Benedikt XVI. počas audiencie: Veda nestačí, aby bol človek slobodný
Priečelie Baziliky sv. Petra ešte stále zdobené obrazmi nových svätých, 30-tisíc pútnikov,
početná skupina kardinálov a biskupov, zúčastňujúcich sa na synode o novej evanjelizácii.
To bol dnešný pohľad na Vatikánske námestie, zaliate jesenným slnkom počas generálnej
audiencie, pri ktorej nám pápež v katechéze ponúkol zamyslenie nad otázkou Čo je viera.
Drahí bratia a sestry, minulú stredu, na úvod Roku viery, som začal novú sériu
katechéz o viere. Dnes by som sa chcel s vami zamyslieť nad základnou otázkou: Čo
je viera? Má viera zmysel vo svete, v ktorom veda a technika otvárajú ešte prednedávnom
nemysliteľné horizonty? Čo dnes znamená veriť? Naozaj, v našich časoch je potrebné
nové vyučovanie viery, ktoré samozrejme bude obsahovať poznanie jej právd a poznanie
udalostí dejín spásy, avšak jeho prvým východiskom bude opravdivé stretnutie s Bohom
v Ježišovi Kristovi, láska k nemu, dôvera v neho, čiže zaangažovanie celého človeka,
celého života.
Dnes uprostred mnohých dobrých vecí rastie okolo nás akási
duchovná púšť. Tu a tam, z určitých udalostí, o ktorých počujeme dennodenne, cítime,
že svet nekráča k budovaniu bratského spoločenstva a pokoja; aj pokrok a blahobyt
so sebou prinášajú svoje tienisté stránky. Napriek veľkosti vedeckých objavov a úspechov
techniky sa nezdá, že by dnešný človek bol slobodnejší a ľudskejší; stále okolo seba
vidíme rozličné formy zneužívania, manipulácie, násilia, nespravodlivosti... Istý
druh kultúry dnes vychováva k tomu, aby sa ľudia pohybovali len na horizonte vecí,
v ohraničení toho, čo je ľudsky uskutočniteľné, aby verili len tomu, čo možno vidieť
alebo čoho sa možno dotknúť vlastnými rukami. Na druhej strane však rastie počet tých,
ktorí sa cítia dezorientovaní a pri hľadaní vízie sveta, ktorá by nebola len horizontálna,
sú ochotní uveriť naozaj hocičomu. V tomto kontexte znovu vychádzajú na povrch isté
základné otázky, ktoré sú omnoho konkrétnejšie a naliehavejšie, než sa môže zdať na
prvý pohľad: aký zmysel má život? Existuje budúcnosť pre človeka, pre nás a pre nasledujúce
generácie? Akým spôsobom treba riadiť naše slobodné rozhodnutia, aby náš život dosiahol
dobrý a šťastný koniec? Čo nás čaká za prahom smrti?
Z týchto nepopierateľných
otázok vychádza najavo, že ohraničený svet, svet presných výpočtov a zmyslových skúseností,
skrátka povedané svet vedeckého poznania – akokoľvek je pre život človeka dôležitý
– sám o sebe jednoducho nestačí. Potrebujeme nielen chlieb, potrebujeme aj lásku,
zmysel a nádej, istý základ, pevnú zem, ktorá nám pomáha žiť autenticky aj v kríze,
aj v temnote, aj v ťažkostiach a v každodenných problémoch. Viera nám daruje práve
toto: je dôveryplným spoľahnutím sa na druhého, na to „Ty“, ktorým je Boh: on mi dáva
istotu – a nie je to istota, ktorá by bolo menej pevná, než tá, ktorú možno presne
vypočítať alebo vedecky dokázať. Viera nie je len intelektuálnym súhlasom človeka
s určitými pravdami o Bohu; je to úkon, ktorým Bohu slobodne dávam svoju dôveru, lebo
on je mojím Otcom a miluje ma; je to priľnutie k tomu „Ty“, ktoré mi darúva nádej
a dôveru. Samozrejme, toto priľnutie k Bohu, má svoj konkrétny obsah: uvedomujeme
si v ňom, že Boh sa nám zjavil v Kristovi a ukázal nám svoju tvár, priblížil sa každému
z nás.
Ba čo viac, Boh zjavil, že jeho láska k človeku, ku každému z nás,
je bez hraníc: na kríži nám Ježiš z Nazareta, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, najjasnejším
spôsobom ukazuje, kam až siaha táto láska: k darovaniu seba samého, k úplnej obete.
V tajomstve smrti a zmŕtvychvstania Krista Boh schádza až celkom dovnútra našej ľudskosti,
aby ju zobral k sebe, aby ju vyzdvihol do svojej výšky a veľkosti. Viera znamená veriť
v túto Božiu lásku, ktorá neprestáva ani napriek ľudskej skazenosti, ani zoči-voči
zlu a smrti, ale je schopná zmeniť každú formu otroctva a darúva nám možnosť spásy.
Mať vieru teda znamená stretnúť sa s týmto „Ty“, s Bohom, ktorý je oporou a prísľubom
nezničiteľnej lásky, lásky ktorá nielen túži po večnosti, ale túto večnosť aj darúva;
viera je dôverovaním Bohu s postojom dieťaťa, ktoré vie, že všetky jeho ťažkosti a
problémy sú v bezpečí v jednom „ty“ – v osobe matky. A táto možnosť spásy prostredníctvom
viery je darom, ktorý Boh ponúka všetkým ľuďom. Myslím, že by sme sa v našom každodennom
živote, plnom problémov a dramatických situácií, mali častejšie zamýšľať nad tým,
že mať kresťanskú vieru znamená odovzdať sa s dôverou hlbokému zmyslu, o ktorý sa
opiera celý svet, zmyslu, ktorý si my sami nemôžeme dať – môžme ho len dostať ako
dar – je však základom, na ktorom sa dá žiť bez strachu. A túto oslobodzujúcu a povzbudivú
istotu viery musíme byť schopní ohlasovať slovom a dokazovať príkladom nášho kresťanského
života.
Každý deň však vidíme, že mnohí voči tomuto hlásaniu zostávajú indiferentní,
alebo ho odmietajú prijať. Na konci Evanjelia svätého Marka sme dnes počuli tvrdé
slová, ktoré povedal Vzkriesený Kristus: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude
spasený, ale kto neuverí, bude zatratený“ (Mk 16, 16). Stratí sám seba.
Chcel by som vás pozvať, aby sme sa nad tým zamysleli. Dôvera v konanie Ducha Svätého
nás musí vždy pohýnať k tomu, aby sme ohlasovali evanjelium - teda k odvážnemu svedectvu
viery; avšak okrem možnosti pozitívnej odpovede na dar viery existuje aj riziko odmietnutia
evanjelia, neprijatia stretnutia s Kristom. Už svätý Augustín sa venoval tomuto problému
vo svojom komentári k podobenstvu o rozsievačovi: „My rozprávame“ –napísal– „rozsievame, rozhadzujeme semeno. Sú ale aj takí, ktorí tým pohŕdajú,
takí, čo kritizujú, takí, čo sa vysmievajú. Ak sa ich však budeme báť,
nezasejeme a v deň žatvy zostaneme bez úrody. Semeno treba zasievať do dobrej zeme.“
(Discorsi sulla disciplina cristiana, 13, 14: PL 40, 677-678). Odmietnutie nám teda
nesmie zobrať odvahu. Ako kresťania sme aj my svedectvom o úrodnej zemi: naša viera,
aj keď nie dokonalá, ukazuje, že existuje dobrá pôda, v ktorej semeno Božieho Slova
prináša bohaté ovocie spravodlivosti, pokoja a lásky, novej ľudskosti a spásy. A celá
história Cirkvi, aj napriek všetkým problémom ukazuje, že existuje dobrá pôda; existuje
dobré semeno, ktoré prináša ovocie.
Pýtajme sa však: kde má človek nájsť toto
otvorenie srdce a mysle, aby uveril Bohu, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi ukrižovanom
a vzkriesenom, aby prijal jeho spásu, takže sa On sám a jeho evanjelium stane smerovníkom
a svetlom celej ľudskej existencie. Odpoveď: Je možné veriť v Boha, pretože on sám
k nám prichádza a dotýka sa nás, pretože Duch Svätý, dar Vzkrieseného, nás robí schopnými
prijať živého Boha. Viera je teda predovšetkým nadprirodzeným darom, darom Božím.
Druhý vatikánsky koncil hovorí, citujem: „Aby sa takáto viera mohla vzbudiť,
je potrebná predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého,
ktorý by pohol srdce a obrátil ho k Bohu, otvoril duchovný zrak a dal všetkým pocit
šťastia zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu“. (Dogmatická konštitúcia Dei
Verbum, 5). Na začiatku nášho putovania viery je krst, sviatosť, ktorú nám dáva Duch
Svätý: stávame sa v nej Božími deťmi v Kristovi. Je znakom vstúpenia do spoločenstva
viery, do Cirkvi: človek neprijíma vieru sám od seba: predchádza ju milosť Ducha Svätého
– a neveríme sami, ale spoločne s našimi bratmi. Od krstu je každý pokrstený povolaný
žiť nový život a spolu s bratmi prijať za svoje toto vyznanie viery.
Viera
je darom Boha, ale je aj hlboko ľudským a slobodným úkonom. Katechizmus Katolíckej
Cirkvi to hovorí jasne: „Veriť možno iba vďaka milosti a vnútornej pomoci
Ducha Svätého. Je však takisto pravda, že veriť je pravý ľudský úkon. Dôverovať Bohu
a súhlasiť s pravdami, ktoré zjavil, neodporuje ani slobode, ani rozumu človeka“
(č. 154). Toľko katechizmus. Možno dokonca povedať, že viera našu slobodu a náš rozum
predpokladá a zároveň ich dvíha vyššie; to všetko v živote, ktorý je akoby exodom.
Je to vyjdenie z nás samých, z našich istôt, z našich mentálnych schém, aby sme svoju
dôveru mohli vložiť do Božej činnosti, ktorá nám naznačuje vlastnú cestu nasledovania
skutočnej slobody, našej ľudskej identity, skutočnú radosť srdca, mier so všetkými.
Veriť znamená zdôveriť sa v plnej slobode a s radosťou Božiemu plánu Prozreteľnosti
pre naše dejiny - tak ako to urobil patriarcha Abrahám, ako to urobila Mária z Nazaretu.
Viera je teda súhlasom, ktorým naša myseľ a naše srdce hovoria Bohu svoje „áno“, vyznávajúc,
že Ježiš je Pán. Toto „áno“ premieňa život, otvára mu cestu k plnosti zmyslu, robí
ho novým, plným radosti a dôveryhodnej nádeje.
Drahí priatelia, naše časy
potrebujú kresťanov, ktorí sa nechali uchvátiť Kristom, kresťanov, ktorí rastú vo
viere vďaka tomu, že sú im blízke sviatosti a Sväté Písmo. Potrebuje osoby, ktoré
sú akoby otvorenou knihou, ktorá rozpráva o skúsenosti nového života v Duchu, o prítomnosti
Boha, ktorý nám pomáha na našej ceste a otvára nás pre život, ktorý sa nikdy neskončí.
Ďakujem.