Benedikt XVI. otvoril biskupskú synodu o novej evanjelizácii

Slávnostnou svätou omšou na Námestí sv. Petra vo Vatikáne sa začalo 13. riadne generálne zhromaždenie biskupskej synody o novej evanjelizácii. Benedikt XVI. počas liturgickej slávnosti, ktorá sa začala o 9.30 vyhlásil sv. Jána z Avily a sv. Hildegardu z Bingenu za učiteľov Cirkvi. Zúčastnilo sa na nej okrem 262 synodálnych otcov aj niekoľko desiatok ďalších biskupov a kardinálov. Na námestí bolo prítomných niekoľko tisíc pútnikov z celého sveta. Vo svojej homílii sa Svätý Otec, vychádzajúc z liturgických čítaní dnešnej nedele, dotkol tém, ktoré úzko súvisia so životom Cirkvi a poslaním ohlasovať dobrú zvesť dnešnému svetu:

Ctihodní bratia, drahí bratia a sestry,
touto liturgickou slávnosťou začíname 13. riadne generálne zhromaždenie biskupskej synody, ktorého témou je: Nová evanjelizácia na odovzdávanie kresťanskej viery. Táto tematika je odpoveďou na programové smerovanie života Cirkvi, všetkých jej členov, rodín, komunít a inštitúcií. Túto perspektívu ešte umocňuje jej súbežnosť so zahájením Roka viery, ktorý začne budúci štvrtok 11. októbra na 50. výročie otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu. Srdečne a vďačne vítam všetkých vás, ktorí sa budete podieľať na tomto synodálnom zhromaždení, a osobitne pozdravujem generálneho sekretára Synody biskupov a jeho spolupracovníkov. Rovnako pozdravujem delegátov iných cirkví a cirkevných spoločenstiev a taktiež všetkých tu prítomných, pozývajúc ich pripojiť sa ku každodennej modlitbe za práce, ktoré budú prebiehať počas nasledujúcich troch týždňov.

Biblické čítania, ktoré tvoria liturgiu slova dnešnej nedele, nám ponúkajú dva základné body, nad ktorými môžeme uvažovať. Prvý hovorí o manželstve, a toho sa dotknem neskôr; druhý o Ježišovi Kristovi, a tým začnem. Nemáme dosť času, aby sme komentovali úryvok z listu Hebrejom, ale na začiatku synodálneho zhromaždenia musíme prijať pozvanie upriamiť zrak na Pána Ježiša, ktorý bol „ovenčený slávou a cťou, lebo pretrpel smrť, aby z Božej milosti okúsil smrť za všetkých“ (Hebr 2,9). Božie slovo nás stavia pred oslávený kríž takým spôsobom, že celý náš život a osobitne činnosť tohto synodálneho zhromaždenia, sa uskutočnia hľadiac na neho a vo svetle jeho tajomstva. Evanjelizácia má v každom čase a na každom mieste svoj centrálny a konečný bod Ježiša, Krista, Božieho Syna (porov. Mk 1,1). Ukrižovaný je rozlišujúcim znakom par excellence pre každého, kto ohlasuje evanjelium. Je znamením lásky a pokoja, pozvaním k obráteniu a zmiereniu. My ako prví, ctihodní bratia, obráťme k nemu pohľad nášho srdca a nechajme sa očistiť jeho milosťou.

Teraz sa chcem krátko zamyslieť nad „novou evanjelizáciou“ spojac ju s bežnou evanjelizáciou a s misiou ad gentes. Cirkev existuje, aby evanjelizovala. Učeníci, verní prikázaniu Pána Ježiša Krista, odišli do celého sveta, aby ohlasovali Dobrú zvesť a všade zakladali kresťanské komunity. Časom sa stali dobre zorganizovanými cirkvami s množstvom veriacich. V určitých historických obdobiach Božia prozreteľnosť vzbudila obnovený dynamizmus evanjelizačnej aktivity Cirkvi. Stačí si spomenúť na evanjelizovanie anglosaských a tiež slovanských národov alebo ohlasovanie evanjelia na Americkom kontinente, ďalej na misionárske cesty k obyvateľom Afriky, Ázie a Oceánie. Na tomto dynamickom základe s radosťou hľadím na dve žiarivé postavy, ktoré som pred chvíľou vyhlásil za učiteľov Cirkvi – sv. Jána z Avily a sv. Hildegardu z Bingenu. Aj v našom čase Duch Svätý vzbudil vo svojej Cirkvi nový rozmach ohlasovania Dobrej zvesti, duchovný a pastoračný dynamizmus, ktorý našiel svoje univerzálne vyjadrenie a svoj dôležitý impulz v Druhom vatikánskom koncile. Takýto obnovený dynamizmus evanjelizácie vplýva pozitívnym spôsobom na dve osobitné „vetvy“, ktoré z nej vychádzajú. Na jednej strane misia ad gentes, teda ohlasovanie evanjelia tým, ktorí ešte nepoznajú Ježiša Krista a jeho posolstvo spásy. Na strane druhej nová evanjelizácia predovšetkým zameraná na osoby, ktoré napriek tomu, že boli pokrstené, sa vzdialili od Cirkvi a žijú bez kresťanských zásad. Synodálne zhromaždenie, ktoré dnes začína, je venované práve tejto novej evanjelizácii, aby ľuďom pomohlo nanovo stretnúť sa s Pánom, ktorý ako jediný naplní hlboký význam existencie a naplní ju pokojom, ale tiež aby napomohlo znovuobjaveniu viery, prameňu milosti, ktorá prináša radosť a nádej do osobného, rodinného a spoločenského života. Samozrejme, že toto konkrétne zameranie nemá oslabiť ani misionársku horlivosť v jej pravom zmysle, ani aktivity riadnej evanjelizácie v našich kresťanských spoločenstvách. V skutočnosti sa tri aspekty jedinej reality evanjelizácie navzájom dopĺňajú a obohacujú.

Téma manželstva, ktoré nám predkladá evanjelium a prvé čítanie, si vyžaduje osobitnú pozornosť. Posolstvo Božieho slova možno zhrnúť do vyjadrenia knihy Genezis, ktoré použil aj Ježiš: „Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo.“ (Gn 2,24; Mk 10, 7-8). Čo nám dnes hovorí toto slovo? Myslím si, že nás pozýva, aby sme si viac uvedomili už známu skutočnosť, ale asi nie úplne docenenú – že manželstvo sa už samo v sebe stáva evanjeliom, Dobrou novinou pre súčasný svet, osobitne pre odkresťančený svet. Spoločenstvo muža a ženy, ich stávanie sa „jedným telom“ v darujúcej sa láske, láske plodnej a nerozlučiteľnej, je znamením, ktoré hovorí o Bohu s presvedčivou silou, s výrečnosťou, ktorá je dnes ešte dôraznejšia, pretože manželstvo v pôvodne kresťanských oblastiach, z rozličných dôvodov, prechádza hlbokou krízou. Nie je to náhoda. Manželstvo je spojené s vierou, ale nie vo všeobecnom význame. Manželstvo ako jednota vernej a nerozlučnej lásky je založené na milosti, ktorá pochádza od Trojjediného Boha, ktorý nás v Kristovi miloval vernou láskou až na kríž. V súčasnosti sme schopní prijať celú pravdu tohto svedectva v kontraste s bolestnou realitou mnohých manželstiev, ktoré končia zle. Medzi krízou viery a krízou manželstva je evidentná súvislosť. Cirkev po celý čas tvrdí a svedčí, že manželstvo nie je povolané byť iba objektom, ale subjektom novej evanjelizácie. Toto potvrdzujú mnohé skúsenosti vychádzajúce zo spojitosti so spoločenstvami a hnutiami, ale i stále viac sa realizujúce v diecéznom a farskom spoločenstve, ako o tom svedčí nedávne Svetové stretnutie rodín.

Jednou z nosných myšlienok obnoveného impulzu evanjelizácie, ktorý priniesol Druhý vatikánsky koncil, je univerzálne povolanie k svätosti, týkajúce sa všetkých kresťanov (porov. Lumen gentium, 39-42). Svätí sú skutočnými protagonistami evanjelizácie vo všetkých jej vyjadreniach. Osobitne oni sú priekopníkmi a nositeľmi novej evanjelizácie skrze svoje príhovory u Boha, príklad života, cez svoju vnímavosť voči fantázii Ducha Svätého. Ľahostajným alebo až nepriateľsky naladeným ľuďom ukazujú krásu evanjelia a spoločenstva s Kristom. Zároveň pozývajú tzv. vlažných veriacich prežívať vieru v radosti, nádeji a dobročinnej láske a znovu objaviť „chuť“ Božieho slova a sviatostí, osobitne chleba života – eucharistie. Svätí a sväté prekvitajú medzi misionármi, ktorí ohlasujú dobrú zvesť nekresťanom v tradične misijných krajinách a taktiež na všetkých miestach, kde žijú nekresťania. Svätosť nepozná kultúrne, sociálne, politické alebo náboženské bariéry. Ich jazyk – teda jazyk lásky a pravdy – je zrozumiteľný všetkým ľuďom dobrej vôle a privádza ich k Ježišovi Kristovi, nevysychajúcemu prameňu nového života.

Teraz sa na chvíľu pristavme pri dvoch svätcoch, ktorí boli dnes pripojení k zástupu učiteľov Cirkvi. Svätý Ján z Avily žil v 16. storočí. Veľký odborník na Sväté písmo bol obdarovaný ohnivým misionárskym duchom. Dokázal osobitným spôsobom preniknúť do tajomstiev vykúpenia, ktoré pre ľudstvo uskutočnil Kristus. Boží muž spájal neustálu modlitbu s apoštolskou činnosťou. Venoval sa kázaniu a vysluhovaniu sviatostí, koncentrujúc svoju činnosť na zlepšenie formácie kandidátov kňazstva, rehoľníkov i laikov, s cieľom plodnej reformy Cirkvi.

Svätá Hildegarda z Bingenu, dôležitá ženská postava 12. storočia, ponúkla svoj významný príspevok k rastu Cirkvi vo svojej dobe, využijúc dary, ktoré dostala od Boha. Prejavila sa ako žena živej inteligencie s hlbokou citlivosťou a uznávanou duchovnou autoritou. Pán ju obdaril prorockým duchom a schopnosťou jasne rozoznávať znamenia čias. Hildegarda výnimočným spôsobom milovala stvorenstvo, rozvíjala medicínu, poéziu a hudbu. Predovšetkým však prechovávala veľkú a vernú lásku ku Kristovi a k Cirkvi.

Pohľad na ideál kresťanského života, vyjadrený v povolaní k svätosti, nás pobáda hľadieť s poníženosťou na krehkosť mnohých kresťanov, ba na ich osobný a spoločenský hriech, ktorý bráni evanjelizácii, a tiež uznať Božiu moc, ktorá sa vo viere stretáva s ľudskou slabosťou. Avšak nemôžeme hovoriť o novej evanjelizácii bez úprimnej dispozície k obráteniu. Zmieriť sa s Bohom a s blížnym (porov. 2 Kor 5,20) je základnou cestou novej evanjelizácie. Iba očistení môžu kresťania objaviť skutočnú hrdosť zo svojej dôstojnosti Božích detí, stvorených na jeho obraz a vykúpených Kristovou drahocennou krvou a zakúsiť jeho radosť, aby sa o ňu mohli deliť so všetkými, či už blízkymi alebo vzdialenými.

Drahí bratia a sestry, zverme Bohu prácu synodálneho zhromaždenia v živom uvedomení si spoločenstva svätých, zvolávajúc jedinečným spôsobom príhovor veľkých evanjelizátorov, medzi ktorých s veľkou úctou zahŕňame blahoslaveného Jána Pavla II., ktorého dlhý pontifikát bol jedným z príkladov novej evanjelizácie. Zverujeme sa do ochrany Preblahoslavenej Panny Márie, Hviezdy novej evanjelizácie. Spolu s ňou vyprosujme osobitné vanutie Ducha Svätého, aby z výsosti ožiaril synodálne zhromaždenie a urobil ho užitočným pre cestu Cirkvi.
Preklad: Jozef Šofranko SJ