Za zvukov piesne Tu es Petrus dnes dopoludnia o 10. hod. sprievod viac ako 400 kardinálov
a biskupov z celého sveta prechádzal Námestím sv. Petra – podobne ako pred päťdesiatimi
rokmi na začiatku Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý si Cirkev chcela pripomenúť
touto slávnostnou svätou omšou. V sprievode tak nechýbali všetci synodálni otcovia,
ktorí sa v týchto dňoch nachádzajú vo Vatikáne, predsedovia konferencií biskupov a
14 koncilových otcov. Na svätej omši sa zišli aj patriarcha Konštantínopolu Bartolomej
I. a prímas anglikánskeho spoločenstva Rowan Williams. Súčasťou sprievodu bola
aj intronizácia Božieho slova, ako tomu bolo počas zasadnutí na koncile v Bazilike
sv. Petra, keď bolo Sväté písmo umiestnené do jej stredu, aby si všetci pripomenuli
to, že každý je v službe Božieho slova. Sprievod uzatváral Svätý Otec, ktorý sa pred
baziliku vyviezol na papamobile. „Púťou do púšte súčasného sveta, na ktorú si
vezmeme iba to, čo je najzákladnejšie“ - takto Benedikt XVI. nazval vo svojej homílii
Rok viery. Tu je jej plné znenie:
Ctihodní bratia a sestry, dnes, 50 rokov
po otvorení Druhého vatikánskeho koncilu, začíname Rok viery. Som šťastný, že vás
všetkých môžem pozdraviť. Osobitne, Jeho Svätosť, Bartolomeja I., patriarchu Konštantinopolu
a Jeho Milosť Rowana Williamsa canterburského arcibiskupa. Zvlášť myslím na patriarchov
a vyšších arcibiskupov východných katolíckych cirkví a predsedov biskupských konferencií.
Aby sme si pripomenuli koncil, ktorí sme niektorí z nás tu prítomných – osobitne vás
pozdravujem - konkrétne zažili, je dnešná slávnosť obohatená o niektoré výnimočné
znaky. Úvodná procesia chcela pripomenúť nezabudnuteľnú procesiu koncilových otcov,
keď slávnostne vstupovali do tejto baziliky; intronizácia toho istého Evanjeliára,
ktorý použili počas koncilu; odovzdanie siedmych záverečných posolstiev koncilu, ktoré
vykonám na konci slávnosti pred požehnaním. Tieto znaky nám nielen pripomínajú, ale
ponúkajú možnosť ísť ďalej ako spomienka. Pozývajú nás, aby sme hlbšie vstúpili do
duchovného hnutia, ktoré charakterizovalo Druhý vatikánsky koncil, prijali ho za svoj
a uskutočňovali podľa jeho ozajstného zmyslu. Týmto zmyslom bola a ostáva viera v
Ježiša Krista, apoštolská viera, oživovaná popudom ohlasovať Krista každému človeku
a všetkým ľuďom počas putovania Cirkvi na cestách dejín.
Rok viery, ktorý
dnes začíname, je úzko prepojený s putovaním Cirkvi v posledných päťdesiatich rokoch.
Od koncilu, prostredníctvom magistéria Božieho služobníka Pavla VI., ktorý rovnako
v roku 1967 zahájil Rok viery, až po Jubilejný rok 2000, v ktorom blahoslavený Ján
Pavol II. zveril celé ľudstvo Ježišovi Kristovi, ako jedinému Spasiteľovi včera, dnes
i naveky. Medzi týmito dvoma pápežmi, Pavlom VI. a Jánom Pavlom II., jestvovala hlboká
a plná konvergencia v Kristovi ako v centre vesmíru a dejín a zároveň apoštolská horlivosť
pre jeho ohlasovanie svetu. Ježiš je stredobodom kresťanskej viery. Kresťan verí v
Boha prostredníctvom Ježiša Krista, ktorý zjavil jeho tvár. On je naplnením Písma
i jeho definitívnym vysvetlením. Ježiš Kristus nie je iba objektom viery, ale ako
hovorí List Hebrejom „pôvodcom a zavŕšiteľom viery“ (Hebr 12,2).
Dnešné evanjelium
hovorí o tom, že Ježiš Kristus, posvätený Otcom v Duchu Svätom, je skutočným a trvalým
predmetom evanjelizácie. „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal
evanjelium chudobným (Lk 4,18). Toto Kristovo poslanie, tento jeho pohyb pokračuje
v priestore a čase, prechádza storočiami a kontinentmi. Je to pohyb, ktorý vychádza
od Otca a v sile Ducha Svätého ohlasuje radostnú zvesť chudobným v materiálnom i duchovnom
zmysle. Cirkev je prvým a nevyhnutným nástrojom Ježišovej činnosti, pretože je s ním
spojená ako telo s hlavou. „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21). Tieto
slová povedal Vzkriesený svojim učeníkom a dýchnuc na nich dodal: „Prijmite Ducha
Svätého“ (v.22). Boh je základným predmetom evanjelizácie sveta skrze Ježiša Krista.
Avšak samotný Kristus chcel zveriť svoje poslanie Cirkvi a aj tak urobil a pokračuje
v tom až do skončenia sveta zoslaním Ducha Svätého na učeníkov. Toho istého Ducha,
ktorý zostúpil na neho a zostal na ňom počas celého jeho pozemského putovania, dávajúc
mu silu „oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť“ a „ohlásiť
Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18-19).
Druhý vatikánsky koncil nemal zámer venovať
viere nejaký osobitný dokument. Predsa však bol vedený vedomím a túžbou po nevyhnutnosti
znovu sa ponoriť do kresťanského tajomstva, aby ho dokázal účinne podávať súčasnému
človeku. Dva roky po skončení koncilového zhromaždenia sa k tejto veci vyjadril Boží
služobník Pavol VI. „Aj keď sa koncil nevenuje výslovne viere, hovorí o nej na každej
strane a uznáva jej životný a nadprirodzený charakter, považuje ju za úplnú a mocnú
a stavia na nej svoje doktrinálne články (...), uvedomujúc si podstatnú dôležitosť,
ktorú koncil, koherentný s cirkevnou doktrinálnou tradíciou, pripisuje viere, pravej
viere, ktorej prameňom je Kristus a sprostredkovateľom cirkevné magistérium.
Teraz
však musíme pristúpiť k tomu, kto zvolal a inauguroval Druhý vatikánsky koncil, k
blahoslavenému Jánovi XXIII. V úvodnom príhovore predstavil v niekoľkých bodoch základný
cieľ koncilu: „Toto sa v najväčšej miere dotýka ekumenického koncilu: aby sa posvätný
depozit viery zachoval a vyučoval účinnejšou formou. (...) Hlavným cieľom koncilu
teda nie je diskutovať o tej alebo onej doktrinálnej téme... Na to nebol potrebný
koncil... Je nevyhnutné, aby jasné a nemenné učenie, ktoré musí byť verne rešpektované,
bolo prehĺbené a predstavené takým spôsobom, ktorý by zodpovedal požiadavkám
našich čias“ (AAS 54 [1962], 790.791-792).
Vo svetle týchto slov je pochopiteľné
to, čo som i ja sám mohol zakúsiť. Počas koncilu bolo cítiť akési hybné napätie vzhľadom
na spoločnú úlohu umožniť pravde a kráse viery zažiariť v súčasnom svete, bez toho,
aby bola obetovaná požiadavkám súčasnosti a odtrhnutia od minulosti. Vo viere rezonuje
večná Božia prítomnosť, ktorá je nadčasová a preto ju môžeme prijať iba v našej neopakovateľnej
súčasnosti. Som preto presvedčený, že najdôležitejšou vecou, obzvlášť pri tejto významnej
spomienke, je nanovo vzbudiť v celej Cirkvi toto pozitívne napätie, túto dychtivosť
znovu ohlasovať Krista súčasnému človeku. Aby však tento vnútorný impulz k novej evanjelizácii
neostal iba ideálom a nedostal sa do zmätku, je nevyhnutné, aby mal konkrétny a presný
základ. Sú ním dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, v ktorých našiel svoje vyjadrenie.
Práve preto som viackrát nástojil na návrate k tzv. „listu“ koncilu – teda k jeho
dokumentom – kvôli objaveniu jeho autentického ducha a opakoval som, že skutočné dedičstvo
sa nachádza práve v nich. Poukázanie na dokumenty chráni pred extrémnou anachronickou
nostalgiou a útekom a dáva možnosť prijať novosť v kontinuite. Koncil nevymyslel nič
nového v súvislosti s vieroučnou matériou, ani nechcel nahradiť niečo staré. Zameral
sa predovšetkým na to, aby bola viera i dnes prežívaná a a uprostred meniaceho sa
sveta ostala živou.
Ak sa zosúladíme s autentickým ponímaním, ktoré chcel dať
koncilu blahoslavený Ján XXIII., budeme ho môcť uskutočňovať počas nasledujúceho Roka
viery v jednej línii s Cirkvou, neustále túžiacou prehlbovať obsah viery, ktorý jej
zveril Kristus. Konciloví otcovia chceli nanovo predstaviť vieru účinnejším spôsobom;
keď sa s dôverou otvorili dialógu s moderným svetom bolo to práve preto, že si boli
istí vierou, pevnou skalou, ktorá im bola oporou. Počas nasledujúcich rokov však mnohí
bez rozlišovania prijali prevládajúcu mentalitu, ktorou začali spochybňovať samotné
základy depozitu viery a nepovažovali ich za súčasť svojej pravdy.
Cirkev
dnes ponúka ďalší Rok viery a novú evanjelizáciu nie kvôli tomu, aby pripomínala nejaké
výročie, ale preto, že ich potrebuje ešte viac ako pred 50 rokmi! Odpoveď na túto
potrebu, ktorú chceli dať pápeži a konciloví otcovia, je obsiahnutá v jej dokumentoch.
Rovnako úmysel vytvoriť Pápežskú radu na napomáhanie novej evanjelizácie, ktorej osobitne
ďakujem za prípravu Roka viery, je súčasťou tejto perspektívy. V posledných desaťročiach
sa rozmohlo akési duchovné „spustnutie“. Čo by mohol znamenať život a svet bez Boha
v čase koncilu, bolo možné poznať z niektorých tragických dejinných udalostí, a dnes
to, žiaľ, poznávame z každodenných udalostí okolo nás. Rozšírilo sa prázdno. Vychádzajúc
však z tejto púšte, z tohto prázdna, môžeme nanovo objaviť radosť z viery, jej životnú
nevyhnutnosť pre nás, mužov a ženy. Na púšti odkrývame hodnotu toho, čo je pre nás
životodarné. Rovnako aj v súčasnom svete je nespočetne veľa znamení, často vyjadrených
implicitným alebo negatívnym spôsobom, smädu po Bohu, po konečnom zmysle života. Na
púšti sú predovšetkým potrební ľudia viery, ktorí vlastným životom ukazujú cestu smerom
k zasľúbenej zemi, a takýmto spôsobom udržiavajú nádej. Prežívaná viera otvára srdce
Božej milosti, ktorá vyslobodzuje z pesimizmu. Dnes viac ako inokedy predtým evanjelizovať
znamená svedčiť Bohom premeneným novým životom, a týmto spôsobom ukazovať cestu. Prvé
čítanie nám predstavilo múdrosť pútnika (porov. Sir 34,9-13). Putovanie je metaforou
života a múdrym pútnikom je ten, kto sa naučil umeniu života a môže sa oň podeliť
s bratmi – tak, ako to robia pútnici do Santiaga de Compostela alebo pri iných púťach,
ktoré sa nie náhodou v posledných rokoch vrátili do pozornosti ľudí. Prečo dnes tak
veľa ľudí pociťuje potrebu vykonať takúto púť? Nie je to preto, že tam nachádzajú,
alebo aspoň intuitívne zachytia zmysel nášho jestvovania vo svete? Rok viery môžeme
predstaviť práve takýmto spôsobom: ako púť do púšte súčasného sveta, na ktorú si vezmeme
iba to, čo je najzákladnejšie: nie palicu, ani kapsu, ani chlieb, ani peniaze, ani
dvoje šiat – tak ako povedal Pán svojim apoštolom, keď ich posielal do sveta (porv.
Lk 9,3), ale iba evanjelium a vieru Cirkvi, ktorých žiarivým vyjadrením sú dokumenty
Druhého ekumenického vatikánskeho koncilu a Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný
pred 20 rokmi.
Ctihodní a drahí bratia, 11. októbra 1962 sa slávil sviatok
Panny Márie Bohorodičky. Jej zverme Rok viery, ako som to už urobil pred týždňom počas
mojej púte do Loreta. Nech Panna Mária žiari ako hviezda na ceste novej evanjelizácie.
Nech nám pomôže uskutočňovať výzvu sv. apoštola Pavla: „Kristovo slovo nech vo
vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte... A všetko,
čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte
vďaky Bohu Otcovi“ (Kol 3,16-17). Amen.
Svätou omšou sa však dnešný
deň spomienky na Druhý vatikánsky koncil neskončil. Krátko pred ôsmou hodinou večer
sa uskutoční fakľový sprievod vedúci od Anjelského hradu na Námestie sv. Petra. Iniciatívu
pod názvom „Pekná Cirkev koncilu“ organizuje Katolícka akcia Talianska v spolupráci
s Rímskou diecézou. Počas večera sa budú ľudia na Námestí sv. Petra spoločne modliť,
spievať, ale vypočujú si aj známy „príhovor o mesiaci“ pápeža Jána XXIII. Svätý Otec
ich na záver pozdraví z okna Apoštolského paláca.