Slováci na koncile pred 50. rokmi

Dnes pokračujeme v rubrike o Druhom vatikánskom koncile jej ôsmou časťou s názvom Slováci na koncile pred 50. rokmi. Pripravil ju Jaroslav Mudroň SJ:

Okolnosti, za akých pricestovali na Druhý vatikánsky koncil traja biskupi z Československa, vo veľkej miere ovplyvnili ich pobyt v Ríme a účasť na zasadaniach koncilu. Pripomeňme si, že skoro až do poslednej chvíle nebolo isté, či vláda ČSSR vôbec dovolí niektorému z biskupov vycestovať na koncil. Ešte v jeseni 1962 viacerí biskupi žili v nútenej izolácii a niektorých ešte ani neprepustili z väzenia. Na tzv. „mierovom snemovaní duchovenstva“ v Olomouci 4. októbra sa nakoniec ustálilo, že na koncil pôjde dokonca dvanásťčlenná výprava, z ktorej vlastne len traja boli pozvaní Svätou stolicou ako účastníci koncilu: Eduard Nécsey z Nitry, Ambróz Lazík z Trnavy a František Tomášek z Olomouckej diecézy. Nepozvaným hosťom bol litoměřický vikár Eduard Oliva, ktorý mal zastúpiť rožňavského biskupa Róberta Pobožného. Každému biskupovi navyše pridelili jedného „odborného poradcu“ a jedného „sprievodcu“, pretože koncil takúto možnosť biskupom dával. V skutočnosti však o žiadnu „odbornú“ pomoc v oblasti teológie nešlo a zo „sprievodcov“ sa čoskoro vykľuli „dozorcovia“, ktorí mali sledovať činnosť troch biskupov.

Keď si tieto okolnosti uvedomíme, neprekvapí nás, že v priebehu dvoch mesiacov počas prvého obdobia koncilu vystupovali naši traja biskupi veľmi rezervovane, ba ani jeden z nich nepožiadal o slovo, ako to robili iní biskupi a kardináli na zasadnutiach v Chráme sv. Petra. Snáď za jediné verejné vystúpenie na koncile v roku 1962 môžeme pokladať obrad intronizácie evanjelia biskupom Lazíkom. Bol to obrad uctenia si knihy evanjelií a položenia ju na zlatý podstavec v tvare trónu. Takýto obrad sa konal po každej omši pred zasadaním koncilu, a pretože 7. decembra mal biskup Ambróz Lazík súčasne meniny a narodeniny, deň pred tým mu dali vykonať túto ceremóniu. Bolo to navyše dva dni pred ukončením prvej časti koncilu a nezdalo sa, že by táto vec mohla nejako provokovať československé socialistické úrady.
Napriek dusivej atmosfére neslobody a určitého strachu v koncilových aktách z roku 1962 predsa len nájdeme text pochádzajúci z pera jedného z našich biskupov. Mons. Nécsey, apoštolský administrátor Nitry, niekedy začiatkom novembra predložil predsedníctvu koncilu svoje písomne pripomienky – tzv. animadversiones – ohľadom zmien v slávení svätej omše. Bolo to práve v čase, keď sa na koncile vášnivo diskutovalo, či sa niektoré časti omše a iných sviatostí môžu vysluhovať v národných jazykoch a do akej miery sa musí brať ohľad na latinčinu, ako oficiálny jazyk Cirkvi.

Biskup Nécsey sa v mene ďalších biskupov z Československa postavil na stranu tých, ktorí žiadali zavedenie národných, živých jazykov pri čítaní Svätého písma počas svätej omše. Nadväzoval pritom na tendenciu Svätej stolice vychádzať v ústrety ľudu, ktorý spolu s kňazom slávi sviatostnú obetu. V svojich pripomienkach sa odvoláva na zmeny z roku 1960, keď pápež Ján XXIII. zjednodušil obrad čítania Evanjelia a listu. Pred tým sa počas slávnostnej omše muselo čítať všetko dvakrát: prvýkrát nahlas po latinsky prečítal čítanie miništrant (subdiakon) a potom potichu a znovu po latinsky celebrant (kňaz). Podobne to bolo aj s evanjeliom: najprv ho zaspieval diakon nahlas a potom ho kňaz prečítal potichu. Pápež Ján toto dvojité čítanie zrušil, hoci ešte stále platilo pri jednoduchých, recitovaných svätých omšiach za účasti ľudu. Biskup Nécsey navrhol koncilu: „v recitovanej omši za účasti ľudu nech sa úryvky zo Svätého písma – čítanie a evanjelium – čítajú len raz, a to v miestom jazyku, a potom nech nasleduje homília... čítanie po latinsky by sa mohlo vynechať.“
Z týchto riadkov vyplýva, ako rýchlo sa naši biskupi stotožnili s pastoračným charakterom koncilu a ako sa nechali inšpirovať jeho duchom. Aj v druhej časti pripomienok sa biskup Nécsey odvoláva na pastoračnú skúsenosť kňazov v Československu. Homília (kázeň) by sa podľa neho mala vnímať širšie – ako vhodná a vlastne jediná príležitosť poučiť veriacich o kresťanských pravdách: „Po takejto náuke naši veriaci túžia a dostáva sa im jej od nás v nedele a vo sviatky v rámci každej omše.“

Biskupi Nécsey, Lazík a Tomášek napriek ovzdušiu útlaku mali počas koncilu na zreteli svojich veriacich a spolu so všetkými koncilovými otcami im ležalo na srdci to, ako ich hlbšie začleniť do života Cirkvi.
Avšak celý čas nad nimi visel aj meč neistoty. Z československého veľvyslanectva dostávali pokyny, aby na koncile predostreli otázku „svetového mieru“. Významný teológ Yves Congar si v svojom denníku zaznamenal, ako počas prestávky medzi zasadaniami stretol pri bare v Chráme sv. Petra nešťastného biskupa Tomáška, ktorý sa mu posťažoval: „Mons. Tomášek mi povedal, že poľské a československé úrady im dali povolenie vycestovať podmienečne – potom ako prisľúbili, že koncil sa vyjadrí k mieru.“ (27.XI.1962)

Boli dva týždne pred ukončením prvej fázy koncilu a o svetovom mieri nepadlo ani slovo, čo vzbudzovalo v našich biskupoch obavy. Páter Pavol Hnilica, ktorého biskupská hodnosť sa ešte stále držala v utajení, upokojoval Mons. Nécseya slovami: „Vysvetlite nášmu veľvyslanectvu, že koncil nie je parlament, ani zasadanie Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva... A keby vám aj dali slovo, čo by ste tým dosiahli? Po vás by si pýtali slovo aj americkí a západoeurópski biskupi... a tí by povedali o Česko-Slovensku a Sovietskom zväze veľmi nepríjemnú pravdu.“
Vyhrážky veľvyslanectva a zastrašovanie našťastie zostali len pri slovách. Biskupom bolo umožnené zostať na celom koncile v jeho prvej fáze – v roku 1962. 11. decembra odletela z Ríma celá koncilová výprava späť do Československa a biskupi Nécsey, Lazík a Tomášek si niesli so sebou aspoň trochu z toho slobodného Ducha obnovujúcej sa Cirkvi, aby ho nechali pôsobiť aj vo svojich diecézach.



60
Exc.mus P. D. EDUARDUS NÉCSEY
Episcopus tit. Veliciensis, adm. Nitriensis
In meis adnotationibus brevis ero. Quae de communione sub utraque specie et de concelebratione iterata vice dicta sunt, nolo repetere, solum has breves propositiones facere praesumo:
1. Ad n. 38: pericopae S. Scripturae, lectio et evangelium in Missis lectis adstante populo legantur semel tantum et quidem lingua vernacular et dein sequatur homilia. In Missis solemnibus iuxta nunc vigentes rubricas lectio a subdiacono legitur et evangelium a diacono canitur, quin ea prius celebrans submissa voce legisset. Ex eadem ratione pastorali posset lectio pericoparum in lingua latina in Missis in praesentia populi fidelis celebratis a celebrante omitti.
2. Ad n. 39: homilia ordinarie intelligitur explanatio S. Scripturae, at hodiernis in adiunctis praesertim apud nos pernecesse est, ut fideles instruantur de veritatibus fidei, de Sacramentis, etc. Unicum medium contra modernos errores veritates fidei defendere nos habemus tantum instructionem catecheticam infra Sacrum diebus dominicis et festis. Talem instructionem catecheticam nostri fideles desiderant et ideo apud nos diebus dominicis ac festis infra unamquamque Missam talis instruction habetur. Ex hac ratione propono, ut sub n. 39 post verbum “homilia” saltem in parenthesi addatur verbum “concio”.
Item in hoc numero verba “tale commendatur”, nempe homilia, substituantur verbis “ad normas iuris habeatur”. Mitigationem praescriptionis can. 1344 § 1 non commendo.
Has propositiones summa reverentia facere praesumo etiam in nomine episcoporum huic Sacrosanctae Synodo ex Cecoslovachia abstantium.

Acta Conc. Vaticani II – Periodus I (1962), Volumen I, Pars II, s. 256-257.

J. Exc. o. p. Eduard Nécsey
Titulárny biskup Velicie, Apoštolský administrátor Nitry
V mojich poznámkach budem krátky. To, čo už bolo viackrát povedané o prijímaní pod obidvoma spôsobmi a o koncelebrovaní, nebudem opakovať; len sa pokúsim predostrieť tieto krátke návrhy:
1. K č. 38: v recitovanej omši za účasti ľudu nech sa úryvky zo Svätého písma – čítanie a evanjelium – čítajú len raz, a to v miestom jazyku, a potom nech nasleduje homília. Veď podľa súčasných rubrík v slávnostných omšiach číta čítanie subdiakon a evanjelium spieva diakon bez toho, aby celebrant čítal tieto čítanie potichu, ako tomu bolo dávnejšie. Z rovnakého pastoračného dôvodu by sa mohlo vynechať čítanie v latinskom jazyku celebrantom v recitovaných omšiach za prítomnosti veriaceho a sláviaceho ľudu.
2. K č. 39: pod homíliou sa riadne rozumie vysvetľovanie Svätého písma, avšak v dnešných časoch je zvlášť náležité a nevyhnutné, aby sme veriacich poučovali o pravdách viery, o sviatostiach atd. Jediný prostriedok, ktorý máme na obranu právd viery proti súčasným omylom, je jedine katechetická náuka v rámci posvätných nedieľ a sviatkov. Po takejto náuke naši veriaci túžia a sa im tiež od nás dostáva v nedele a vo sviatky v rámci každej omše. Z tohto dôvodu navrhujem, aby sa pod č. 39. po slove „homília“ do zátvoriek dalo slovo „kázeň“.
Rovnako nech sa v tomto odseku slová „veľmi sa odporúča“, totiž homília, nahradia slovami: „v súlade s právnymi predpismi“. Zmierniť predpis can. 1344 § 1 neodporúčam.
Tieto návrhy s veľkou úctou predkladám tejto Posvätnej synode taktiež v mene prítomných biskupov z Československa.