Meditácia Benedikta XVI. na začiatku prác biskupskej synody
Plné znenie meditácie, ktorú predniesol Benedikt XVI. synodálnym otcom v pondelok
8. októbra 2012:
Drahí bratia, Moja meditácia bude vychádzať z výrazu „evangelium
evangelitis“. Počas Synody chceme viac pochopiť, čo znamená a čo máme alebo musíme
robiť my. Zamyslenie je rozdelené na dve časti: najprv sa zameriame na význam týchto
slov a potom sa pokúsim o interpretáciu hymnu Modlitby cez deň – predpoludním „Nunc,
sancte, nobis Spíritus“ na 5. strane modlitebníka.
Výraz „evangelium evangelitis
tae“ má dlhú históriu. Objavilo sa u Homéra ako ohlásenie víťazstva, teda ohlásenie
dobra, radosti a šťastia. Potom sa vyskytuje v Deutero-Izaiášovi ako hlas oznamujúci
radosť z Boha, hlas, ktorý upozorňuje na skutočnosť, že Boh nezabudol na svoj ľud,
že Boh, ktorý akoby zdanlivo zmizol z dejín, je tu, je prítomný. Je mocný, dáva radosť,
otvára brány vyhnanstva a po dlhej noci exilu žiari jeho svetlo a svojmu ľudu dáva
možnosť návratu. Obnovuje dejiny dobra, dejiny svojej lásky. V tomto kontexte s evanjelizáciou
vystupujú do popredia predovšetkým tri slová: Dikaiosune, Eirene, Soteria – spravodlivosť,
pokoj, spása. Sám Ježiš prevzal slová Deutero-Izaiáša v Nazarete, hovoriac o tomto
Evanjeliu, ktoré prišiel zaniesť vyhnancom, väzneným, trpiacim a chudobným.
V
súvislosti s významom slova „evangelium“ v Novom zákone, okrem toho, čo povedal Izaiáš,
ktorý ho otvára – je dôležité spomenúť i používanie slova „fatto“ (fakt) pochádzajúce
z Rímskeho Impéria, počnúc cisárom Augustom. Tu, výraz „evangelium“ vyjadruje slovo
a posolstvo, ktoré prichádza od vladára. Jeho posolstvo prináša dobro: je obnovením
sveta spásy. Cisárske posolstvo ako také je posolstvom vlády a moci; je posolstvom
spásy, obnovy a zdravia. Nový zákon túto skutočnosť prijíma. Sv. Lukáš explicitne
konfrontuje cisára Augusta s Dieťaťom, narodeným v Betleheme, hovoriac: „evangelium“
je slovom vládcu, pravého vládcu sveta. Ozajstný pán sveta dal o sebe vedieť, nechal
sa počuť, hovorí s nami. Táto skutočnosť je spásou, pretože veľkým utrpením človeka
– ako v tých časoch, tak i dnes – je otázka, či v tichu vesmíru, či v ťažkých chvíľach
histórie je Boh alebo nie? A ak tento Boh jestvuje, či nás pozná, či má s nami niečo
do činenia; či je dobrý a či má dobro nejakú moc v tomto svete alebo nie? Toľko ľudí
sa pýta: je Boh nejakou hypotézou alebo nie? Jestvuje alebo nie? Prečo sa nenechá
počuť? „Evanjelium“ chce naznačiť, že Boh prelomil svoje mlčanie, prehovoril a jestvuje.
Táto skutočnosť je spásou: Boh nás pozná, miluje nás, vstúpil do dejín. Ježiš je jeho
Slovom, Boh s nami, Boh, ktorý nám ukazuje, že nás miluje, trpí s nami až po smrť,
a vstáva z mŕtvych. Toto je Evanjelium. Boh prehovoril, nie je už viac veľkým neznámym,
ale zjavil seba samého a toto je spása.
Otázka pre nás tkvie v tomto: Boh
prehovoril, naozaj prelomil veľké ticho, ukázal sa, ale ako môžeme priblížiť túto
skutočnosť človeku dneška, aby sa stala spásou, veď už samotný fakt, že Boh prehovoril
je spásou a vykúpením. Ale ako to človek môže vedieť? Tento bod sa mi vynára pred
očami ako otázka. Nech je pre nás otázkou a zároveň poslaním. Odpoveď môžeme nájsť
v rozjímaní o hymne Modlitby cez deň – predpoludním „Nunc, sancte, nobis Spíritus“.
Prvá strofa hovorí „Dignàre promputs ingeri nostro refusus, péctori”, teda, prosíme,
aby prišiel Duch Svätý, aby bol v nás a s nami. Inými slovami: my nemôžeme „robiť“
Cirkev; jediné, čo môžeme je sprístupniť poznanie toho, čo urobil On. Cirkev nestojí
na našej aktivite, ale na činnosti a rozhovore s Bohom. Tak ako ani apoštoli, po niekoľkých
zhromaždeniach, nepovedali: teraz chceme vytvoriť Cirkev. Ani žiadnou právnou formou
nevypracovali jej ústavu. Nie. Zotrvávali v modlitbe a očakávali, pretože vedeli,
že iba Boh môže utvoriť svoju Cirkev, ktorej je pôvodcom. Ak on nekoná, naše snahy
sú iba naše a sú nedostatočné. Iba Boh môže dosvedčiť, že je to on, čo hovorí a hovoril.
Turíce sú podmienkou narodenia Cirkvi. Iba preto, že Boh konal prvý, môžu apoštoli
konať s nami a v jeho prítomnosti sprostredkovať to, čo koná on. Boh prehovoril a
toto „prehovoril“ je minulosťou viery, ale zároveň je vždy i jej prítomnosťou. Minulý
čas u Boha nie je iba nejakou minulosťou, pretože je pravou skutočnosťou, vždy v sebe
nesúcou i prítomnosť a budúcnosť. Boh prehovoril, to v skutočnosti znamená, že „hovorí“.
Tak, ako Cirkev mohla vzniknúť iba Božou iniciatívou, tak, ako mohlo byť spoznané
Evanjelium a skutočnosť, že Boh hovoril a hovorí, tak aj dnes, iba Boh môže začať;
my môžeme iba spolupracovať. Začiatok musí prísť od Boha. Preto, ani to, že začíname
každé naše zasadanie modlitbou, nie je čistou formalitou, ale zodpovedá spomenutej
realite. Iba Božie predchádzanie umožňuje naše napredovanie, našu spoluprácu. Ide
o spoluprácu, nie iba o akési naše rozhodnutie. Je však dôležité vedieť, že prvé slovo,
ozajstná iniciatíva, pravá činnosť vychádza od Boha a iba, keď sa do nej vložíme,
ak o ňu budeme prosiť, môžeme sa i my stať – s Ním a v Ňom – evanjelizátormi. Boh
je počiatok a stále môže obnoviť Turíce, tvoriť Cirkev, ukázať, že je naozaj s nami.
Na druhej strane, tento Boh, ktorý je vždy počiatkom, chce zároveň naše prispenie,
chce objať našu činnosť a tak sa tieto aktivity stanú, takpovediac, teandrickými,
Božími za nášho prispenia a zahrňujúcimi naše bytie, celú našu činnosť.
Ak
teda robíme novú evanjelizáciu, naša aktivita je vždy spoluprácou s Bohom a v spoločenstve
s ním, založenou na modlitbe a jeho skutočnej prítomnosti.
Naše konanie,
ktoré nasleduje Božiu iniciatívu, je opísané v druhej strofe tohto hymnu: „Os, lingua,
mens, sensus, vigor, confessionem personent, flammescat igne caritas, accendat ardor
proximos”. V týchto dvoch veršoch máme dve dôležité podstatné mená „confessio“ v prvom
riadku a „caritas“ v ďalších dvoch riadkoch. „Confessio“ a „caritas“ sú dva spôsoby,
ktorými Boh priťahuje, dáva nám konať s ním a v ňom v prospech ľudstva, svojho stvorenia.
„Confessio“ a „caritas“ sú pridané k slovesám: v prvom prípade „personent“ a v druhom
„caritas“ slovami oheň, zanietenie, zapáliť, blčať.
Sústreďme sa na „confessionem
personent”. Viera má obsah. Boh sa komunikuje, ukazuje sa reálne prítomný v Ježišovi
a interpretovaný vo vyznaní, ktoré nám hovorí o jeho počatí z Panny, o narodení, utrpení,
kríži a vzkriesení. Toto zjavenie sa Boha je jedna osoba: Ježiš ako Slovo, s veľmi
konkrétnym obsahom, vyjadreným v „confessio“. Našou prvou úlohou je vstúpiť do tohto
vyznania, nechať ho preniknúť, in „personent“ – ako hovorí Hymnus – do nás a cez nás.
Tu je dôležité všimnúť si malú filologickú skutočnosť: „confessio“ by sa v predkresťanskej
latinčine povedalo nie „confessio“ ale „professio“ (profittere), čo naznačuje pozitívne
predstavenie reality. Slovo „confessio“ sa zasa vzťahuje na situáciu na súde, počas
procesu, keď niekto otvorí svoju myseľ a vyznáva. Inak povedané, slovo „confessione“,
ktoré v kresťanskej latinčine nahradilo výraz „professione“, nesie v sebe prvok mučeníctva,
prvok svedectva pred ustanovizňami viere neprajnými, svedectvo i v situácii utrpenia
a smrteľného ohrozenia života. Ku kresťanskému vyznaniu existenciálne prislúcha pripravenosť
k utrpeniu: toto sa mi zdá byť veľmi dôležité. K podstate „confessio“ v našom Kréde
sa vždy vnútorne radí disponibilita voči utrpeniu, darovaniu života. A práve toto
zaručuje vierohodnosť: „confessio“ nie je niečo, čo možno vziať na ľahkú váhu, „confessio“
zahŕňa v sebe pripravenosť vydať vlastný život, prijať utrpenie. Vidíme, že „confessio“
nie je pre nás iba nejakým slovom. Je viac ako bolesť, je viac ako smrť. Za „confessio“
sa oplatí trpieť, oplatí sa trpieť až do smrti. Kto robí toto „confessio“ ukazuje,
že to, čo skutočne vyznáva je hodnotnejšie ako život, je to život sám, poklad, vzácna
perla. Práve v rozmere mučeníctva slova „confessio“ sa zjavuje pravda: overuje sa
skutočnosť, kvôli ktorej sa oplatí trpieť a ktorá je silnejšou ako smrť a zjavuje
mi, že vo svojich rukách držím pravdu, že som si istejší, že prinášam život, pretože
viem, že v tomto vyznaní život nájdem.
Teraz sa pozrime, kam až toto vyznanie
má preniknúť: „Os, lingua, mens, sensus, vigor”. Zo San Paolo Romano X sa dozvedáme,
že miestom vyznania je srdce a ústa. Musí sa nachádzať v hĺbke srdca, ale zároveň
musí byť verejným. Viera, ktorá je v srdci, musí byť ohlasovaná. Nie je iba vecou
srdca, ale zaslúži si byť komunikovaná, naozaj vyznávaná pred očami sveta. Tak sa
máme skutočne naučiť byť v srdci preniknutí vyznaním, tak, aby bolo naše srdce stvárňované
a aby sme v ňom našli – spolu s veľkými dejinami Cirkvi – odvahu a slovo, ktoré určuje
našu prítomnosť. Toto vyznanie je vždy jedno. „Mens“: vyznanie sa netýka iba srdca
a úst, ale aj inteligencie. Má byť premyslené a inteligentne vyslovené. Tak sa dotkne
druhého človeka za predpokladu, že moja myšlienka je skutočne prepojená s vyznaním.
„Sensus“: nie je niečím čisto abstraktným a intelektuálnym. La „confessio“ má preniknúť
i cez naše zmysly. Sv. Bernard z Clairvaux hovorí, že Boh, vo svojom zjavení v dejinách
spásy, dal našim zmyslom schopnosť vidieť, dotýkať sa, vychutnávať zjavenie. Boh už
nie je niečím čisto duchovným. Vstúpil do sveta zmyslov, ktoré sa majú naplniť touto
chuťou, nádherou Božieho Slova, ktoré je skutočnosťou. „Vigor“: životná sila nášho
bytia a právna sila reality. Celou našou vitalitou a silou máme byť preniknutí „confessio“,
ktoré sa má naozaj „personare“ (rozoznieť). Božia melódia má rozozvučať naše bytie
v jeho celistvosti.
„Confessio“ je takpovediac prvým stĺpom evanjelizácie a
druhým je „caritas“. „Confessio“ nie je niečím abstraktným, je „caritas“, je láskou.
Iba tak môže byť skutočným odbleskom Božej pravdy, pretože ako je neoddeliteľné od
pravdy, tak i od lásky. Text silnými slovami opisuje túto lásku: je oheň, je plameň,
zapaľuje druhých. Z viery má vyrásť vášeň, ktorá sa premení na oheň lásky. Ježiš povedal:
„Oheň som prišiel vrhnúť na zem“, oheň už zapálený, a priniesol nám Pánovo slovo:
„Byť blízko mňa je byť blízko ohňa“. Kresťan nesmie byť vlažný. Zjavenie sv. apoštola
Jána hovorí, že toto je najväčšie nebezpečenstvo pre kresťana: nie, ak hovorí nie;
ale ak hovorí veľmi vlažné áno. Táto vlažnosť priam diskredituje kresťanstvo. Viera
sa v nás má stať plameňom lásky, plameňom, ktorý naozaj zapáli moje bytie a stane
sa veľkou vášňou mojej existencie a tak zapáli i blížneho. Toto je spôsob evanjelizácie:
„ Accéndat ardor proximos”: pravda sa vo mne stane láskou a láska, ako oheň, zažne
druhého. Iba v tomto zapálení druhého plameňom našej lásky naozaj vzrastá evanjelizácia,
prítomnosť Evanjelia, ktoré už viac nie je iba slovom, ale žitou realitou.
Sv.
Lukáš hovorí, že počas Turíc, ktoré sú založením Cirkvi, Duch Svätý zostúpil do Boha
ako oheň, ktorý pretvoril svet: v podobe ohnivých jazykov, teda oheň odôvodnený, ktorý
je duchom a zároveň pochopením. Oheň zjednotený s myšlienkou, s „mens“. Páve tento
inteligentný oheň, táto triezvosť „ebriates“ je pre kresťanstvo charakteristický.
Vieme, že oheň bol počiatkom ľudskej kultúry. Oheň je svetlo, teplo, sila transformácie.
Ľudská civilizácia začína vo chvíli, keď je človek schopný a má moc vytvoriť oheň:
ohňom môžem ničiť, ale ohňom môžem pretvoriť, obnoviť. Boží oheň je pretvárajúci,
oheň utrpenia, ktorý - isteže – v nás veľa zničí a vedie k Bohu, ale predovšetkým
nás mení, obnovuje a tvorí novosť človeka, ktorý sa stáva Božím svetlom.
Nakoniec
sa takto môžeme modliť k Pánovi, aby „confessio“ bolo v nás hlboko zakorenené a stalo
sa ohňom, čo zapáli i iných. Takto sa oheň jeho prítomnosti, novosti jeho bytia v
nás, stane skutočne viditeľným, ako i silou prítomnosti i budúcnosti. Preklad:
sr. Agnes Jenčíková CJ