Zachovať tradíciu

Rubriku o Druhom vatikánskom koncile podľa knihy Johna W. O´Malleyho s názvom Čo sa stalo na Druhom vatikánskom koncile, pripravil Jaroslav Mudroň.

Ako vniesť do života Cirkvi zmeny a pritom sa nevzdať dlhovekej tradície? Táto otázka znamenala pre účastníkov II. vatikánskeho koncilu zásadný problém. A hoci sa konciloví otcovia pri diskusiách a hlasovaní nikdy nedelili na opozíciu a koalíciu, ešte pred začiatkom koncilu bolo mnohým jasné, ktorí biskupi a kardináli patria k tzv. „progresívnym“ – stúpencom zmien –, a ktorí naopak predstavujú konzervatívne krídlo.
Za neoficiálneho vodcu konzervatívcov bol pokladaný kardinál Alfredo Ottaviani, sedemdesiatročný Riman, sekretár Posvätného offícia – čo znamenalo jednu z najdôležitejších úloh v Rímskej kúrii. Keď bol menovaný za kardinála, zvolil si príznačné motto: „Semper idem“ – „stále to isté“, čím vyjadril svoj názor o nemennosti života a tradície svätej Cirkvi.
„Vari sa tu zaoberáme revolúciou celej svätej omše?“ - znel protest kardinála Ottavianiho v Chráme sv. Petra 30. októbra 1962, keď sa koncil zaoberal úpravami liturgie. Ottaviani nemohol zniesť skutočnosť, že by sa väčšia časť omše slúžila v nie latinskom jazyku alebo, že by sa veriacim dávalo prijímanie aj pod spôsobom vína, či aby omšu mohli slúžiť viacerí kňazi spoločne. Ale keďže už nemohol zastaviť smerovanie koncilu ohľadom slávenia sviatostí, snažil sa presadiť svoje vyhranené názory pri pojednávaní o ďalšom dôležitom dokumente – O prameňoch zjavenia.
Prípravu tohto dokumentu mala na starosti „jeho“ komisia – Komisia o náuke viery, na ktorej čele stál on sám. Komisia sa mala zaoberať otázkou Božieho zjavenia, to znamená v akom vzťahu sú: Sväté písmo, Božie zjavenie a Tradícia Cirkvi. Mala sa tiež vyjadriť k využívaniu moderných vedeckých a literárnych metód pri študovaní textov Svätého písma.
Dňa 14. novembra 1962, potom, ako sa úspešným hlasovaním uznal dokument Sacrosanctum concilium – o vysluhovaní sviatostí, prišlo na rad predstavenie návrhu De fontibus – o prameňoch Božieho zjavenia. „Pamätajte,“ vyzval kardinál Ottaviani v krátkom predslove: „že koncily hovoria štýlom, ktorý je uhladený, jasný a presný! A nie akoby išlo o pastoračný príhovor alebo list toho či onoho biskupa, ani nie štýlom encykliky Najvyššieho veľkňaza. Štýl koncilových dokumentov bol ustálený v priebehu stáročí!“
Druhý vatikánsky koncil sa totiž dosť odlišoval od predchádzajúcich dvadsiatich ekumenických koncilov Cirkvi. Neschválil žiadnu novú dogmu – pravdu viery, neodsúdil žiaden blud, ani neoznačil žiadne učenie ako „mylné“. Podľa želania pápeža Jána XXIII., ako aj väčšiny biskupov, mal byť koncilom „pastoračným“, tzn. že mal povzbudiť veriacich v ich viere a v kresťanskom živote. Mal ukázať Cirkev v pozitívnom svetle, v duchu otvorenosti pre dialóg s inými kresťanmi a s príslušníkmi iných náboženstiev. Koncil mal predstaviť Cirkev ako strážkyňu Božieho zjavenia – strážkyňu, ktorá už nechce viac používať prísne opatrenia voči svetu, ktorý sa jej stále viac a viac odsudzoval. Naopak, mala byť podľa slov blahoslaveného pápeža: „láskyplnou, zhovievavou a trpezlivou matkou všetkých“, ktorá sa „prihovára ľudstvu, gniavenému toľkými ťažkosťami“.
Tradícia Cirkvi uchováva vo svojom učení a v živote Božie zjavenie – t. j. skutočnosť, že Boží Syn nám zjavuje Boha ako Otca. A túto tradíciu mala Cirkev predstaviť svetu ako alternatívu pre zmysluplný a dôstojný život. Aby táto tradícia Cirkvi mohla byť prístupná modernému človeku 20. stor., musela byť vyjadrená jemu prijateľným štýlom. Pod tým sa myslel „pastoračno“ – dušpastiersky charakter II. vatikánskeho koncilu.

Kardinál Ottaviani, hoci bol roky jeden z najbližších spolupracovníkov pápeža Jána, nechápal jeho postoj a z celého pápežovho príhovoru pri otvorení koncilu akoby zachytil len tú prvú časť: „Úlohou Cirkvi je obrana a šírenie viery.“
Návrh dokumentu o Prameňoch Božieho zjavenia, ktorý pripravila komisia kardinála Ottavianiho, zaznel celkom v duchu starej cirkevnej rétoriky: Jedine Učiteľský úrad môže pravoverne vysvetľovať Sväté písmo. Pritom pod „učiteľským úradom“ sa podľa dokumentu myslelo na „pápeža a rímske kongregácie“. V kapitole o Novom zákone sa zasa odsudzovali omyly a bludy moderných bádateľov, ktorí spochybňujú historickosť príbehov o Ježišovom detstve, ako ich podávajú Evanjelium podľa Matúša a podľa Lukáša. Ottavianova komisia tiež navrhla odsúdiť názory, že niektoré slová evanjelií nepochádzajú priamo od Ježiša, ale boli dotvorené evanjelistom alebo prvotnou kresťanskou komunitou. Celé Sväté písmo podľa dokumentu hlása neomylnú pravdu in qualibet re religiosa vel profana – „v akejkoľvek náboženskej či svetskej záležitosti“.
Po predstavení návrhu dokumentu sa Chrámom svätého Petra ako echo nieslo latinské: Non placet – „neprijatelné“. Opakovali ho všetci, ktorí sa ujali slova: kardinál Liénart, Frings, König, patriarcha Maximos a ďalší. Podľa nich bol dokument plný negativizmu, pesimizmu a neúcty voči tým, ktorí pracujú na poli bádania Svätého písma.
Keďže sa dopredu tušilo, aký bude Ottavianiho návrh dokumentu, nemeckí biskupi poverili dvoch teológov, aby pripravili alternatívny text. Týmito teológmi boli Karl Rahner, známy profesor z Innsbrucku, ktorý z popudu kardinála Ottavianiho mal viaceré roky zakázané publikovať, a mladý, nádejný nemecký teológ Joseph Ratzinger.
Nahradiť však celý dokument novým návrhom nebolo vôbec ľahké. Vyžadovala sa k tomu dvojtretinová väčšina pri hlasovaní. Z vyše 2 200 hlasov chýbalo 105, aby sa návrh úplne zamietol a po hlasovaní, 20. novembra 1962, odchádzali mnohí konciloví otcovia zo svätopeterského chrámu rozčarovaní z náhleho kroku späť vo vývoji koncilu. Potrebný bol priamy zásah pápeža, ktorý však z pravidla nezasahoval do pojednávania a hlasovania koncilu. V tomto prípade urobil výnimku. Nasledujúci deň, 21. novembra 1962, bolo na rannej koncilovej omši prečítané rozhodnutie pápeža vytvoriť novú komisiu – tentoraz zmiešanú, lepšie povedané, vyváženú – s kardinálom Ottavianim mal spolupracovať na novom dokumente kardinál Bea, známy biblista s reputáciou zástancu nového myslenia a otvoreného dialógu, a členovia Komisie pre náuku viery vytvorili novú komisiu spolu s členmi Sekretariátu pre jednotu kresťanov. Tým sa napokon zabezpečila rovnováha medzi tzv. progresívnymi a konzervatívcami, čo prispelo k vytvoreniu dôležitého dokumentu o Božom slove s názvom Dei verbum.