Rubrika o Druhom vatikánskom
koncile podľa knihy Johna O´Malleyho s názvom: „Čo sa stalo na II. vatikánskom
koncile“. Pripravil ju Jaroslav Mudroň: Medzi siedmimi návrhmi dokumentov,
ktoré dostal každý koncilový otec na jeseň v roku 1962, sa svojou dôležitosťou vynímajú
dva spisy: prvý o svätej liturgii (Sacrosanctum concilium) a druhý O prameňoch
Božieho zjavenia (De fontibus Revelationis). Pozrime sa bližšie na diskusiu,
ktorá sa odohrávala nad témou liturgie a bola začiatkom početných zmien formy svätej
omše, na akú sme dnes zvyknutí.
V čase príprav na koncil, zhruba pol roka pred
jeho začatím, nič nenasvedčovalo tomu, že raz by sa mohlo pri svätej omši upustiť
od používania latinčiny a nahradiť ju živými, národnými jazykmi. Vo februári 1962
pápež Ján XXIII. vymenoval nového prefekta Kongregácie pre vysluhovanie sviatostí
– kardinála Larraonu, ktorý patril k najkonzervatívnejšej strane na koncile. V tom
istom čase Svätá stolica vydala apoštolskú konštitúciu Veterum sapientia (Múdrosť
starých), ktorou potvrdila význam latinského jazyka v živote Cirkvi a nariaďovala
posilniť jej výučbu v kňazských seminároch.
Na druhej strane Cirkev si už od
konca 19. storočia stále viac uvedomovala problém pastoračnej stránky liturgie. Veriaci
sa stávali nemými divákmi svätej omše a nie aktívnymi účastníkmi liturgického aktu.
Pápeži ako Pius X. a Pius XII. čelili tomuto problému a dovolili si zaviesť menšie
úpravy. Koncilový dokument Sacrosanctum concilium (Posvätný koncil) týkajúci
sa vysluhovania sviatostí chcel nadviazať na líniu týchto pápežov a zachovávajúc vernosť
tradícii súčasne sprístupniť bohatstvo liturgie dnešnému človeku. O jazyku liturgie
sa v prvej kapitole písalo: „Latinčina je zachovávaná v liturgii západnej Cirkvi.
Predsa len, keďže v niektorých iných obradoch je zrejmé, že jazyk ľudu
preukazuje veľký osoh samotnému ľudu, náleží mu dať širšiu úlohu v liturgii,
predovšetkým v čítaniach, v oznamoch, v určitých modlitbách a v hudbe. Od biskupských
konferencií rôznych častí sveta sa očakáva, že potom, ako sa poradia s biskupmi
blízkych krajov, v ktorých sa rozpráva rovnakým jazykom, a ak usúdia, že je
to nevyhnutné, navrhnú Svätej stolici, do akej miery a akým spôsobom sa má
dovoliť používať ľudový jazyk.“ (I.24)
Tvorcovia dokumentu, členovia liturgickej
komisie, mali pri formulovaní tohto odseku predovšetkým na mysli misijné územia, kde
sa používanie latinčiny videlo zvlášť problematické. Biskupom sa preto mala dať väčšia
sloboda pri upravovaní niektorých častí liturgie a prispôsobovaní ich miestnym kultúram.
Aké
boli reakcie, keď sa dokument po prvýkrát predstavil na zasadnutí koncilu 22. októbra
roku 1962? Prvá reakcia prišla hneď z predsedníckeho stola – kardinál Frings z Kolína
sa vyjadril veľmi pochvalne: „Náčrt dokumentu, ktorý sa pred nami nachádza, je
testamentom a poslednou vôľou pápeža Pia XII., ktorý nasledujúc stopy Pia X.
odvážne začal obnovu svätej liturgie.“ Z predsedníckeho stola desiatich
kardinálov zaznela aj druhá pripomienka, skrz naskrz kritická: kardinál Rufini vyčítal
komisii, že svojim dokumentom sa zameriava výlučne na latinský obrad; a vôbec v celej
tejto záležitosti ohľadom liturgie má podľa neho jedinú autoritu Kongregácia pre vysluhovanie
sviatostí, čím chcel spochybniť právomoc koncilu vniesť nejaké zmeny do liturgie.
Reakciou na túto kritiku talianskeho kardinála bola vlna pochvaly a uznania pre dokument.
„Zmeny odporúčané v dokumente nevychádzajú zo sterilnej archeológie či z
chorobného nutkania zavádzať novinky, ale z pastoračnej nevyhnutnosti a zo
žiadostí pastierov“ – uviedol bolonský biskup Lercaro. Za širšie používanie ľudových
jazykov v liturgii sa vyslovil aj kardinál Montini, budúci pápež Pavol VI., a ocenil
pastoračný rozmer dokumentu. V podobnom duchu zaznel aj komentár mníchovského kardinála
Döpfnera. Pochybnosti, či sa latinčina môže vo väčšej miere nahradiť národnými jazykmi,
povstali v tábore amerických biskupov. Kardinál New Yorku Spellman apeloval na „múdre
rozlišovanie“ pri takýchto ráznych zmenách a Los Angelský kardinál zasa podotkol:
„Omša by mala zostať taká, aká je.“
Diskusie nad otázkami liturgie pokračovali
ďalšie tri týždne počas 15-tich zasadaní. Zaznelo vyše tristo komentárov a keď sa
videlo, že diskusia nebude mať konca, pápež upravil pravidlá pojednávania a dovolil,
aby členovia predsedníctva ukončili diskusiu, keď usúdia, že argumenty sa vyčerpali.
Argumenty
za a proti používaniu národných jazykov v liturgii boli rôznorodé. Osobitnú pozornosť
si vyslúžil katolícko-melchitský patriarcha Maximos IV. Saigh z Antiochie, ktorý vniesol
do diskusie aspoň trochu nestranný a konštruktívny pohľad na celú záležitosť. O slovo
požiadal 24. októbra 1962 a keďže nebol biskupom latinského obradu, predniesol svoj
príspevok vo francúzštine: „Túto skoro absolútnu hodnotu, aká sa prikladá
latinčine v liturgii, v učení a v administratíve latinskej Cirkvi
vnímame my, z východných cirkví, ako veľmi čudnú. Predovšetkým, sám
Kristus rozprával jazykom svojich súčasníkov... Na východe problém správneho liturgického
jazyka nikdy nepovstal. Všetky jazyky sú liturgické, ako hovorí žalmista: „Chváľte
Pána všetky národy.“ Latinský jazyk je mŕtvy. Ale Cirkev žije a tiež jej jazyk ako
nositeľ milosti Ducha Svätého musí byť živý a určený pre ľudské bytosti a nie pre
anjelov.“Patriarcha navrhol charakterizovať latinčinu ako „pôvodný
a oficiálny jazyk rímskeho obradu“ a súčasne dovoliť, aby miestne biskupské konferencie
mohli rozhodnúť so súhlasom Svätej stolice, v ktorých častiach omše sa bude používať
jazyk ľudu.
Keď sa patriarcha Maximos IV. vrátil k svojej stoličke, viacerí
biskupi s výrazom ocenenia a vďaky k nemu pristúpili a podávali mu ruku. Viac menej
jeho návrh sa uskutočnil. Latinčina naďalej zostala oficiálnym jazykom liturgie a
miestnym biskupským konferenciám pripadla úloha uvážiť nakoľko sa má zaviesť národný
jazyk do cirkevných obradov. Na príklade týchto diskusií môžeme vidieť celkovú
dynamiku či logiku koncilu: aj keď sa videlo, že počiatočné obmedzenia sa nedajú ihneď
prekonať, zaviedli sa princípy, ktoré vďaka svojej prezieravosti umožnili vniesť postupné
zmeny a dali začiatok novému smerovaniu. Márne by sme hľadali v dokumentoch koncilu,
ktorý paragraf dovolil opustiť latinčinu a slúžiť celú svätú omšu v národnom jazyku,
akým je aj slovenčina... Koncil pootvoril dvere tejto zmene práve tým, že zdôraznil
„plnú účasť celého zhromaždenia veriacich na liturgickom akte“.