Príhovor kardinála Jozefa Tomka: „Božia častica“

Dňa 4. júla 2012 svetom prebehla správa, že až dva výskumné ústavy objavili „časticu Boha“, najmenšiu fyzickú jednotku s mimoriadne dôležitými vlastnosťami. O nej sa už predtým vedelo, lebo roku 1964 britský fyzik Peter Higgs teoretickým výpočtom dokázal, že má jestvovať. Neboli však ešte dokonalé prístroje, ktoré by ju zachytili a ukázali. Jestvovala vo výpočtoch, v teórii, ale nebola „viditeľná“ vo svete, ani len vo svete najmocnejších alebo najjemnejších prístrojov. Preto niektorí vedci mohli o nej pochybovať. Bádatelia ju pomenovali po jej teoretickom otcovi „Higgsov bozón“, čiže ako jednu z čiastočiek kategórie „bozónov“. Pre jej mimoriadne vlastnosti ju niektorí začali volať „časticou Boha“, alebo „božou časticou“. Voľaktorí azda používali tento názov s určitou dávkou irónie a nechali u prostredných ľudí neistotu, či to nie je naozaj ten najzákladnejší prvok celej stvorenej reality – teda prvok, ktorý má do činenia s
náboženstvom a so Stvoriteľom. Našli sa aj takí, čo v objave videli náhradu Stvoriteľa a následne aj zbytočnosť náboženstva na vysvetlenie jestvovania vesmíru. Ale vedci neprestali tvrdiť, že Higgsov bozón patrí do sveta matérie a nie do sféry duchovnej bytosti, akou je Boh.

„Čo je Higgsov bozón? Bez toho, aby sme sa odvážili vstúpiť do zložitého sveta fyziky, použime aspoň elementárne vysvetlenie vedcov. Profesor na univerzite v Pise a výskumník Talianskeho ústavu pre nukleárnu fyziku Guido Tonelli opisuje bozón ako „zvláštnu časticu, s ktorou všetky ostatné prichádzajú do styku a tak získavajú hmotnosť. Doteraz nebolo vysvetlené, prečo niektoré častice sú veľmi ľahké alebo majú nulovú hmotnosť, zatiaľ čo iné sú mimoriadne ťažké. Teraz vieme, že za to môže Higgsov bozón; pochopili sme, ako sa utvorila hlboká štruktúra toho všetkého, čo nás obklopuje“ (La Freccia, ag-sett.2012, 66-68).

Podľa výpočtov a intuície Higgsa z roku 1964, ten bozón vypĺňa priestor okolo nás. Obrazne hovoriac, keď my vstaneme zo stoličky, ten priestor na stoličke neostane prázdny, neostane v ňom „nič“, absolútna prázdnota, zaplní sa okolitým vzduchom. Tak je to aj s celým vesmírom, ktorý vedci prirovnávajú melase (akejsi zhustenej polievke), v ktorej sa nachádzajú ľudia, veci, atómy a mnohé iné častice, niektoré základné. Higgsov bozón je práve takou základnou časticou, ktorá dodáva v priestore hmotnosť. Je nesmierne malá a, samozrejme, veľmi dôležitá pre jestvovanie tak hmotných vecí ako aj energie (ako je známe, medzi hmotou a energiou je možný prechod a premena). Aj z tohto až príliš ľudového zobrazenia vysvitá, aké dôležité bolo fyzicky uloviť ten zázračný bozón. Po 48 rokoch od teoretického výpočtu sa tento lov konečne podaril. Vedci tvrdia, že sa tak spravil prelom a otvorili sa nové pohľady a cesty pre výskum.

Ako sa podarilo zachytiť Higgsov bozón ? Dnešný človek s priemerným vzdelaním si odnášal zo štúdií tvrdenia o atóme ako najmenšej prístupnej častici, ale už sme vedeli aj o menších časticiach. Výbuch atómovej bomby nám potvrdil, že jestvuje hrozivo silná atómová energia; dozvedeli sme sa aj o novších výpočtoch, teóriách alebo hypotézach, že jestvujú aj iné častice a energie. Chýbali však fyzické dôkazy, ktorými sú pre experimentálne vedy vydarené pokusy. Kvalitný skok v pokusoch nastal, keď sa Európska rada pre nukleárny výskum (CERN) rozhodla pred dvadsiatimi rokmi postaviť najsilnejší zrýchľovač častíc, anglickou skratkou LHC („Large Hardon Collider“). Je to 27 kilometrov dlhý podzemný tunel pri Ženeve. V ňom sa poháňajú celé zväzky protónov do rýchlosti, ktorá sa blíži rýchlosti svetla a uvádzajú sa do zrážok, ktoré sa opakujú až 20 miliónov krát za sekundu. Ako pokračuje profesor Tonelli, „v tých zrážkach sa vytvorená energia premieňa na hmotnosť a vynoria sa stovky častíc, medzi ktorými treba hľadať ten tajuplný bozón“. Obrovské komplikované prístroje v tuneli registrujú tie zrážky, v ktorých sa koná ozajstný lov na unikavý Higgsov bozón. Profesor Tonelli tvrdí, že je to ako nájsť ihlu nie v jednej kope slamy, ale v jednom milióne takých kôp. To sa podarilo dokonca na dvoch miestach v dlhom tuneli LHC.

Tento objav už odteraz privádza k rozmýšľaniu. Bozón Higgs má podivuhodné vlastnosti: keď sa nachádza vo vysokej energii, tak nadobúda hmotnosť a zapĺňa priestor. Aj v prázdnom priestore vlastne nejestvuje „nič“, ale je to pole, ktoré sa „premení“ na „niečo“. Ten bozón teda neprodukuje „stvorenie z ničoho“, nie je „častica Boha Stvoriteľa“. Vedci majú pravdu, keď zavrhujú už aj ten ľudový „stvoriteľský“, „božský“ názov.

Čo je vlastne stvorenie, kto je Stvoriteľ? Podľa našej náuky je to „vytvorenie niečoho z ničoho“ –„creatio ex nihilo sui et subiecti“. Boh stvoril svet z
ničoho, on je jediný Stvoriteľ. My ľudia len odkrývame, objavujeme, aká veľká múdrosť sa skrýva v prírode, vo vesmíre a v človeku vôbec. Všetko stvorenie len prezradzuje najvyšší Rozum a nekonečnú Energiu, ktoré sú za všetkým. Čím väčší je objav okolo nás vo vesmíre a v prírode, tým väčší je náš obdiv Boha a tým väčšiu chválu dávame Stvoriteľovi.

Každý objav nám teda predovšetkým odhaľuje Božiu veľkosť, múdrosť a slávu. Objavitelia, vedci a vynálezcovia, ktorí venujú dlhé roky a veľa námahy pri svojich prácach a štúdiách, zasluhujú si náš obdiv a vďaku. Ale aj ich vedomosti a poznanie privádzajú k pokore pred Stvoriteľom a jeho múdrosťou, nie k vyvyšovaniu sa nad Stvoriteľom a k pýche. My len objavujeme po kúsku, čo On stvoril!
Záhady a doteraz neobjavené tajomstvá prírody nám len naznačujú veľkosť Boha Stvoriteľa; On je za nimi. Nie príroda je ten najvyšší Rozum, ani ten prvý Počiatok, ani tá Prvá príčina.
Aj objav a overenie Higgsovho bozónu je príležitosťou k tomu, aby sme sa utvrdili vo viere. S Katechizmom katolíckej Cirkvi: „veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Svet nie je výtvorom nevyhnutnosti ani slepého osudu či náhody. Veríme, že pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel dať stvoreniam účasť na svojom bytí, na svojej múdrosti a na svojej dobrote. „Ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené“ (Zjv 4,11).