sme časť Listu Hebrejom: «No vy ste sa priblížili k vrchu Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu a k myradiám anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu... » (Hebr 12, 22-23). Autor sa zaoberá kresťanmi a vysvetľuje, že pre nich sa napĺňajú prísľuby Starého zákona: slávnosť spoločenstva, ktorého centrom je Boh a Ježiš, obetovaný a zmŕtvychvstalý Baránok (porov. 23-24). Celý tento dynamický prísľub a naplnenie tu máme zastúpené vo freskách na dlhých múroch, v práci veľkých maliarov z Umbrie a Toskánska z druhej polovice 15. storočia.

A keď biblický text pokračuje slovami, že sme sa priblížili «k spoločenstvu prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi, k Bohu, sudcovi všetkých, k duchom spravodlivých, ktorí už dosiahli dokonalosť» (Hebr 12, 23), náš pohľad sa dvíha k Michelangelovmu Poslednému súdu, kde pozadie modrej oblohy, akoby plášť Panny Márie, dáva svetlo nádeje celej vízii, veľmi dramatickej. «Christe, redemptor omnium,/ conserva tuos famulos,/ beatae semper Virginis/ placatus sanctis precibus» - spieva sa v prvej strofe latinského hymnu týchto vešpier. A práve to je to, čo vidíme: Krista Spasiteľa uprostred, korunovaného jeho Svätými, a vedľa neho Máriu, v akte prosiaceho príhovoru, akoby za zmiernenie strašného rozsudku.

Ale dnes večer sa naša pozornosť sústreďuje predovšetkým na veľkú fresku na strope, ktorú Michelangelo z poverenia Júliusa II. tvoril približne štyri roky, od roku 1508 do roku 1512. Veľký umelec, už predtým známy svojimi sochárskymi dielami, čelí predsavzatiu zamaľovať viac ako tisíc metrov štvorcových, a dokážeme si predstaviť, že dojem vyvolaný u tých, ktorí to po prvýkrát uvideli splnené, musel byť skutočné pôsobivý.
Od tejto obrovskej fresky sa odvíjala história talianskeho a európskeho umenia – tvrdil Wölfflin v roku 1899 krásnou a dnes známou metaforou – porovnával to s «mocným horským potokom prinášajúcim šťastie a zároveň skazu»: nič nezostane ako predtým. Giorgio Vasari, vo svojej slávnej pasáži Životov píše veľmi pôsobivo: «Toto dielo bolo a je naozaj svetlom nášho umenia, ktoré prospelo a dalo svetlo umeniu maľby, dosť na to, aby osvetlilo svet».

Lampáš, svetlo, osvetlenie: tri slová Vasariho, ktoré nie sú ďaleké srdciam tých, ktorí boli prítomní na slávnosti vešpier toho 31. októbra 1512. Ale nejde iba o svetlo, ktoré vychádza zo schopnosti použitia bohatých farebných kontrastov alebo z hnutia, ktoré oživuje Michelangelove diela, ale o myšlienku, že ide o veľký čas: je to Božie svetlo, ktoré osvetľuje tieto fresky a celú pápežskú kaplnku.
To svetlo, ktoré s jeho silou zvíťazí nad chaosom a temnotou, aby darovalo život: v stvorení a vo vykúpení. A Sixtínska kaplnka rozpráva tento príbeh svetla, oslobodenia, záchrany, hovorí o vzťahu Boha s ľudstvom. Geniálnym stropom od Michelangela sa pohľad tiahne posolstvom Prorokov, ku ktorému sa pridávajú pohanské Sibyly čakajúce na Krista, až ku počiatku všetkých vecí: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gen 1,1).
S unikátnou intenzitou prejavu veľký umelec maľuje Boha Stvoriteľa, jeho skutky, jeho silu, aby jasne povedal, že svet nie je dielom tmy, niečoho náhodného, absurdného, ale vychádza z Inteligencie, zo Slobody, z najvyššieho skutku Lásky. V tomto stretnutí medzi prstom Boha a človeka, vnímame kontakt medzi nebom a zemou, v Adamovi Boh vstupuje do nového vzťahu s jeho stvorením, človek je v priamom vzťahu s Ním, je Ním volaný, je na obraz a podobu Božiu.

Dvadsať rokov potom, Michelangelo Posledným súdom uzatvára veľké podobenstvo o ceste ľudstva, upriamiac pohľad na dosiahnutie tejto reality sveta a človeka, na konečné stretnutie s Kristom - Sudcom živých a mŕtvych.

Modliť sa dnes večer v Sixtínskej kaplnke, ktorá je obklopená históriou cesty Boha s človekom, obdivuhodne zastúpenej vo freskách, ktoré sú nad nami a obklopujú nás, je výzvou ku chvále, výzvou k vyvýšeniu Boha stvoriteľa, Vykupiteľa a sudcu živých a mŕtvych, so všetkými Svätými z Neba, slovami chválospevu z Apokalypsy: «Amen, aleluja.[...] Chváľte nášho Pána, všetci jeho služobníci, aj vy, čo sa ho bojíte, malí i veľkí! [...] Aleluja. [...] Radujme sa a plesajme, vzdávajme mu slávu» (Zjv 19,4, 5, 7). Amen.

Preklad: Mária Fábryová