Cirkev pred zrkadlom

Rubrika o Druhom vatikánskom koncile podľa knihy Johna O´Mellyho "Čo sa stalo na II. vatikánskom koncile". Pripravil ju Jaroslav Mudroň SJ:

Keď v decembri 1962 odchádzali biskupi z Ríma, väčšine z nich asi rezonovala v mysli otázka o podstate Cirkvi. Týždeň pred ukončením prvej fázy koncilu sa totiž strhla ďalšia živá debata – bez nie malého napätia – tentoraz o Cirkvi. Zopakoval sa scenár, aký zažili konciloví otcovia, keď pojednávali o dokumente O prameňoch zjavenia a hrozilo vtedy, že koncil sa zriekne svojho prvotného postoja otvorenosti pre dialóg so svetom. Podobne ako ten prvý dokument aj tento nový s názvom De Ecclesia (O Cirkvi) pripravila komisia kardinála Ottavianiho, dobre známeho konzervatívca. Kardinál Ottaviani opäť otáľal dať biskupom text dokumentu v dostatočnom časovom predstihu, aby si naň pripravili pripomienky a pozmeňovacie návrhy. A znovu, reakciou niektorých biskupov na túto nečestnú hru bolo zhotovenie alternatívnej verzie. Na žiadosť belgického kardinála Suenensa ju pripravil Gérard Philips, paradoxne jeden z členov Ottaviánovej komisie, a svojimi kritickými poznámkami ho komentovali teológovia Rahner a Schillebeeckx. Podobne ako pri predstavovaní prvého dokumentu aj tentoraz, 1. decembra 1962, kardinál Ottaviani predniesol reč plnú irónie a kritiky voči tým, ktorí vopred odsudzujú jeho návrhy a nechávajú kolovať náhradné spisy.

Čítal sa text O Cirkvi, v ktorom bola Cirkev predstavená ako Ecclesia militans – Cirkev bojujúca, ktorá má odpovedať na krízu autority vo svete tým, že potvrdí svoju vlastnú autoritu a požiadavku poslušnej oddanosti svojich členov – hlavne poslušnosti voči pápežskému úradu.
Po prezentácií 82 stránkového dokumentu vládla v Chráme sv. Petra síce dosť napätá, ale zato pokojnejšia atmosféra, než tomu bolo pred mesiacom, keď sa prečítal prvý návrh O prameňoch zjavenia, ktorý konciloví otcovia zasypali ostrým: „Non licet“ – „Nesúhlasím!“ Tento krát si počínali prezieravejšie... Zo 77 pripomienok, ktoré zazneli v priebehu piatich dní sa ako rozhodujúce ukázali tri príspevky: biskupa De Smedta z Brúg, kardinála Fringsa z Kolína a kardinála Suenensa z Bruselu.

Biskup De Smedt komentoval túto víziu Cirkvi ako „trimphalismus“, „clericalismus“ a „juridicismus“ – tri slová, ktoré sa ihneď stali programovým vyhlásením toho, čoho sa koncil má vyvarovať. Cirkev sa vskutku v dokumente predstavovala ako „víťazná“ – triumfálna, dokonalá, božsko-ľudská spoločnosť bez odvolania sa na biblický obraz pokorného Božieho ľudu. „Musíme sa mať na pozore a neupadnúť do akéhosi kultu biskupov a pápeža. Cirkev je viac matkou než právnickou inštitúciou.“ Uviedol Mons. De Smedt.

V mene nemeckých biskupov prehovoril 4. decembra Kardinál Frings. Jeho myšlienka bola jednoduchá a jasná: chápanie Cirkvi v predloženom texte nie je katolícke! Odpovedá síce duchu 16. a 19. stor., kedy sa Katolícka cirkev bránila pred protestantizmom a laicizáciou tým, že zdôrazňovala autoritu pápeža, ale jej tradícia je zároveň oveľa bohatšia. Slovo „katolícky“ znamená „všeobecný“, „všeobjímajúci“ prístup, ktorý ma na zreteli dobro všetkých. Prečo nesiahnuť po poňatí Cirkvi, aké mali cirkevní otcovia v prvých storočiach jej života a čerpať tak z jej univerzálnejšej tradície?

Konečne, po kardinálovi Fringsovi požiadal o slovo belgický kardinál Suenens. Čakalo sa na jeho vyjadrenie, pretože bolo známe, že jeho názory na Cirkev a koncil prijímal aj vtedajší pápež Ján XXIII. „Ecclesia Christi lumen gentium.“ Pripomenul Suenens pápežove slová z otvorenia koncilu: „Kristova cirkev je svetlom národov.“ Cirkev si podľa neho musí položiť dve otázky: Čo môže povedať sama o sebe, aká je? A ako vyjadriť samu seba pred svetom?

Išlo o známe Suenensove rozdelenie medzi Cirkvou, ktorá hľadí na seba samú (ad intra), a Cirkvou, ktorá hľadí na okolitý svet (ad extra) a ktorému chce byť nápomocná. Podľa jeho slov: „Cirkev sa musí vyjadriť k samému životu ľudskej osoby, k nenarušiteľnosti jej života; k sociálnej spravodlivosti; k evanjelizácií chudobných; k medzinárodnému pokoju a k vojne, aby tak jej učnenie bolo svetlom v znepokojujúcich časoch.“ „Dúfajme,“ pokračoval kardinál, „že tento plán, ktorý navrhujem otvorí cestu k lepšiemu načúvaniu Cirkvi a k lepšiemu jej ponímaniu zo strany dnešného sveta a že Cirkev bude stále viac cestou, pravdou a svetlom pre mužov a ženy našich čias.“

Dlhý potlesk po Suenensovej reči vyjadril súhlas koncilových otcov s takýmto dvojakým poňatím Cirkvi, ktoré dalo počiatok vzniku dvoch dôležitých konštitúcií Druhého vatikánskeho koncilu: Lumen Gentium (Svetlo národov) – o podstate Cirkvi – a Gaudium et spes (Radosť a nádej) – o vzťahu Cirkvi so súčasným svetom.
Kardinál Suenens sa tešil z priazne pápeža Jána XXIII., ktorý si prezrel jeho príspevok ešte pred prečítaním na koncilovom zasadaní a niektoré veci sám doplnil. Na druhý deň, 5. decembra 1962, Suenensov prejav verejne ocenil aj druhý význámný muž Cirkvi – kardinál Montini, milánsky arcibiskup. Kardinál Montini bol známy svojou rozvážnosťou, s akou dokázal predsedať talianskym biskupom. Už v tom čase bol považovaný za vhodného nástupcu pápeža Jána, k čomu aj v skutočnosti došlo: O šesť mesiacov neskôr, 21. júna 1963, bol zvolený za pápeža a zvolil si meno Pavol – Pavol VI. Otázka o podstate Cirkvi a o jej poslaní sa stala stredobodom jeho pontifikátu. Hlavne jeho zásluhou si Cirkev osvojila a uchovala svoju pokoncilovú podobu a naozaj vykročila na cestu zmierenia a dialógu so svetom.